Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Pán Včielka

08.06.2012 (22:00) • Jessy • FanFiction jednodílné • komentováno 28× • zobrazeno 4989×

Pán Včielka

Lodičky. Áno presne tak. Tie hnusné vysoké topánky na opätku, ktoré vám prinesú akurát viac škody, než úžitku. Už ma nikto a nikdy v živote nedonúti, aby som si tú hrôzu dala opäť na nohu, rozčuľovala som sa v duchu, kým som šuchtavo kráčala po kamennom chodníku. Moja cesta smerovala domov, kde som mala momentálne najlepšie výhliadky. Už teraz som sa tešila, ako si vyložím svoje úbohé nožičky na konferenčný stolík, chrbátik si opriem o gauč a jediný pohyb, ktorý ešte vykonám, bude načiahnutie sa k ovládaču od telky. A potom už  minimálne do večera nebudem nič robiť.

Au, au, au. Každý krok, ktorý som spravila, mi spôsoboval neskutočnú bolesť. Myslím, že na oboch nohách mám minimálne štyri pľuzgiere, ktoré mi budú robiť ohromnú radosť ešte aspoň ďalších päť dní.  Úplne úžasné. Kto sa má lepšie...

Keby som bola vedela, že práve dnes ma bude ten debilný holohlavý škriatok, ktorého všetci musia volať riaditeľ, nútiť obehať asi všetky kancelárie v budove kvôli jeho náhlej potrebe, skontrolovať nejaký „veľmi dôležitý“ dokument, ktorý mu len tak medzi rečou, mohla nájsť aj jeho sekretárka Mary, dala by som si na nohy tenisky. Také, aké som nosila ešte na základnej škole. A aké boli dobré! Uf, zlaté dobré časy!

Jááj, a ešte k tomu všetkému ma aj neskutočne boleli päty. Dievčatá, dám vám radu. Nikdy nemajte lodičky na nohách dlhšie, než dve hodiny. Dopadnete ako ja. A ak máte možnosť inej obuvi, berte ju!

Dnes skrátka nemám svoj deň. Ráno sa mi podarilo zaspať, kvôli čomu som sa nestíhala dostať na čas do práce. O mojom dnešnom výzore ani nehovorím. Schmatla som rýchlo obtiahnuté tmavomodré džínsy a k nim si dala obyčajné žlté tričko. Avšak, mohlo to byť aj lepšie. No a nakoniec som to „zabila“ tými úžasnými čiernymi lodičkami, ktoré asi ihneď po príchode domov  poletia niekam do kúta. Och, a aby som nezabudla, v práci sa mi po tom polhodinovom meškaní aj podarilo obliať Škriatka kávou. Asi preto ma poslal pre ten dokument, o ktorom mi bolo povedané iba toľko, že sa nachádza niekde tu, čo značilo, že niekde v budove. Áno, vyžrala som si to. Nuž čo, nemali sme sa radi už od začiatku, ale mohla som byť vďačná, že mi vôbec dovolil uňho pracovať a ja som neprespávala pod mostom a cez deň nekŕmila holuby v Central Parku.

 Momentálne som sa nachádzala asi štyri bloky od môjho bytu, ktorý mi pred pár mesiacmi dali naši ako darček k ukončeniu vysokej školy. Museli si naň vziať úver, ale dohodli sme sa, že im to budem splácať.

Au, au, au... Nie, toto týranie už dlhšie nevydržím. Nohy ma začali bolieť asi ešte viac, než predtým. Musela som zastať. Rozhodla som sa, že si tie lodičky vyzujem. Síce som to mala domov ešte riadny kus, musela som to risknúť. Hentakým tempom by som sa tam nedostala ani do večera. Topánky som si opatrne stiahla z nôh a takmer som zaúpela. Členky som mala úplne červené, a pri palci na ľavej nohe malý pľuzgier. O tom, že ich po čase bude tróniť na mojej nohe viac, nebolo pochýb. Chytila som ten zdroj bolesti alias lodičky do rúk a rozišla sa po chodníku, ktorý bol až príliš zohriaty od slnka, a tým pádom mi až nepríjemne pálil nohy. Ešte toto mi chýbalo. Bella, pokoj, to vydržíš. Zhlboka som sa nadýchla a napravila si kabelku na pleci, keď sa mi chcela zošuchnúť. Ešte aj tá bola dnes proti mne. Keď som odchádzala z práce som zistila, že má natrhnuté uško. Len medzi rečou – kupovala som ju asi pred dvoma týždňami, za nie malé peniaze. Modlila som sa, aby túto strastiplnú cestu ešte prežila, nakoľko som nemala desať rúk, aby som si mohla dovoliť vláčiť ešte aj tú. Ach jaj. Dnes je deň blbec.

Možno to bude tým, že som vstala ľavou nohou. Ale vlastne, každý deň vstávam ľavou nohou, pretože spávam aj na ľavej strane... Hm, vidím to tak, že sa asi „presťahujem“ na pravú polovičku postele, a tým pádom budem vstávať pravou nohou. Možno mi to pomôže. Počkať, ale to tiež nepôjde, pretože tá časť sa nachádza príliš pri stene, pretože som až  po dovezení postele zistila, že je trošku väčšia, než by mala byť a moja spálňa nebola taká veľká, aby do nej tá posteľ presne padla. A spať v tom pravom rohu pri pavúkoch mi naháňalo hrôzu. No nič, budem sa musieť zmieriť s ľavou polkou.

Práve som prechádzala pri malom obchodíku so suvenírmi. Spomínam si, že keď som sa v ňom bola raz pozrieť, prekvapili ma neskutočne vysoké ceny. Ale ľudia si to kúpia aj tak, pretože chcú mať nejakú pamiatku na New York. Keď som prešla okolo staršieho páru, neunikol mi ich pohŕdavý pohľad. Ignorovala som to a šla ďalej. No čo, to ešte nevideli ženu s bosými nohami uprostred mesta? Ja za to nemôžem, že sa ešte nevynašla pohodlná vysoká obuv. Veď predsa...

 „ÁÁÁU!!!“ skríkla som, keď som pocítila na chodidle niečo nepríjemné ostré. Rýchlo som sa pozrela dole a uvidela som na zemi včelu. Panebože!!! Jediná včela nachádzajúca sa v okruhu desiatich kilometrov, sa musela zapichnúť práve do nohy Isabelly Swanovej! Zahryzla som si do pery, pretože to začalo sakramentsky bolieť. Uf, a čo teraz. Lodičky som zhodila na zem a chytila si moju úbohú nôžku do oboch rúk. Musela som vyzerať komicky, ale to mi bolo v tej chvíli ukradnuté. Tak neskutočne ma tá noha bolela, že som sa nevedela pohnúť. Až sa mi natlačili slzy do očí. Nie, Bella, nebudeš predsa plakať. Už si veľká, to vydržíš. Začala som byť hysterická. Nevedela som, čo mám robiť. Poobzerala som sa okolo seba, no všetci ľudia, čo tu boli, ma obchádzali bez povšimnutia. Dokonca ani lavička, že by som si sadla a tam niekomu zavolala, tu nebola. Auuuu...

Chcene – nechcene, z očí mi vytryskli slzy. Snažila som sa spomenúť, či ma už vôbec niekedy v živote poštípala včela. Mala som pocit, že áno, ale takto strašne to ešte nikdy nebolelo. Utrela som si slzy. Nie, nemohla som trapošiť, ale jednoducho som sa nevedela ovládnuť. Najhoršie bolo, že som nevedela, ako sa dostanem domov. Tú nohu bolo treba ošetriť, vedela som, že na ňu ani nedostupím. Nieto, že sa ešte dostanem domov vlastnou pomocou. Pevne som stisla viečka a posielala tú hlúpu včelu (pre tento hmyz neexistuje škaredé pomenovanie!) do horúcich včelích pekiel. Bože, pomôž mi.

„Ehm, slečna, ste v poriadku?“ ozval sa za mnou krásny melodický hlas, ktorý pôsobil ako roztápajúci sa med. Nie, med nie. Ten produkujú tie pichajúce hnusoby. Pootočila som sa a zbadala som asi o dve hlavy vyššieho muža s bronzovými vlasmi, ktorý si ma nedôverčivo premeriaval. Povzdychla som si, posmrkala som a povedala: „Jasné, nič mi nie je.“ Swanová, fakt? Veď ešte pred dvadsiatimi sekundami si žiadala Boha o pomoc, a teraz, keď ti ju poslal, tvrdíš, že ti nič nie je. Asi to bol reflex.

„No, nechcem byť drzý, ale nepôsobíte tak. Sledujem už dlhšie ako tu stepujete.“ Podišiel ku mne bližšie a ja som sa ani nepohla. V duchu som si odfrkla. Ako by som sa s napuchnutou nohou chcela niekam pohnúť, že? Mohol to byť zlodej, násilník, kriminálnik... Dobre, nepôsobil tak, ale to mohla byť maska. Ale možno ti chce skutočne pomôcť, našepkal hlások v mojej hlave.

Povzdychla som si a sykla bolesťou. Ešte stále som stála v strede chodníka ako bocian.

„Máte pravdu,“ povedala som plačlivo, aj keď som taký hlas nechcela, „štipla ma včela a neskutočne to bolí.“ Pozrela som na svoju červenú nohu a zhrozila sa. To nemohla byť len včela, ale hotový ovad. Ten chlapík stál už pri mne a tváril sa úplne vážne. V tvári nemal ani náznak humoru, za čo som mu bola skutočne vďačná, pretože to znamenalo, že ma neberie ako zábavné spríjemnenie dnešného popoludnia.

„Môžem sa pozrieť?“ spýtal sa. Zdvihla som hlavu a pozrela som sa mu do tváre. Takmer som zabudla dýchať. Cítila som sa ako Leonardo Dicaprio, keď v Titanicu zbadal prvýkrát Kate Winslet, čiže Rose a okamžite sa zamiloval. No, ja som na tom až tak vážne hádam nebola, ale jedno bolo isté. Práve som sa pozerala na najkrajšieho chlapa na svete. Nikdy som nikoho krajšieho nevidela. Jeho pleť bola skoro taká bledá ako moja, aj keď on bol o niečo bledší. Jeho ostré črty podtrhoval rovný nos, krásne súmerné pery, a keď som sa mu pozrela do očí, mala som pocit, že som sa v tom zlate začala úplne topiť. Až som na chvíľu zabudla na bolesť. Keď som pocítila jemný dotyk na pleci, vrátila som sa späť do reality. 

„Ehm,“ zakoktala som sa, „samozrejme.“ Muž sa pousmial a jemne mi prezrel nohu.

„Hm, to musel byť riadny štipanec. Najlepšie by bolo, keby sa to ihneď ošetrilo, pretože treba vybrať žihadlo. Kde bývate?“

„Asi štyri bloky odtiaľto,“ zašepkala som a sklonila som hlavu, aby nevidel tie slzy, ktoré som mala opäť v očiach. Práve sa strápňujem pred anjelom. Chvíľu nič nepovedal, asi premýšľal, či bol dobrý nápad sa mi prihovoriť.

„A vadilo by vám, keby som vám to ošetril ja u mňa doma? Bývam tu oproti,“ povedal nakoniec a kývol hlavou niekam za mňa. Kto by si do bytu zavolal niekoho úplne cudzieho len tak, aby mu ošetril opuchnutú nohu? Taký človek sa často nevidí, a popravde, keby som nebola v situácii, v akej som bola, nad odpoveďou by som ani na chvíľu nepremýšľala. 

Keď som chvíľu neodpovedala, pokračoval: „Alebo by ste boli radšej, ak by sme s tým šli na pohotovosť?“ Prižmúril oči.

„Nie, nie, len pohotovosť nie.“ To miesto som z duše nenávidela. Ako malá som tam strávila veľmi veľa času, pretože som patrila k skutočne živým deťom, čiže zlomené ruky, zápästia, alebo aj nohy, boli v našej domácnosti úplne normálne.

„Dobre, to bol len nápad. Tak poďte, nemusíte sa báť, neublížim vám.“ Upieral na mňa svoj pohľad. Neviem prečo, ale verila som mu. Nevedela som to vysvetliť. Prikývla som, keď sa mi oči znova zaliali tými zradnými slzami.

„Bude dobre, nemajte strach,“ zašepkal.

„Ja viem, len to strašne bolí,“ fňukala som ako malé dieťa. Ale tá bolesť sa nezmení vekom. Je jedno, či máte päť, alebo dvadsaťpäť, stále to bolí rovnako.

„Hneď tomu pomôžeme.“ Ani som sa nenazdala a zdvihol si ma do náručia. Tak toto bude hotový trapas. Swanová, tadiaľto už do konca svojho života nepôjdeš.

„Počkajte, ešte topánky!“ vyhŕkla som, keď sa pobral preč. Najprv sa zatváril nechápavo, no potom mu do doplo. Zasmial sa a vrátil sa po ne. Čakala som, že ma zloží na zem a pošle ma, nech si ich zdvihnem sama, no on sa zohol aj so mnou v náručí. Nechcela som sa zošmyknúť na zem, tak som mu ruky omotala okolo krku, a až po chvíli si uvedomila, čo som spravila. Rukami som sa náhodou dotkla jeho jemných vlasov. Dych sa mi zadrhol v krku. Prepánajána,  čo si to dovoľujem? Ale nevyzeralo to, že by mu to bolo nepríjemné. Jemne ma jednou rukou pridŕžal a druhou zodvihol topánky. Potom sa ladne zdvihol, akoby som ani vôbec nebola v jeho náručí. Určite posiluje.  V nohe mi stále pulzovala bodavá bolesť.

„Môžem sa spýtať, ako sa voláte?“ ozvala som sa, kým sme rýchlym krokom prechádzali cez cestu. Jeho meno bolo pre mňa dôležité, pretože ma práve svojím spôsobom zachránil.

„Edward Cullen. A vy?“ Usmial sa na mňa zvláštnym, pokriveným úsmevom.

„Isabella Swanová,“ šepla som a začervenala sa. Neviem prečo, ale bola som pred ním v rozpakoch. Ešte nikdy na mňa žiadny muž nepôsobil tak, ako Edward. Nohu som už mala poriadne opuchnutú. A to som si myslela, že tento deň už horší hádam ani nemôže byť. Omyl.

„Teší ma,“ zasmial sa. Zaškerila som sa. Jasné, aj mňa by tešilo, ale keby sme sa spoznali pri inej príležitosti. Nie kvôli včele. Až teraz som si uvedomila, že ho ešte stále objímam okolo krku. Ako slušne vychovaná žena by som tie ruky mala okamžite stiahnuť, ale nejako som sa k tomu kroku nemala. Do nosa mi vrážala jeho príjemná vôňa a mala som nutkanie sa k nemu pritúliť. Mne už hrabe. Veď je to úplne cudzí človek!

O chvíľu sme sa ocitli pred vchodom od paneláka.

„Teraz vás budem musieť položiť, aby som si mohol vytiahnuť kľúče,“ povedal Edward. Prikývla som a pustila som ho. Jemne ma položil na zem a pridržal ma, kým som sa postavila na jednu nohu. Keď sa uistil, že  v pohode stojím, vytiahol z vrecka bundy kľúče a odomkol dvere. Pootvoril ich a znova sa ku mne načiahol. To som nečakala. Už som sa psychicky začala pripravovať na vyskackanie niekoľkých metrov až do jeho bytu. Prešiel aj so mnou dverami, ktoré sa potom sami zatvorili. Privolal výťah a čakali sme, kým príde.

Keď sme sa dostali do jeho bytu, odniesol ma do obývačky, kde ma položil na pohodlnú čiernu koženú sedačku. Bolesť v nohe stále stúpala a stúpala. Zaťala som zuby. Edward odbehol preč a ja som sa zatiaľ poobzerala po izbe. Nenachádzalo sa v nej nič svetaborné. Jednoducho, moderné obývačkové zariadenie. Edward sa po chvíli vrátil a niečo držal v ruke. Pripomínalo to pinzetu. Mala som pravdu.

„Budem vám musieť vybrať žihadlo, takže skúste vydržať a nemrvte sa,“ povedal, keď si kľakol pri sedačku. So strachom som prikývla a čakala, čo sa bude diať. Jemne mi chytil zranenú nohu a pinzetou mi pomaly vybral žihadlo z ranky. Nemohla som povedať, že by to nebolelo, ale dalo sa to vydržať. Horšie, než tá bolesť už bola, to nebolo.

„Tak, je to vonku,“ usmial sa na mňa. Pousmiala som sa. Dobre, bolo to vonku, ale stále to bolelo. Edward znova odbehol a vrátil sa s ľadom, ktorý mi priložil na nohu.

„Ďakujem vám,“ povedala som a myslela to úplne úprimne. Keby sa tam neobjavil, ešte teraz by som tam stála a asi plakala.

„Nemáte začo... Nemohli by sme si tykať? Myslím, že sme asi rovnako starí, takže...“ Pozrel sa na mňa tými skvelými zlatými očami. Nemohla som odolať.

„Dobre,“ súhlasila som. Usmial sa. „To som rád. Teraz si to tu, prosím, chvíľu drž, idem ti spraviť obklad.“ Prikývla som. Edward mi ešte cestou do kuchyne stihol zapnúť televíziu a ja som vnímala hlasy vychádzajúce z nejakého rodinného seriálu. Na nohe som si pridržiavala ľad, ktorý mi ju príjemne chladil a zmrazoval aj bolesť, takže už nebola taká intenzívna. Keď sa Edward vrátil, držal v jednej ruke nejakú handričku a v druhej pohár vody. Ten mi podal a s ním mi do dlane vložil aj nejaký liek. Nedôverčivo som sa naňho zahľadela.

„Nie sú to drogy, však nie?“ overovala som si. Zasmial sa. „Nie, to teda nie. Je to len proti bolesti.“ Prikývla som a zapila liek vodou. Keď mi to má pomôcť, nech je to hocičo.

„Ten ľad môžeš položiť zatiaľ na stôl, dám ti tam octový obklad.“

„Prečo to robíš?“ spýtala som sa, kým mi preväzoval cez nohu.  Zvraštila som nos, keď mi doňho udrel pach octu. Od malička som ten pach nenávidela. Nechápavo sa na mňa zahľadel. „Pretože ten je na uštipnutie najlepší.“ Pokrútila som hlavou.

„Nie, ja som myslela, že prečo mi chceš pomôcť, keď ma vôbec nepoznáš,“ objasnila som mu.

„Ach tak.“ Chápavo pokrútil hlavou. „No, práve som šiel domov a videl som ťa, ako zvláštne skackáš na tom chodníku, v tvári si mala ubolený výraz a myslím, že som ťa aj počul vykríknuť. Tak mi to nedalo a radšej sa šiel spýtať, čo sa ti stalo, keď všetci ostatní boli úplne neschopní a nevšímaví.“  Kým rozprával, ja som naňho len hľadela, neschopná nejakého slova. Ľudia ako on, sa v dnešnej dobe hľadajú skutočne ťažko. A ja som mala šťastie, že na takého jedného som „narazila.“

„Ešte raz ti ďakujem. Neviem, čo by som bez teba robila,“ priznala som. Edward mi položil nohu na gauč, a potom sa na mňa milo usmial.

„Nemáš zač. Rád som ti pomohol.“

„Robíš to často?“ spýtala som sa pobavene. Nechápavo sa na mňa pozrel.

„Čo?“

„Že zachraňuješ ženy v núdzi.“ Provokačne som ho štuchla do pleca, keď si sadol vedľa mňa. Pobavene sa zasmial. „Nie, ty si prvá.“

„Och, tak to je pocta,“ skonštatovala som. Celkom som jeho chovaniu ale nerozumela. Bola som niečím výnimočná, keď sa rozhodol, že práve mne pomôže?

Bože, Swanová, to určite. Ešte povedz, že tebe ani žiadny chlap neodolá, pomyslela som si ironicky. Ale, samozrejme, nemohla som sa sťažovať. Radšej som ani nechcela myslieť na to, čo by bolo, keby mi Edward nepomohol. Kým sme čakali na odpuchnutie nohy, dlho sme sa rozprávali. Musela som uznať, že sa s ním dalo baviť o všetkom. Dozvedela som sa, že sa do New Yorku tiež prisťahoval a teraz býval sám. Neviem prečo, ale potešilo ma to, pretože to mohlo znamenať, že nemá ani žiadnu partnerku. Áno, mne to bolo aj tak jedno... No, teda možno... Dobre, nebolo mi to jedno. Pretože, keď som sa naňho dívala, mala som zvláštny pocit. Bolo mi s ním výborne, napriek tomu, že som ho dnes videla úplne prvýkrát.

Rozprávalo sa mi s ním dobre. Dokonca sa ma spýtal, prečo som vtedy pochodovala na ulici bosá a ja som mu povedala celý dnešný príbeh, od toho, ako sa mi dnes nedarí, až po pľuzgiere na nohách, kvôli ktorým som sa musela vyzuť.  Bola som si istá, že nikdy by som to nikomu inému nepovedala, ale pri ňom to bolo iné. Úplne som zabudla na bolesť v nohe. To mohlo byť aj pôsobením tej tabletky. Avšak, vedela som, že čas s Edwardom je vymedzený, a keď vyprší, už ho asi nikdy viac neuvidím. Nebude na to dôvod. Teda dúfam, že ma už nepoštípe včela znovu. Ale ktovie, pri mojom šťastí treba rátať so všetkým.

Keď sa začalo stmievať, a noha už ako – tak odpuchla, Edward mi dal dole obklad. Vedela som, že nastal ten čas, keď sa budem musieť už konečne došuchtať domov.

„Hm, noha ťa ešte asi bude pár dní pobolievať, ale už si z najhoršieho vonku,“ skonštatoval, keď mi prezeral miesto „bodnutia.“

„S tým rátam,“ odvetila som a povzdychla si. „Tak, už asi budem môcť ísť.“ Nechcelo sa mi, ale musela som. Pozrela som sa na Edwarda, ktorý mal v tvári zvláštny výraz. Akoby bol smutný, alebo čo. Ale to si určite iba namýšľam. Pomaly som sa postavila, ale nakoľko sa na tej nohe ešte nedalo dobre stáť, stratila som rovnováhu a keby ma nezachytili dve silné ruky, pokecala by som si s podlahou.

„Si v poriadku?“ spýtal sa, keď ma opäť postavil. Rýchlo som prikývla.

„Ehm... samozrejme,“ vyhŕkla som. Ešte stále som bola v jeho objatí a cítila som, ako mi srdce búchalo ako o život. Keď som sa mu pozrela do tváre, dych sa mi – dnes už druhýkrát – zasekol v hrdle. Prepaľoval ma svojim zlatým pohľadom a ja som sa nevedela ani pohnúť. Bola som ako zhypnotizovaná. Odrazu sa ku mne začal viac približovať, až som cítila na tvári jeho dych. Pohľadom som skĺzla k jeho perám, ktoré sa jemne pootvorili. Preglgla som a začala som sa k nemu nakláňať tiež. Keď sa naše pery takmer spojili, musela som si kýchnuť, a aby som neokýchla Edwarda, rýchlo som sa od neho naklonila na stranu.

Takmer som zaúpela. „Prepáč,“ ospravedlnila som sa Edwardovi, keď som sa k nemu opäť otočila. Celé som to pokazila a bola som si istá, že som červená až na zadku. Edward sa však len zasmial.

„Nemáš sa za čo ospravedlňovať,“ odvetil zvláštnym, trochu chrapľavým hlasom. Teraz sme už od seba stáli dosť ďaleko, nikde ani pamiatky po tom, čo sa malo medzi nami udiať ešte pred minútou.

„Už pôjdem,“ zašepkala som a otočila sa ku dverám. Už som tu nemala čo robiť. Dnes som sa strápnila už dosť.

„Počkaj,“ vyhŕkol a chytil ma za ruku. Mala som pocit, že nad niečím uvažuje, ale nakoniec povedal: „Mohol by som ťa odviezť?“ Prekvapene som zamrkala, ale potom som prikývla. Edward sa usmial a pomohol mi dostať sa na chodbu. Obul sa, mne podal moju kabelku, ktorú som si prevesila cez plece a do druhej ruky si vzal moje topánky.

„Môžeš mi ich dať,“ povedala som. On prikývol a podal mi ich. Otvoril vchodové dvere a vyšli sme na chodbu. Teda, on vyšiel, ja som vyskackala. Teraz som bola skutočne rada, že mi ponúkol odvoz, pretože inak by som si musela zavolať taxík a tie som nemala veľmi v obľube. Zamkol dvere a pomohol mi dostať sa do výťahu. Cesta k parkovisku prebiehala potichu. Zdalo sa, že ani jeden z nás nevie, čo povedať. Nakoniec ma usadil do strieborného Volva. Nadiktovala som mu svoju adresu a on bez slova prikývol a vyšiel z parkoviska. Znova ani jeden z nás celú cestu nič nevravel. Mala som pocit, akoby nad niečím premýšľal.

O malú chvíľu sme stáli pred mojim bytom. Edward mi pohol vystúpiť a prekvapilo ma, keď sa ponúkol, že ma odprevadí až k bytu.

„Dokelu!“ zaúpela som, keď som na výťahu objavila odkaz, ktorý hlásil poruchu výťahu. Bolo treba ísť po schodoch. Toto bude na dlho. Povzdychla som si a rozišla sa ku schodom. Edward šiel za mnou, ale keď som na tele pocítila jeho ruky, rýchlo som sa otočila.

„Čo to robíš?“ skríkla som.

„Beriem ťa na ruky, aby si sa tak nenamáhala.“ Chcela som povedať niečo na spôsob toho, že to zvládnem sama, ďakujem za ochotu, ale nestihla som. Ladne ma znova zdvihol do náručia.

„Na koľkátom poschodí to bývaš?“ spýtal sa, keď vychádzal po prvých schodoch. Modlila som sa, aby nás nevidela jedna „príjemná“ suseda, pretože hneď zajtra by vedela celá bytovka, že Swanová má nejakú novú známosť. Samozrejme, nebola by to pravda, ale ona bola veľká klebetnica a nikdy si pravdivosť informácií dopredu nepreverila.

„Na treťom.“ Edward prikývol a bez najmenšej námahy so mnou vychádzal naďalej po schodoch. Keď sme zastali pred dverami od môjho bytu, postavil ma „konečne“ na zem. Odrazu som nevedela, čo povedať.

„Ehm... Nechceš ísť ďalej?“ spýtala som sa nakoniec.

„Rád by som, ale myslím, že teraz budeš chcieť oddychovať a ja by som ti bol len na obtiaž.“

„Nebol,“ nesúhlasila som. „Tak ale nútiť ťa nechcem. Tak ešte raz, veľmi pekne ti ďakujem za tvoju pomoc. Veľmi veľa to pre mňa znamená.“

„Ako som už povedal, nemáš zač.“ Nastalo trápne ticho. Tak, asi bol už čas sa definitívne navždy rozlúčiť. Pre istotu som si ešte raz prezrela jeho tvár a snažila si zapamätať každý jej detail.

„Tak... už pôjdem. Znova ti ďakujem. Ahoj.“ Načiahla som sa k nemu a zľahka ho pobozkala na líce. Ani neviem prečo som to spravila. Jednoducho mi to prišlo ako niečo úplne normálne. Cítila som, ako sa zachvel. Rýchlo som od neho odstúpila a odomkla som dvere. Teraz som to už skutočne celé dorazila.

„Bella, čo by si povedala na to, keby sme sa zajtra stretli. Teda, mám na mysli, že by sme mohli ísť na večeru, alebo tak nejako,“ ozval sa, keď som vstupovala do dverí. Po jeho slovách sa mi rozbúchalo srdce. Opatrne som sa otočila a stretla sa s jeho pohľadom.

„Dobre, budem veľmi rada,“ odvetila som. Edward sa usmial a prikývol.

„Prídem po teba o šiestej.“ Prikývla som.

„Budem sa tešiť,“ pípla som. Edward sa ešte raz usmial, rozlúčil sa so mnou a ja som mu, kým zašiel za roh, ešte raz zakývala. Keď som vošla do bytu, oprela som sa o dvere a na tvári mi pohrával jemný úsmev. Už som sa zajtrajška, keď znova uvidím môjho pána Včielku, nevedela dočkať. Niečo mi vravelo, že to nebude naše posledné stretnutie.

Tak, dostali ste sa na koniec poviedky. Tým, čo sa sem dostali, som veľmi vďačná. Aké sú vaše názory?

Dúfam, že sa vám poviedka aspoň trošku páčila a spríjemnila vám deň. :)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Pán Včielka: