Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Nový život Edwarda Cullena

16.01.2013 (15:00) • Melanie99 • FanFiction jednodílné • komentováno 3× • zobrazeno 1587×

„Prosím... odpusť mi to. Prosím..." 

Slová ku mne doliehali akoby spod vody. Alebo som si ich len namýšľal? Neviem. Nedokážem premýšľať, nedokážem sa sústrediť, vidím len tmu. Okrem slov tichých ako závany vetra, jemných ako zvonkohra, ktorým žiaľ nerozumiem, okrem nich ku mne dolieha aj príšerný krik. Nie je to krik, je to prudký rev, hrdelný zvuk agónie...

Chvíľu mi to dochádzalo, kým som pochopil, že to moje ústa kričia ako o život, ako keby som horel na hranici... Ďalšiu chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, že to nie je len pocit. Naozaj som horel. Zvíjal som sa v plameňoch a chcel som sa baviť ochromujúcej bolesti. Ale ja ju cítim len matne, akoby z iného sveta... Cítim ju, spaľuje moje telo, ničí ma od základov, ale nedokážem ju pocítiť vo svojej mysli. Slová, ktorým som ešte pred chvíľou nerozumel, na mňa zrazu doľahli so zdrvujúcim dopadom.

Porozumel som im, boli to prosby. Ospravedlnenia a žiadosti o milosť. Vnímal som ich len malým kútikom mysle. Tou väčšou časťou som sa oddával bolesti, ktorá teraz naplno zachvátila moje telo. Ten nežný hlas prekypoval bolesťou a vrúcnosťou. Nedokázal som sa naň sústrediť.

Začal som prosiť. Prosil som ten hlas, ktorého majiteľa som nevidel. Prosil som ho o smrť, o pomoc, o hocičo, čo by ma zbavilo bolesti. Prosil som ho a on ma len naďalej upokojoval a prosil. Po chvíli (Alebo snáď po hodine?) mi úplne zachrípol hlas, ale ja som kričal ďalej. Hlas anjela ma stále upokojoval. Snažil som sa naň sústrediť, aby mi pomohol premôcť bolesť. 

„Je to moja vina... odpusť." Jeho vina? Nie! Nemohol mi spôsobiť takúto bolesť, neverím...

Zrazu som pocítil, že v mysli mám čoraz väčší priestor. Dokázal som premýľať, v malom kúsku moje mysle som dokázal premýšľať a necítiť bolesť až tak zdrvujúco. Zamyslel som sa, prečo tu vlastne som. Ak naozaj horím, prečo je tá bolesť stále rovnaká? Moje telo by už mali tvoriť len kosti a popol.

Snažil som sa spomenúť si na chvíle pred bolesťou, ale tie spomienky akoby ani nedávali zmysel. Spomínam si len na to, ako ma čosi prirazilo k zemi. Potom len bolesť, nič viac, žiadne vysvetlenie. Nedokázal som síce rozoznať čas, ale po naozaj dlhom čase stále intenzívnej bolesti som zacítil zmenu. Bolesť začala ustupovať.

Moje prsty pomaly ochabávali a začínal som v nich prestávať ctiť oheň. No čo bolo horšie, každý kúsok ohňa, ktorý zmizol z mojich rúk a nôh, sa premiestňoval do môjho srdca. Bilo splašene o moje rebrá a snažilo sa mi preraziť hruď. Bolesť mi ustúpila do hrude a stále viac sa približovala k srdcu. Bola to bolesť horšia než stonásobok tej predchádzajúcej. Hlas anjela vedľa mňa vzlykal a náhle prestal hovoriť, zadržal dych. Počul som, ako sa mu vzduch zadrhol v pľúcach.

Vtom bolesť ustala, spolu s posledným úderom môjho srdca. Nerozumel som tomu, ale keď som zaregistroval pohyb, moje telo sa prikrčilo a z úst mi vyšlo prenikavé vrčanie. Díval som sa na nádhernú ženu.

Bola alabastrovo biela, mala mahagónové, zvlnené vlasy a nádherné, čierne oči. Dívala sa na mňa s bolesťou a ja som si so zhrozením uvedomil, že sa na ňu chystám zaútočiť. Stiahol som sa a ona... utiekla. Zvrtla sa takou rýchlosťou, že by som ju kedysi ani nevidel, ale teraz som rozoznal každé smietko prachu na jej šatách. Bez rozmýšľania som sa pustil za ňou. Moje nohy sa hýbali oslepujúcou rýchlosťou a ja som aj pri nej vnímal dokonale každé steblo trávy. Moje uši počuli tlkot sŕdc drobných tvorov a ja som zistil, že to moje stále nebije. Napadlo mi, že by som mal byť mŕtvy, ale nepozastavil som sa nad tým.

Toto všetko mi zaplavilo myseľ len na okamih, zvyšok tej chvíle, čo som prenasledoval ju, som sa sústredil na ladný pohyb jej nôh. V malej časti mysli sa mi zjavil aj pocit, ktorý zaplavoal moje hrdlo. Bol to surový, pálčivý smäd. Náhle zastala a ocitla sa mi zoči voči. Ja som zastal tiež a natiahol som k nej ruku v ospravedlňujúcom geste. Bola prekrásna. V očiach mala neopísateľnú bolesť, až som si pomyslel, že tak som asi vyzeral, keď som horel. 

„Prosím, odpusť mi." Dívala sa na mňa previnilo a ja som nerozumel prečo.

„Čo ti mám odpustiť? Pomohla si mi, tvoj hlas..." Stále sa na mňa dívala rovnako bolestne.

„Nie. Nie, ja som ti nepomohla, ani trochu... Keby si vedel, ako ma to hrozne mrzí."

„Ale čo? Čo také hrozné si mi spravila?"

„Toto! Spravila som ti tú najhoršiu vec, akú som mohla! Ja som ťa zabila!" Teraz na mňa zúfalo kričala. Snažil som sa ju pochopiť. Nie som predsa mŕtvy, alebo áno?

„Ja som... duch?" Trpko sa zasmiala a kútiky úst sa jej znova vykrivili smerom dolu.

„Nie. Si niečo oveľa, oveľa horšie. Ale nie tvojou vinou. Spravila som z teba to, čím som ja sama, to, čoho sa už roky a stáročia snažím zbaviť!" Znova sa rozvzlykala.

Nerozumel som tomu, ale podišiel som k nej a pokúsil som sa ju objať. Ona sa na mňa opatrne pozrela a podišla ku mne. Jemne ma objala a zaborila si mi tvár do hrude. Stisol som ju a ona sa zháčila. Vydala z hrdla zvláštny sipot a ja som ju rýchlo pustil.

„Prepáč... spravil som ti niečo?" Ona sa na mňa pozrela zamyslene.

„Nie, len si teraz príliš silný."

„Silný? Ako to myslíš?" Povzdychla si a vzala do ruky skalu. Jemne zatlačila a skala sa zmenila na prach. Zadrhol sa mi dych.

„A teraz to skús ty." Neveriacky som sa na ňu pozrel, ale vzal som do ruky skalku - niekoľkonásobne menšiu ako ona - a zatlačil som. Skala sa mi v dlani rozpadla ako by bola z piesku. Skúmal som ten prach, svojim zrakom som vnímal steny jednotlivých úlomkov a odlesky svetla.

„Ako to?" spýtal som sa udivene.

„Pred chvíľou sme boli štyri kilometre od tohto miesta. Dobehli sme sem za necelú minútu. Keby si chcel, preskočíš rieku, vyškriabeš sa na budovu či preplávaš oceán. Nemusíš jesť, piť, nemáš žiadne ľudské potreby. Nikdy sa neunavíš. Tvoje zmysly sú dokonalejšie ako čokoľvek na tomto svete. Rukou by si dokázal zastaviť letiace lietadlo."

Odmlčala sa a v jej očiach sa usídlila bolesť. Ja, hoci som si to nedokázal vysvetliť ani odôvodniť, som veril každému jej slovu. Zatiaľ čo som tie informácie vstrebával, som sa v inej časti mozgu zameral na jej krásu. Ďalšou časťou som premýšľal o posledných spomienkach, ktoré mám. Toto všetko sa mi odohrávalo v hlave naraz a ja som tam mal stále kopu miesta. Nerozumel som tomu, ale ona mi to začínala objasňovať.

„A to všetko dokážeš aj ty?"

„Áno."

„Ale keď si vravela, že si zo mňa urobila niečo strašné..." Nedopovedal som, iba som sa na ňu pozrel. Sklopila zrak.

„Je... Je v tom jeden háčik. Keď som povedala, že nemáš žiadne potreby... Nie je to celkom tak. Tvojou podstatou je jedna jediná hlavná potreba. Je to smäd. Smäd po krvi obetí, smäd po ich love a zabíjaní. Naše schopnosti ostatní využívajú k lovu ľudí, ale... ja k nim nepatrím. Živím sa krvou zvierat. Nechutí ako ľudská, ale zasýti náš smäd rovnako. Je len na tebe, ako sa rozhodneš. Prosím, odpusť mi to."

Počas jej rozprávania som pozoroval jej pery, ako sa obtierajú o seba, ale čoraz väčšmi som sa sústredil na jej slová. V mysli sa mi to všetko spojilo v jeden celok - upír, obávaný služobník noci kradnúci životy. Nikdy som neveril v príbehy, ale teraz do nich patrím. Zároveň sa mi pri zmienke o smäde zapílil v krku plameň. Bol takmer taký neznesiteľný, že som nedokázal myslieť už na nič iné. Pozrel som sa zmučene na ňu a ona sa ma spýtala.

„Teraz si smädný. Ale musíš si vybrať. Sme v lese, kde nie sú žiadni ľudia, ale nebudem ti brániť ak sa za nimi vyberieš. Ak však chceš ostať naďalej aspoň sčasti človekom, pomôžem ti uhasiť smäd inak." 

„Nechcem zabíjať." To bolo jediné, čo som zo seba dostal. 

„Dobre. O ostatnom sa pozhovárame neskôr. Teraz sa sústreď na svoje zmysly. Počúvaj a skús nájsť niečo, čo ťa k sebe láka."

Počúvol som jej radu a započúval som sa do zvukov lesa. Drobné pazúriky vtákov klopkajúcich v korunách stromov, zurčanie potoka vo veľkej diaľke a srdcia veľkých tvorov. Ich vôňa na seba nenechala dlho čakať. Miešali sa tu vône lesa, ale ja som sa sústredil na tú jedinú. Bola to mäsitá vôňa a voňala príjemne, aj keď mi v nej niečo hrozne vadilo. Moje hrdlo sa rozhorelo ešte viac. Bez akéhokoľvek signálu som sa rozbehol lesom. Počul som za sebou kroky, chcel som sa otočiť, ale vtom sa vedľa mňa zjavilo to dievča.

Bežali sme pri sebe a ja som zazrel veľkú pumu, ako na zemi ňuchá a hľadá nebezpečenstvo. Prikrčil som sa a dievča sa vzdialilo. Puma ma náhle zazrela a ja som skočil na ňu. Malá časť mysle na mňa kričala, že ma zabije, ale ja som bol smädom taký pohltený, že som hneď vedel, čo treba robiť. Preboril som jej zuby šijou a mojich pier sa dotkla lahodná tekutina. Pil som ju hltavo a môj krk prestal tak prenikavo horieť. Puma sa prestala zmietať a ja som sa postavil. Bol som špinavý, otrhaný ale ani najmenej som sa necítil nejako v nepohode. Akoby som pred chvíľou ležal na gauči.

„Výborne."

Pozrel som sa na ňu a zistil som, že som stále smädný. „Prečo ma hrdlo stále páli?"

„Si na prvom love, jedno zviera ti nestačí. Ak chceš, môžeme sa ísť pozrieť za jeleňmi. Aj ja potrebujem lov." Smutne a zahanbene sa zahľadela do zeme. 

„Asi to chvíľu počká... Nemohla by si mi to radšej vysvetliť?" 

„To bude asi najlepšie. Ja... pred troma dňami som chcela ísť na lov... Odkladala som to už pridlho, takmer dva mesiace som trpela smädom. Vydala som sa do lesa, ale vtom som zacítila vôňu človeka. Nemohla som sa ubrániť. Našla som ťa pri potoku v lese. Bol si sám a ja som bola taká smädná... Zaútočila som na teba, ale potom som sa spamätala a akosi sa mi podarilo od teba odtrhnúť. Lenže v tvojom tele bol jed a ja som nemohla už nič robiť. Položila som ťa na skalu a rýchlo som zabila malú srnu. Keď som sa vrátila, tvoje srdce bilo a premieňal si sa. Po troch dňoch si sa zobudil. Ešte raz, prosím, prepáč mi to. Nikdy som nechcela, aby niekto trpel tak, ako ja." Díval som sa na ňu udivene.

„Hlavne sa už neospravedlňuj. Spomenul som si, v akom ošiali som bol, keď som pil krv pumy. Ty si pila moju krv a podľa toho, čo doteraz viem, je tá miliónkrát lákavejšia. A predsa si ma zachránila." 

„Ale takmer som ťa zabila! Len pre svoju hlúposť, keď som to tu neskontrolovala, som takmer zabila nevinného človeka... A toto nie je o nič lepšie. Som príšera!" Znova som ju objal, tentoraz jemnejšie. Keď vzlyky ustali, opatrne som ju pustil. Hrdlo ma stále silne pálilo.

„Ako sa vlastne voláš?" spýtala sa ma.

„Edward. A ty?" Pousmiala sa nad mojím menom.

„Bella. Poď, asi si ešte smädný a ja vlastne tiež."

Rozbehli sme sa lesom a narazili sme na stádo jeleňov. Voňali takmer tak nechutne, ako odpadky a lákali ma menej ako tráva pod nohami, ale predsa ma ich krv nasýtila, no smäd ustal len trochu. Bella lovila spolu so mnou. Bola neskutočná. Zabíjala zvieratá s takou eleganciou a predsa nemala potrhané šaty, zatiaľ čo ja som skončil takmer nahý. Pousmial som sa.

„Ehm, Bella?" spýtal som sa jej, keď sme si spoločne sadli na skalu v lese.

„Áno?"

„Ako je to s tou premenou?" Bol som nechutne zvedavý.

„Vlastne to ani presne neviem. Robila som len to, čo som si pamätala z tej svojej. Na premenu je potrebné, aby sa jed dostal do krvného obehu. Ja som ťa uhryzla, takže si ho mal už v sebe, a vtedy je neskoro. Jed sa pomaly šíri po celom tele a... veď vieš, aký je to pocit. Akoby ti telo olizovali plamene. No, keď sa jed rozšíri všade, začne sa zhromažďovať do srdca. Keď jed spáli úplne všetko, srdce sa zastaví. Potom je z teba... upír.." To slovo vyslovila s nechuťou. 

„Nikdy som premenu nezažila z pohľadu stvoriteľa. Bolo to fascinujúce dívať sa, ako sa meníš. Ale absolútne som na to nemyslela. Každý tvoj výkrik mi bol vlastnou smrťou. Nechcela som ti to spôsobiť."

Teraz, keď som to už vedel, mi stále pripadala ako záchrankyňa.

„A... ako sa to stalo tebe?" Jemne sa zamračila, ale začala rozprávať.

„Narodila som sa pred dvestopätnástimi rokmi v Anglicku. Mala som osemnásť rokov a bola som na prechádzke na osamelej ceste. Na svete som mala už len tetu a bola som ju navštíviť. Po ceste z jej chalupy ma niekto zdrapil za krk. Bol to prekrásny muž, tvár mal ako anjel a oči mu sálali prenikavou červenou. Volal sa Harrison. Prezradil mi to pred tým, ako mi zaryl zuby do krku. Potom ma pustil a povedal, že budem krásna. Po premene som sa prebrala a on stál pri mne. Najprv som na neho zaútočila, ale neskôr mi všetko ukázal. Ostala som pri ňom dva roky. Potom som už bola dosť rozumná, vedela som sa ovládať a on mi nevedel zabrániť odísť. Nenávidela som ho, ale on na to nesmel prísť. Potom som sa dvadsať rokov túlala po Anglicku. Neskôr som precestovala svet... Kým som bola s Harrisonom, lovila som ľudí. Neodcudzuj ma, prosím. Nevedela som, že to ide aj inak. Odkedy som od neho odišla, zabila som jedného človeka, tesne po svojom odchode. Už dvestotrinásť rokov som sa ovládala, ale ty si sa mi pritrafil do cesty. Mrzí ma to." Udivene som hltal každé jej slovo.

„Bella, podľa mňa si tá najušľachtilejšia bytosť na zemi. Bola si natoľko dobrá, že si nedokázala zabíjať. Bol som len v zlom čase na zlom mieste, nie je to ani trochu tvoja vina. Mne môj ľudský život nevyvhovoval. žil som sám, pred rokom mi zomrel otec a dva roky predtým matka. Keby sa mi nestalo toto, pravdepodobne by som sa hodil pod vlak. Zachránila si ma."

„Jemne sa pousmiala. Teraz by asi utrpel viac vlak." Aj ja som sa usmial.

„Ešte jedna vec... Tvoje oči sú zlaté, ale pred nedávnom boli čierne... ako to?"

„Keď sme smädný, alebo cítime inú... túžbu, niečo čo nás pohltí, oči nám sčernejú. Normálni upíri, živiaci sa ľudskou krvou, majú oči žiarivo červené. Ja mám oči zlaté, leo zabíjam len zvieratá. Tvoje sú teraz žiarivo karmínové, ale neboj sa. Po mesiaci budú karamelovo zlaté, ak.." Nedopovedala. 

„Môžem ťa o niečo požiadať? Ak by som chcel zabiť človeka... Vedela by si ma zastaviť?"

„Pokúsim sa." Usmial som sa.

„Mohla by si mi povedať všetko? O upíroch?"

„No... ako si si iste všimol, naša myseľ je oveľa prepracovanejšia ako ľudská. Naša inteligencia presahuje čokoľvek na tomto svete. Naše city sú miliónkrát znásobené našou podstatou. Bolesť cítiš stokrát viac, ale takisto aj lásku či nenávisť. Sme neuveriteľne rýchli, silní, cítime pach zvierat aj ľudí, či hocičoho iného na kilometre. Pamätáme si všetko. Upíri majú dve základné potreby. Prvou je smäd. Novorodený upír, akým si ty, sa smädom zaoberá takmer celý čas. Ty si však iný. Dokážeš sa so mnou rozprávať, vybral si si krv zvierat... Snažím sa na to prísť, ale márne. Tou druhou potrebou je ukojenie telesných túžob. Upíri nemusia spať, nedokážu to. Nemusia sa často kŕmiť, lov im postačí raz, dvakrát za týždeň, ale vydržia oveľa dlhšie. Je to vec vkusu. Nijaká potreba ani túžba nikdy neustane, musíš si vybudovať vôľu a postaviť si priority. Ešte jedna vec. Upír sa dokáže zamilovať len raz. Je to láska na večné veky, nezničiteľná. Ak nás náš partner opustí alebo ak zomrie, ten druhý už nikdy nemiluje. A nemôžeme zomrieť. Zabije nás jedine iný upír. Smrťou je pre nás roztrhanie a spálenie nášho tela. Ak by sa plameň dotkol tvojho tela, okamžite by si vzbĺkol. Nikdy sa k nemu nepribližuj. A v ústach máme jed, ale to už vieš. Naše telo tvorí jed ako jediná tekutina. A nestarneme. Naše telá zamrzli v čase, keď sme boli zmenení. Toto ma najviac mrzí. Nikdy nebudeš môcť mať deti, nedospeješ." Každá veta sa mi vryla do pamäti. 

„Ako dlho budem novorodený?"

„Zvyčajne to trvá prvý rok. Po čase sa naučíš viac ovládať a tvoja sila sa zmierni. Teraz si silnejší ako ja, lebo v tele ti ešte ostala ľudská krv. Po roku to vyprchá. A zabudla som, každý upír je pre človeka neodolateľný. Zdáme sa im nádherní, náš hlas by nasledovali všade, naša vôňa je pre nich ako magnet. Zároveň sa nás aj boja, keď to chceme." Takže sa nezdala prekrásna len mne.

„A kam mám teraz ísť? Teda, domov sa asi vrátiť nemôžem?"

„Nie, zabil by si každého, na koho narazíš. Bývam v malom dome pri lese, ľudia tam nechodia, ale ak chceš, môžeme ostať v lese. Nemusíme spať, takže si môžeš vybrať. Ak chceš prežiť, musíš ostať so mnou, ale ak po roku budeš chcieť odísť, nebudem ti brániť. Upírsky život má aj výhody. Môžeš sa dostať kamkoľvek, byť kýmkoľvek."

„Zabili by ma iní upíri? Teda, tam vonku?"

„No, náš upírsky svet by nedokázal spolunažívať v harmónií, keby sme nemali niekoho, kto by nás riadil, usmerňoval a trestal. Máme svoje zákony, ale tým hlavným je byť nenápadný, nezabíjať na verejnosti, neprezradiť tajomstvo. Ak ho niekto poruší, Volturiovci prídu vykonať trest."

„Kto sú to?"

„Vládnu nášmu svetu. Sú to traja upíri: Aro, Caius a Marcus. Žijú na hrade vo Volterre v Taliansku. Ľudia to o nich netušia. Majú vlastnú armádu, gardu. Sú v nej ich najlepší bojovníci. Niektorí upíri majú dar, vrodenú vlastnosť, ktorá sa pri premene zhmotnila. Dvojičky Jane a Alec sú u nich najnadanejší. Jane dokáže pohľadom spôsobiť bolesť rovnako hroznú ako premena. Alec dokáže ochromiť aj celú armádu. Hmla, ktorú vysiela, zbavuje zmyslov, otupuje. Po nej si bezmocní a oni ťa môžu doraziť. Majú aj stopára, volá sa Demetri. Je najlepší, vystopuje upíra, nech je hocikde. Je ich viac, nepoznám všetky ich mená. Aj ja mám dar. Som štít, povedal mi to Harrison. Cez moju myseľ neprejde žiadny iný dar, Jane ani Alec na mňa nemôžu použiť svoju moc. Ani Aro, ktorý vie dotykom prečítať všetky tvoje myšlienky, u mňa nepochodil. Raz som u nich bola, o tom ti poviem neskôr. Nerobia problémy, pokým neporušíš zákon. Preto je dôležité, aby si zatiaľ ostal so mnou."

V ten deň sme sa pobrali do Bellinho domu. Bol to malý domček, prekrásne zariadený. Vlastne ho ani veľmi nevyužívala. Chodila aj do práce, žila normálny, ľudský život. Tento dom je jej, ale býva v byte v meste. Teraz má dovolenku. Pravdepodobne na dlhšie.

Rozprávali sme sa celé noci, hovoril som jej o svojom živote a ona mne o svojom. Cez deň sme zvykli ísť na lov. Takto to išlo pomaly už pol roka. Moje oči boli zlaté. Tento nový život som miloval. Užíval som si ho plnými dúškami. Na svoj ľudský život sa mi spomínalo ťažko a ani som to veľmi nechcel. V jeden večer prišla Bellu navštíviť jej priateľka. Volala sa Alice, bola drobná a skoro taká krásna ako Bella. Raz som sa pozrel do zrkadla a bol som ohromený. Zarazili ma vety, ktoré som počul, ešte než sem prišla. 

Bella vravela, že premenila nejakého Edwarda... chúďatko, bola celá strápená... Zarazilo ma to a povedal som to Belle. Ona len vypleštila oči a šla otvoriť Alice. Vtom mi to došlo. Počul som jej myšlienky.

Videl som Bellinu tvár jej očami a aj seba v pozadí. Bella vravela, že upíri môžu mať dar... Ale ako to, že jej myšlienky čítať nemôžem? Och... Raz mi povedala, že je štít. Cez jej myseľ neprerazí žiaden dar. Takže naozaj čítam myšlienky... Alice vošla dnu a premerala si ma priateľskými, zlatými očami. Bella vravela, že Alice a jej manžel Jasper takisto nezabíjajú ľudí. Bol som tomu nesmierne rád. Bola to prvá upírka okrem Belly, akú som kedy videl.

„Ahoj, ja som Alice. Ty budeš asi Edward." Podávala mi ruku a pôsobila pokojne.

Pobozkal som jej vrch ruky a prisvedčil som jej. Bolo to trápne, ale nemohol som jej len potriať rukou. Pousmiala sa na Bellu a tie dve sa začali zhovárať. Sadol som si obďaleč a občas som sa pripojil do rozhovoru. Mysľou som však bol pri Alice a Jasperovi. V hlave tej drobnej upírky sa odohrávali stovky vecí. Videl a počul som, čo mi odpovedá, skôr ako to vyslovila. Bolo to fascinujúce. Keď som im to povedal, Alice nebola prekvapená, ale Bella áno. Keby som s ňou žil celý život, ani by som si ten dar nevšimol. Alice po pár hodinách odišla a ja som pristúpil k Belle. 

„Je to niečo úžasné... Každá myšlienka ku mne dorazila prv, ako ju vyslovila. Jej myseľ bola taká všestranná. Heh. Rozmýšľal som nad tým, že keby som nikdy nikoho iného nestretol, ani by sme si to nevšimli. Tak rád by som teraz videl tvoje myšlienky."

Objala ma okolo pásu a ja som jej stisol pás. Všimol som si, aká je krásna, už keď som ju prvýkrát zbadal... Ale teraz som naplno pohltil jej krásu. Je to tá najkrajšia žena na svete, tým som si bol istý. Správala sa ku mne tak, ako ešte nikto pred ňou. Uvedomil som si, že ju milujem. Odtiahol som sa od nej a pozrel som jej do tváre.

„Bella... chel by som,... ja... ty si tá najkrajšia žena, akú som kedy stretol. Tvoj úsmev je pre mňa viac ako čokoľvek na svete. Pomohla si mi, dala si mi nový život a ani raz si si nesťažovala. Si odvážna a dobrá. Bella, milujem ťa." Pozrel som do jej očí, hľadal som náznak posmechu, ale hľadela na mňa priamo, bez znaku emócie. Chcel som sa ospravedlniť, ale zastavila ma.

„Nikto mi nikdy nepovedal krajšie slová. Nikdy som sa tak nepotešila, ako keď si mi to povedal. Aj ja ťa milujem, viac ako čokoľvek na svete." Usmieval som sa ako malé dieťa a potom som ju pobozkal. Chcel som byť jemný, ale ona ma bozkávala stále náruživejšie a moja nvovorodenecká podstata upíra sa drala na povrch.

Zdvihol som ju do vzduchu a ona si omotala nohy okolo môjho pásu. Bozkával sopm ju po krku, ramenách a všade, kam som dočiahol. Ona mi vnárala ruku do vlasov. V živote nikdy predtým ani potom som nebol šťastnejší.

Ani neviem ako, ale ocitli sme sa v jej spálni. Nebol som v nej odkedy tu bývam, ale akosi som nemal čas si to tu obzerať. Sotila ma na posteľ a sadla si na mňa. Strhol som z nej šaty, dúfajúc, že ich nemala veľmi rada. Nemala pod nimi nič a ja som sa omámene díval na jej prsia... Ako dlho som si ju len predstavoval nahú? Nikdy som si to nepriznal...

Zavrčal som a obrátil som ju pod seba. Ocitol som sa v nej a bol to neopísateľný pocit. Ako človek som mal jedno dievča, ale teraz to bolo absolútne iné. Každý svoj pocit som pociľoval stokrát viac... Bella na tom zjavne nebola lepšie. Pohol som sa a ona zastonala, bokmi mi išla v ústrety. Neexistuje snáď nič lepšie, ako upírsky orgazmus. Bella vravela, že lepšie je už len napiť sa ľudskej krvi. To druhé som nikdy neokúsil, takže pre mňa to bol ten najúžasnejší zážitok. Na tú chvíľu som nikdy nezabudol.

Milovali sme sa už dlho, ale ja som jej stále nemal dosť. Bella vzdychala moje meno a moje ego sa chystalo na cestu do nebies. Prehovorili sme len niekoľkokrát... Zastavil som sa a odtiahol som si pery. Keby som mohol byť unavený, asi by som aj bol, ale cítil som len väčšiu túžbu. 

„Milujem ťa. Vedel som to už dávno, len som si to nepriznal... už keď som ťa prvý raz počul, myslel som si, že si anjel."

„Aj ja ťa milujem. Netušila som to, vždy som ťa brala len ako... Ani neviem, za koho som ťa mala. Ale takto je to správne, takto to má byť." Usmial som sa.

„Zjavne som sa mýlil v tom anjelovi. Nevinná a čistá teda nie si." Zasmiali sme sa a pokračovali sme tam, kde sme prestali...

Autor: Melanie99 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Nový život Edwarda Cullena: