Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Osud na nikoho nečaká 2

28.05.2011 (19:45) • Bubulienka • FanFiction jednodílné • komentováno 8× • zobrazeno 1614×

Horor. Tak sa do dalo nazvať. Traja v plášťoch chytali ľudí, sklonili sa k ich hlavám a uhryzli ich do krku. Všade sa ozýval vreskot, plač a krik nevinných ľudí, ktorí už nemajú šancu. Prišlo mi z toho nevoľno a došlo mi, že by som sa mala skryť. Ešte si ma nevšimli, pretože mali veľa práce s ostatnými. Edward a Tanya stáli ako soľné stĺpy a pozorovali to sklenenými očami. Nemohli urobiť nič, veď sú to iba ľudia alebo... Nie? Hlavne, že nikoho nechcú vypiť. Skryla som sa pod pult, kde ma nikto nemohol vidieť.

Moje srdce bilo splašene a môj dych sa zadrhával. Nikdy v živote som necítila taký strach ako teraz. Ešte nikdy som sa tak nebála. Veľmi dobre viem, že ma čaká koniec. Že ak si to vybavia s celou kaviarňou, na rad prídem ja. A už nikdy sa nebudem môcť rozlúčiť s mamou a otcom. Som mŕtva. Už teraz som v pekle a ešte nikto sa ma nedotkol. Dýchala som čoraz prerývanejšie. A po tvári mi začali tiecť slzy. Stále bolo počuť iba kričanie a trhanie. Nevydržala som to a ruky si položila na uši.

Zrazu ma niečo rýchle vytiahlo, ľadovú ruku mi položilo na ústa a odnieslo ma do komory. Ten niekto komoru zamkol. Bol to veľmi úzky priestor, no nikoho som pri sebe necítila. Dokonca aj ruka z mojich úst zmizla.

Zostala som úplne ticho, hoci som mala chuť plakať a kričať. S kým, dofrasa, som v komore? Počula som, ako vedľa mňa niekto dýcha. Cítila som niečiu prítomnosť. Cítila som chlad, ktorý sálal z toho monštra. Bolo počuť, dokonca, aj jeho dych. Uvedomila som si, že som v komore z jedným z tých... Upírov? Nič iné som krv piť ešte nevidela.

Moje srdce sa zrýchlilo ešte väčším tempom. Svoju ruku som si položila na ústa, aby som nezačala kričať, keď ma to monštrum bude chcieť vypiť. Zadržala som dych a pevne stisla viečka. Ten chlad z toho monštra bol stále bližšie, privrela som oči ešte viac. Jeho dych sa ozýval pravidelne ako hodiny. Nemohla som, nesmela, nevládala sa opýtať, čo je zač, keď viem, že o chvíľu je so mnou amen.

„Neboj sa,“ ozval sa hlas sladší, než roztopený med. Spoznala som v ňom Edwarda. Moje srdce radosťou podskočilo a nesmierne sa mi uľavilo. Vydýchla som. Uvedomovala som si, že aj on nie je iba taký obyčajný človek, ale ľudí nevypil, takže mu trochu dôverujem. Keby nie on – mohla som skončiť zle, alebo som mohla byť mŕtva. Nakŕmili by sa mnou tie príšery.

„Ako... Ako to... Ako...“ koktala som, neschopná povedať jednu súvislú vetu.

„Upíri. Ja viem, že si myslíš, že sa ti sníva, ale sama si to videla. No ja ľudskú krv nepijem. Nebudem ti klamať. Jasne si spoznala, že som s nimi nejako spojený. Áno, bohužiaľ je to tak, ale ľudí by som nikdy nevypil,“ šepkal potichu.

„Koho... Koho... teda... pije... š,“ prehltla som. Toto nedáva zmysel. Keď je upír, tak čím iným by sa mal živiť?

„Zvieracia krv.“ Neodpovedala som. Nemala som síl. Nevládala som. Ničomu som nechápala.

„Ani sa nepohni,“ povedal a rýchlo ma chytil za ústa, aby som nevykríkla. Niekto začal lomcovať s kľučkou od dverí. Dvere boli z kovu, takže sme mali jediné šťastie.

„Tam už nikto nie je,“ ozval sa hlas tej ženy v plášti.

„Ale niečo tam cítiť,“ ozval sa mužský hlas.

„Všade je niečo cítiť. Vyjedli sme celú kaviareň plnú ľudí, ktorí sa tadiaľto pohybovali. Chcem ísť domov, Felix.“

Ticho. Konečne nebeské ticho. Ako rýchlo prišli, tak rýchlo aj odišli. Ibaže za sebou nechali poriadny masaker.

Edward mi pomaly zložil ruku z úst. Otvoril dvere a vytiahol ma von. Ani som prstom nepohla. Nevládala som. Nemohla som. Bola som uzavretá v úplnom šoku.

„Nepozeraj sa,“ povedal a vzal ma do náručia.

Ani som to nechcela vidieť. Pevne som stisla viečka. Hneď, ako sme vyšli z komory, som zacítila hnusný pach, z ktorého mi bolo na zvracanie. Zadržala som dych, zatvorila oči a nechala sa viesť von z tohto hororu...

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Osud na nikoho nečaká 2: