Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Nič nie je nemožné, Bellinka

10.02.2012 (18:00) • nikaok • FanFiction jednodílné • komentováno 43× • zobrazeno 4306×

Nič nie je nemožné, Bellinka

„Bella, už o tom nebudem diskutovať!“ skríkla mama. „Proste vezmeš Kevina na kolotoče. Keby som nemusela ísť do práce, urobila by som to ja. Ale ty dobre vieš, že nemám na výber. V práci na mňa tlačia, aby som pracovala aj tento víkend.“ Mama si teatrálne otrela čelo a pozrela sa na mňa nežnejšie.

„Kevin po tom veľmi túži. Prosím ťa, Bells, urob to pre svojho bračeka.“ Nahodila psie oči, ktoré tak neznášam, ale nedokážem im odporovať.

„Fajn,“ vzdala som to.

„Ďakujem, Belli.“ Objala ma. „Uvidíš, že sa tam bude aj tebe páčiť.“

Už som sa s ňou nemala o čom baviť, tak som sa zobrala a šla do svojej izby. Zvalila som sa na posteľ a spomínala na minulosť...

Naozaj cítim hrôzu pri pohľade na kolotoče. Donedávna som rada chodila na rôzne atrakcie. Ale keď som šla s kamarátkami minulý rok na jarmok, tak ma baby trochu opili a prinútili ma ísť, hádam na sto kolotočov a ja som sa strašne povracala. V škole sa mi všetci smiali a mala som naozaj rušný rok. Teraz sú letné prázdniny a ja dúfam, že do začiatku školy na to všetci pozabúdajú.

Odvtedy sa s Jessicou nebavím. Urobila to naschvál a ešte k tomu si ma pri tom odfotila a v škole to každému ukazovala. Naozaj ma to veľmi zranilo. Spolužiaci sa mi vyhýbali, jedine Angela držala pri mne.

Doma som to nikomu nepovedala. Otec je totiž policajt a mama asistentka v jednej firme. Asi by sa im veľmi nepáčilo, keby som im povedala, že som bola opitá. A pravdepodobne, by som mala zaracha aspoň na pol roka. Ďakujem, neprosím.

Zo skrinky som si vzala hygienické potreby a pyžamo, aby som si mohla dať uvoľňujúcu sprchu, potrebujem ju.

Osprchovaná som bola za pár minút a mohla som si v pokoji ľahnúť. Hneď som zaspala do bezsenného spánku.

***

Ráno som vstala zavčas, tak som to využila na svoju očistu. Keď som skončila, bola som hladná ako vlk.

Mama už bola v kuchyni a chystala raňajky.

„Dobré ráno, zlatko,“ pozdravila ma mama s úsmevom na tvári.

„Dobré.“ Do ruky som si vzala toast a oprela sa o kuchynskú linku.

„Nezabudni, Bella, čo si mi sľúbila...“ upozornila ma. „A tu máš peniaze.“

„Dobre, mami, neboj, nezabudnem,“ zamračila som sa, ale peniaze si vzala.

Renée odišla do práce o pol deviatej zarovno s Charliem. Zostala som sama doma s Kevom.

Kevin sa zobudil chvíľu po tom, ako rodičia odišli. Už zrána ma otravoval s kolotočmi. Myslela som, že sa zbláznim.

„Kevin, najskôr sa naobedujeme a potom pôjdeme von,“ prikázala som, keď už som si s ním nevedela dať rady.

Vôbec ma nepotešilo, že čas obedu prišiel tak rýchlo a ja som sa už nemala na čo vyhovoriť...

***

„Ja chcem ísť ešte na loďku,“ povedal Kev.

„V žiadnom prípade. Už si bol asi na tridsiatich kolotočoch a je veľa hodín,“ odvetila som.

„Prosím, Bell, to už bude naozaj posledný,“ začal ma prosiť. „Prosím, prosím, prosím...“

„Dobre, dobre, ale ozaj posledný,“ vzdala som to.

„Super,“ vykríkol. Rozbehol sa ku kolotoču. Ja som kúpila lístok a postavila sa do bezpečnej vzdialenosti od nastupujúcich a vystupujúcich pasažierov.

„A ty nejdeš?“ spýtal sa ma nejaký chalan zo zamatovým hlasom.

Ja som sa na neho neveriacky pozrela, ale jeho pohľad ma úplne zmiatol a podmanil si ma. Iba som sa na neho pozerala ako na západ slnka a on sa tiež pozeral na mňa.

Bol taký pekný. Mal strapaté bronzové vlasy, ktoré mu určite každý chalan musel závidieť. Ďalej nádherné zlaté oči, v ktorých sa asi každá baba roztápa, súmerný nos a plné, sladké pery, čo priam vybádajú k pomaznaniu.

Nejako som ovládla svoje poblúznenie a dokázala som mu odpovedať.

„Mňa by si tam nedostal ani za milión,“ povedala som s úsmevom.

„Bojíš sa?“ podpichoval ma.

„To v žiadnom prípade,“ nenechala som sa.

„Ale mne to tak pripadá,“ nedal si pokoj.

„Tak to sa mýliš.“ Odvrátila som sa od neho.

„Tak mi to dokáž.“ Prudko som sa otočila. Asi som to nemala robiť, lebo teraz stál hneď za mnou a tá blízkosť ma prekvapila. Delilo ma od neho len pár centimetrov. Pozrela som sa mu do očí a on sa tiež pozeral do tých mojich. Mala som chuť prekonať tú krátku vzdialenosť a ochutnať tie zvodné pery. Neviem, čo to do mňa vošlo. Takto sa nikdy nesprávam. Našťastie som sa nejako dokázala ovládnuť.

„Ako?“ spýtala som sa.

„Hmm,“ tváril sa, že premýšľa. „Príď dnes o ôsmej a ja ťa povozím na pár kolotočoch.“

Iba som mlčala a premýšľala. Začala som si od nervozity hrýzť spodnú peru, ale prišla som na to, až keď ma to začalo naozaj bolieť. Nespúšťala som ho z očí. Z ničoho nič sa prudko odtiahol.

„Vedel som to,“ začal sa mi vysmievať. „Ty sa bojíš.“

„Platí. Večer som tu,“ rozzúrene a bez premýšľania som súhlasila a on sa na mňa pokrivene usmial.

Až neskôr som si uvedomila, do čoho som sa to vlastne pustila. Do kelu!

„To bolo super, Bella,“ oznámil mi s radostným hláskom malý Kev, ktorý sa k nám v tej chvíli pridal.

„Dobre, tak už ideme,“ povedala som mu.

„Tak, ahoj, Bella,“ pozdravil ma ten, ktorého meno neviem. „Dúfam, že sa ešte uvidíme. Aj keď tomu neverím.“

Prižmúrila som oči a naozaj škaredo na neho pozrela.

„Uvidíme.“

***

Nervózne som postávala pred skriňou a snažila sa nájsť niečo pohodlné na seba. Že pohodlné... hehe. Skôr niečo obtiahnuté a pekné. V poslednej dobe som sa o seba prestala poriadne starať a toto je výsledok. Prázdna skriňa. Super. Našťastie som nevyhodila úplne všetky tie vyzývavé veci a jeden kus som našla zahrabaný úplne na spodku. Úzke, tmavé rifle; biele, jemne trblietavé tričko s nie príliš hlbokým výstrihom, ale aj tak dosť odhaľovalo a nepasovala mi k tomu žiadna podprsenka, takže asi pôjdem hore bez. Nakoniec som si vzala koženkovú čiernu bundu. Vo Forks je aj v lete potreba nosiť so sebou niečo teplejšie, alebo lepšie povedané, niečo nepremokavé.

Bolo už sedem hodín, tak som rýchlo šla do kúpeľne trochu sa skultúrniť. Bola som hotová asi okolo pol ôsmej. Obula som si strieborné baleríny a mohlo sa vyraziť, lenže pri dverách ma zastavila Renée.

„Bell, dávaj si na seba pozor, dobre?“ Matka sa o mňa bála, ale na druhej strane bola rada, že som sa konečne rozhodla, trochu sa zabaviť s priateľmi. Našťastie, pán šerif ešte doma nebol. Mal v práci niečo naliehavé.

„Jasné, mami, nie som predsa hlúpa,“ otrávene som jej odvetila. Povzdychla si.

„Ja viem, Bell, len pre matku je ťažké, púšťať svoje dieťa do sveta samé.“ Prevrátila som očami. „To pochopíš, až keď budeš mať vlastné deti. Potom si na mňa spomenieš,“ reagovala na moje gesto.

„Dobre, ahoj.“ Snažila som jej nejako vyšmyknúť.

„Bella, ja viem, že si teraz už dospelá a chcem ti dokázať, že ti dôverujem. Preto ti nedám určenú žiadnu dochádzku, ale prosím, správaj sa zodpovedne, dobre?“ prosila. Prikývla som a jej sa na tvári usadil spokojný úsmev. Vlastne som jej ani neklamala. Veď prečo by som sa mala správať nezodpovedne, nie?

***

Prečo som sem ja, krava, chodila? No prečo? Opakovala som si stále dookola. Už pár minút som stála pri tom veľkom kolotoči, ale toho chlapca s poobedia som nikde nevidela. Asi si so mňa iba strieľal. Mohlo ma to napadnúť už skôr. Do kelu! Ja teda padám.

Pomalým krokom som sa vzďaľovala z toho miesta, rozhodnutá, už nikdy nevkročiť na podobné miesto. Odrazu ma ale niečo chytilo za ruku. Prudko som sa otočila s účelom niekomu poriadnu vlepiť, ale našťastie som sa včas zasekla. Alebo skôr nanešťastie?

„Tak predsa si prišla,“ povedal chlapec s tým dokonalým hlasom. „Ja som ani nedúfal, že by si hovorila pravdu.“

„No vidíš,“ odvetila som.

„Ja som rád, že si sa odhodlala,“ zašepkal. A mne v tej chvíli srdce vynechalo pár úderov, a potom sa rozbehlo ako splašené, pretože sa ku mne jemne nahol. Potom som si ale uvedomila, čo tým chcel naznačiť.

„Nemusela som sa na nič odhodlávať. Ja som totiž ani na okamih nezaváhala,“ povedala som hrdinsky, myslela som si však niečo iné. Keby ten vedel, koľko seba presviedčania ma stálo, prísť sem.

Lišiacky sa usmial. „Tak teda, kde začneme?“

„Voľbu nechám na tebe, pokiaľ ti to nevadí,“ navrhla som a zodvihla obočie.

„Samozrejme, že nie,“ povedal vyrovnane. „Mimochodom, ja som Edward.“ Ponúkol mi svoju ruku.

„Bella.“ Prijala som jeho ruku a zatriasla s ňou. Jeho stisk bol studený a tvrdý, ale nevadilo mi to. Horšie bolo, že pri tom dotyku mi v ruke začalo elektricky pulzovať. Nebolo to nepríjemné, to vôbec nie, ale bolo to veľmi osobné. Chcela som svoju ruku s jeho zovretia vytrhnúť, ale nedalo sa to. Šokovane som sa na neho pozrela. Sklopil oči a potom sa jemne usmial.

„Začneme s niečím jednoduchým, dobre? Napríklad autami,“ navrhol, ale nečakal na moju odpoveď. Len ma ťahal za sebou, keď sme niekam prechádzali a brodili sa medzi ľuďmi. Tú ruku mi stále nepustil. Nevadí, pomyslela som si.

***

„Nie, Edward, ja už vážne nevládzem,“ snažila som sa mu vysvetliť.

Už asi dve hodiny sme sa predierali z jedného kolotoča na druhý. Neverila by som, že to niekedy poviem, ale bola to neskutočná zábava. S Edwardom sme si skvelo rozumeli. Bol to úžasný spoločník a bola s ním zábava. Každú chvíľu sme do seba rýpali alebo sa priateľsky postrkovali. Myslím si, že to bol ten najkrajší večer v mojom živote. A nepreháňam. Naozaj som sa cítila príjemne, lenže už som bola dosť vyčerpaná z toľkého chodenia a bláznenia. Potrebovala som pauzu.

„No tak dobre,“ vzdal snahu presvedčiť ma. Asi si konečne všimol, že ak si každú chvíľu niekde nesadnem, tak tu odkväcnem.

„Ó, vďaka ti,“ pobavene som poďakovala. Pokrivene sa usmial.

„Kúsok odtiaľto mám vlastný karavan. Môžeme ísť pokojne tam a trochu si oddýchnuť, ak súhlasíš,“ navrhol.

Nie žeby som nechcela súhlasiť, ale predsa len ho nepoznám a ísť s ním na neznáme miesto úplne sama... Neviem, asi sa bojím.

„Nemusíš sa absolútne ničoho obávať, Bella. Nikdy by som nerobil nič, čo by si ty sama nechcela.“ Pravdepodobne si všimol môj stav a tak ma začal upokojovať.

Zapozerala som sa mu do očí a videla v nich len čistú úprimnosť. Tak som na súhlas prikývla. Edward sa pousmial a viedol ma ďalej tou tmou...

„Tak a sme tu,“ prehlásil, keď otváral dvere navonok útulného, bieleho karavanu. Pokynul mi rukou, aby som vstúpila. Keď som tak urobila, zostala som prekvapene stáť na prahu. Páni. To bolo teda niečo. Zvnútra to vyzeralo ešte lepšie. V strede sa nachádzala naozaj veľká, široká, čierna pohovka. Pravdepodobne, na nej aj spával, lebo žiadna posteľ tu nebola, ale aj tak sa stavím o čokoľvek, že sa mu tam spí pohodlnejšie ako na mojej posteli. Úplne vzadu bola menšia kuchynka, ale aj tá bola perfektne zariadená. Oproti pohovke bola obrovská plazmová telka. Všetko bolo dokonalé.

„Dáš si niečo?“ spýtal sa Edward, keď ma obišiel.

„Len vodu, vďaka.“ Medzitým som sa vyzula a šla za ním.

„Urob si pohodlie, Bell,“ navrhol a ja som sa s radosťou posadila na tú nádheru. Až teraz som si všimla, že tu nemá žiadny neporiadok. To je zvláštne na chlapa. Toho by som k sebe do izby nepozvala, premýšľala som nad hlúposťami a potichu sa zachichotala.

Edward si ku mne prisadol a podal mi pohár s vodou. Odpila som si. Potom som sa na neho pozrela. Trochu mnou zachvelo, keď som sa naše oči stretli. Díval sa na mňa takým zvláštnym, povedala by som zasneným spôsobom.

„Čo je?“ spýtala som sa ho, lebo ma tým pohľadom dostával do rozpakov.

„Ja len,“ začal, „nikdy som nestretol niekoho takého ako si ty.“

„No iste. A to hovoríš určite každej babe, že?“ Začala som sa smiať nad tou absurditou.

„Nie, Bella,“ bránil sa. „Nechcem, aby si si o mne myslela, že som nejaký...“ hľadal vhodné slovo, „sukničkár, alebo že zneužívam túto situáciu.“

„Ale to nie je moja starosť, Edward. Ja ti nemôžem nič vyčítať.“ Nechcela som, aby si myslel, že mi musí niečo vysvetľovať. Veď to nie je moja vec, akým životom si žije. A ja ani nedúfam v to, že by som si mohla zrovna ja ukradnúť jeho srdce. A aj keby, aký by to malo zmyslel? Ja by som sa nevybrala na dráhu kolotočiara. To teda nie je môj sen, aj keď dnešok bol krásny, ale nemalo by to zmysel.

„Dovoľ mi, prosím, povedať ti niečo o mne, Bell,“ prosil ma so psími očami.

„Tak dobre,“ omámene som vydýchla. Opäť sa tak pokrivene usmial a mne sa rozbúšilo srdce.

„Ďakujem. Vieš, Bella, býval som s rodinou na Aljaške a chodil tam aj na strednú. Milujem svoju rodinu, ale jedného dňa ma ten stereotyp prestal baviť a tak, som si povedal, že sa dám na kočovnú dráhu. Nemysli si, prosím, že by som toto chcel robiť celý život. To určite nie,“ záporne krútil hlavou. „Ale potreboval som byť na chvíľu sám so sebou, oddýchnuť si od toho všetkého a vyskúšať žiť na vlastnú päsť,“ znovu zakrútil hlavou, tentokrát ale skôr neveriacky.

„A tvojim rodičom to neprekážalo?“ musela som sa ho spýtať.

Oddane sa usmial. „Nie, oni ma chápu a podporujú vo všetkom. Vedia, že nie som nezodpovedný a môžu mi dôverovať. Aj tak som sa chcel už každú chvíľu vrátiť. Forks mala byť moja posledná zastávka a ja som rád, že som ťa mohol stretnúť, Belli.“

Edward mi zastrčil neposlušný prameň vlasov za ucho. Pri tom dotyku mnou prebehlo neuveriteľné vzrušenie. No páni, a to sa dotkol iba mojich vlasov a ucha. Nikdy som nebývala... nadržaná, ale teraz sa to vzrušujúce napätie medzi nami dalo krájať. Pozerali sme sa navzájom do očí. Po chvíli, keď to bolo na nevydržanie, som si z nedočkavosti zahryzla do pery. Edwardov pohľad sa presunul na moje pery a potichu vzdychol.

Ani som nevedela ako, ale Edward bol na mne natlačený a bozkával ma. Nebránila som sa. Jemne sal moje pery a mňa by to určite dostávalo do kolien, keby som stála. Sama som nevedela, čo so sebou. Jednu ruku som mu zahrabala do tých nádherných, hladkých, bronzových vlasov. Tou druhou som ho hladne hladila po tej perfektne vypracovanej hrudi. Edward ma jednou rukou pevne držal okolo pasu a druhou ma hladil po tvári. Keď som prvýkrát vzdychla a tým pootvorila ústa, nedočkavo mi do nich vbehol jazykom. Chutil ešte sladšie, ako som si predstavovala.

Jemne na mňa zatlačil a ja som sa zvalila na tú pohodlnú pohovku. Doľahol na mňa, ale dával si pozor, aby ma úplne nezaľahol. Jednu ruku premiestnil pod moje tričko a s tou druhou ma hladil po boku. Dochádzal mi kyslík, a tak sa presunul na môj krk. Cítila som, ako mi po ňom prechádzal jazykom. Myslela som si, že toľké vzrušenie ani neprežijem a cítila som, že aj Edward je na tom podobne. Chytila som za lem jeho trička a sunula ho vyššie. Na chvíľu sa odtrhol od môjho krku a vyzliekol si ho sám. Zostala som sa na neho zbožne pozerať. Nie však na dlho. Teraz začal vyzliekať tričko on mne. Keď som si spomenula, že nemám podprsenku, myslela som si, že sa od hanby prepadnem. Edwardovi to ale asi neprekážalo, lebo sa na miesto, kde sa nachádzali moje prsia, pozeral s čiernymi očami plných túžby.

Moment, nemal ich predtým zlaté?

Nemala som čas premýšľať nad takými hlúposťami, lebo sa s perami priblížil k mojim prsiam a začal ich dráždiť tak, že by to malo byť zakázané, lebo to bolo niečo neskutočné. Už teraz som vzdychala ako o život. Keby sa moja myseľ nezaoberala len tým úžasným pocitom, určite by som sa za seba hanbila. Keď skončil s mojimi dvoma kopčekmi, presunul sa na bruško a zašiel mi s jazykom do pupka.

On snáď chce, aby som sa zbláznila...

Ešte stále láskajúci moje telo, mi začal rozopínať gombík od riflí a potom aj zips. Nakoniec ich stiahol celé.

Nevadí.

Zafunený zostal medzi mojimi nohami. Prezeral si ma a s hladkými rukami ma začal hladiť po stehne. Slimačími krokmi sa blížil tam, kde by som ho najradšej mala už teraz. Keď sa váhavo dotkol stredu mojich nohavičiek, myslela som, že už naozaj zošaliem. Poriadne hlasno som vzdychla a nevedela, čo s rukami. To ho, zdá sa, pohnalo a ten zbytočný kus oblečenia mi konečne stiahol. Hneď ako to urobil, sa mi na moje najcitlivejšie miesto prisal ústami a ochutnal ma jazykom. To sa nedalo vydržať. Takmer okamžite som cítila, viac ako príjemné, sťahy v mojom lone. Už som sa ani len nesnažila byť potichu.

Nevadí.

Skoro celú dobu som mala zatvorené oči, ale keď som ich dokorán otvorila, uvidela som Edwarda úplne nahého. Jeho penis sebou jemne šklbal, od toľkého potlačovaného vzrušenia. Keď som si predstavila, že o chvíľu bude vo mne...

Doľahol na mňa a pozrel sa mi do očí. Asi chcel odo mňa súhlas, tak som sa na neho prívetivo usmiala a dotkla sa jeho pier.

Asi mu to ako súhlas stačilo, lebo v ten moment do mňa začal pomaly vnikať. Keď som bolestne sykla, zarazil sa a prekvapene pozrel do mojej tváre.

Asi som mu mala skôr povedať, že som panna, napadlo mi.

Neviem prečo, ale odrazu sa s bolestnou grimasou začal zo mňa vysúvať.

No to teda nie!

Stehnami som ho obopla okolo pasu a nedovolila mu, pohnúť sa.

„Nechcem ti zobrať poctivosť,“ povedal hrubým hlasom. Vzrušenie z neho priam sálalo.

„Ja ti ju dávam,“ protestovala som. Ešte chvíľu sa na mňa zostal prekvapene pozerať, potom sa do mňa začal znovu vnárať, až dokým nás oboch nedostal do raja...

***

„Musím už ísť,“ ozvala som sa po dlhej dobe, čo nikto z nás neprehovoril.

„Ešte nie,“ povedal túžobne. Ležala som na jeho hrudníku – podotýkam, že sme ešte stále boli obaja nahý – a Edward si ma k sebe silno tisol. Každú chvíľu ma bozkával, buď na čelo, líce, nos, pery alebo mi vtisol bozk do vlasov a vdychoval ich vôňu.

„Rodičia sa budú o mňa báť,“ povedala som smutne. Nechcela som sa od Edwarda vzdialiť. Bála som sa, že ho už nikdy neuvidím. Edward si povzdychol a začal ma pomaly púšťať.

Rýchlo som sa, s Edwardovou pomocou, obliekla. Nevedela som nájsť jednotlivé kusy oblečenia.

Aj on sa obliekal. Zvedavo som sa na neho pozerala.

„Pôjdem ťa odprevadiť,“ odpovedal jednoducho na nevyslovenú otázku.

„Dobre,“ súhlasila som s úsmevom a mohli sme pomaly vyraziť. Domov som to nemala ďaleko, takže cesta netrvala dlho.

„Uvidíme sa niekedy?“ spýtala som sa s potlačovanou nádejou v hlase, keď som stála pred svojim domom v objatí s mužom, ktorý zo mňa urobil ženu.

„Nič nie je nemožné, Bellinka.“

Tak, ak ste sa dostali až na koniec, ste dobrý. Ja som absolútne nerátala s tým, že to bude také dlhé. Naozaj. Dúfam, že to nevadí...

Bola by som rada, ak by ste mi poradili, čo ďalej. Mám napísať pokračovanie alebo je ten otvorený koniec fajn? Mám predstavu ako pokračovať, len neviem, či to nechať ako jednorázovku alebo... neviem.

Ďakujem všetkým, čo si to prečítali a ďakujem za komenty.

Autor: nikaok, v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Nič nie je nemožné, Bellinka: