Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Počkáme si na dážď

30.11.2010 (15:00) • lolalita • FanFiction jednodílné • komentováno 8× • zobrazeno 4298×

Milujem Toskánsko. Vo Velterre už žijem dlhé storočia. Má mimoriadne kúzlo, ktoré ho vyzdvihuje nad iné miesta v Taliansku. Keď som sem prišiel prvýkrát, bol som uchvátený hradbami. Vlastne vtedy v stredoveku neboli ešte dokončené. Dobudovali ich až Etruskovia. Prechádzal som sa úzkymi uličkami a vychutnával si tunajšiu atmosféru. Nechal som sa unášať chvením dávnych čias. Všetko bolo jednoduchšie a ľudia prostejší. Prešiel som popod bránu Porta dell´Arco Etrusco. Vybral som sa do stredu mesta. Dnes som bol v Múzeu náboženského umenia. Nie jeden z exponátov mi kedysi patril. Veľa z nich patrilo aj mojím bratom. Vždy mi to pripadalo tak ironicky komické. Rád sa po nociach túlam. V podzemí si pripadám ako v klietke. V noci tu už takmer nikoho nestretnete. Som tu sám, len ja a moje myšlienky. Každá ulička a každá budova sa mi spája s nejakou udalosťou. Ako tak premýšľam, sú to len bežné, nudné spomienky. Marcus vždy hovorí, že veľa premýšľam a má pravdu. Ak by ma moja zvedavá povaha nenútila hľadať stále niečo nové a nepoznané, bol by som šťastnejší. Vlastne, čo je šťastie? Ja to ani netuším. Nikdy som nebol šťastný. Nikdy som nepoznal ozajstné priateľstvo a nikdy som nespoznal lásku. Prechádzal som pomaly k centru, kde to už žilo. Prešiel som popri skupinke podnapitých ľudí. Boli smiešni vo svojej jednoduchosti a úbohosti.

Náhle začal fúkať vietor. Nevenoval som tomu pozornosť a pokračoval ďalej popri fontáne. Vietor ešte viac zosilnel a s úderom hromu sa spustil lejak. Dážď bol príjemný a teplý. Zodvihol som tvár k čiernej oblohe a vychutnával si kvapky na mojej ľadovej koži. Z rohu námestia som začul ľudský smiech a poznámku na moju osobu. Vraj som blázon, že tu moknem. Ľudia sú hlúpi. Prešiel som pod najbližší balkón. Nechcel som budiť pozornosť. Všetci sa niekde skryli. Utekali pred dažďom a tie ich chaotické pohyby. Stál som pod balkónom a čakal kým sa námestie úplne nevyľudní. Okolo prebiehala žena. Bola už úplne premočená. Venovala mi letmý pohľad a zarazila sa. Znova udrel hrom a ona stuhla. Prudko sa otočila a pribehla ku mne pod balkón. Bez slova, ako by ma ani nevidela, sa otriasla. Kvapky vody odletovali od jej tela. Z hlavy si stiahla kapucňu. Gaštanové vlasy jej zaliali mokrý chrbát. Znova sa otriasla zimou. Vtedy si uvedomila, že tu nie je sama. Pozrela sa na mňa a rozpačito urobila krok dozadu.

„Prepáčte. Teda... No skvelé. Taliansky neviem ani slovo a vy určite nehovoríte anglicky,“ povedala roztržito a komicky zvesila ramená. Donútilo ma to pousmiať sa.

„Hovorím a myslím, že dosť dobre,“ povedal som. Bolo to už dávno, čo som sa rozprával s človekom. Široko sa usmiala.

„To je skvelé. Smiem tu s vami počkať, kým sa trocha počasie neumúdri?“ Hlas sa jej zvláštne zlomil.

„Iste,“ povedal som strnulo a dúfal, že naša komunikácia skončila. Žena si začala prehľadávať vrecká.

„Nemáte vreckovku?“ šepla. Nemo som siahol do náprsného vrecka kabáta a vybral vreckovku. Žena si ju rýchlo vzala a utrela si mokrú tvár. Potom sa na vreckovku zadívala a zarazene šepla.

„Asi ju budete chcieť naspäť. Je z monogramom. Ako sa voláte?“ Snažila sa byť milá, no mňa to obťažovalo.

„Nie. Nechajte si ju.“ Meno som jej nepovedal schválne a dúfal som, že sa ďalej pýtať nebude. Usmiala sa a podišla bližšie. Táto vzdialenosť sa mi nepáčila a tak som trocha ustúpil. Bol som už takmer nalepený na stene. Vietor sa otočil a mne vohnal do nosa úžasnú sladkú vôňu. Zacítil som vôňu kvetín a citrusov. Bola v tom prímes niečoho zemitého a to všetko korunovala sladkastá vôňa Chanelu. Moje vnútro zapulzovalo a hrdlo sa mi bolestne stiahlo. Pozrel som žene do tváre. Upierala na mňa veľké zelené oči orámované čiernymi, dlhými riasami. Ich farba mi pripomenula jazerá na juhu Toskánska. Boli nádherné. Zarazilo ma to. Jej vôňa a jej oči. Cítil som sa zvláštne. Nechcel som jej ublížiť. Jej krv ma nelákala, lákala ma vôňa jej mokrého tela. Bolo to zvláštne. Kým som sa doteraz odťahoval, zrazu som chcel byť, čo najbližšie. Všimla si moju zvláštnu reakciu a zostala vystrašene stáť. Snažil som sa zachrániť situáciu. Usmial som sa.

„Mimochodom. Volám sa Aro,“ predstavil som sa a na znamenie úcty som sa jemne uklonil. Ona sa uškrnula.

„Ja sa volám Leonor. Teší ma.“ Tiež sa jemne uklonila. Vonku bola tma a ja som bol za to vďačný. Ak by videla moje červené oči, vydesilo by ju to. Ja som jej tvár videl dokonalo. Bola veľmi pekná. Mala jemné črty tváre. Bola tak krehká a dievčenská.

„Život je plný náhod. Niekedy sa ľudia len tak schovajú v daždi pod rovnaký balkón,“ povedala a zasmiala sa. Znelo to ako zvončeky. Fascinovane som ju sledoval. Jej vôňa sa mi vnárala do každej bunky tela a stávala sa jej súčasťou. Nechápal som, ako je to možné. Zrazu som túžil vedieť na čo myslí. Chcel som poznať každú myšlienku, ktorá ju v živote napadla. Chcel som vedieť, čo má rada a čo nie. Chcel som vedieť, čo zažila a či už niekedy milovala. Moje vlastné myšlienky ma prekvapili. Neuvažujem triezvo. Asi som sa zbláznil. Prečo ma zaujíma, či bola niekedy zamilovaná. Vedel som, že musím niečo povedať. Určite som vyzeral zvláštne. Neviem sa správať ako človek. Plne som sa sústredil na jej dych, tep, na jej mimiku a gestikuláciu. Napodoboval som jej nervózne pohyby.

„Náhody neexistujú,“ povedal som a sledoval jej reakciu.

„Neveríte v náhodu? Ja áno. Čo iné donúti muža s vreckovkou s monogramom stáť v noci pod balkónom stredovekej radnice?“

„Dážď!?“ povedal som pohotovo. Ona zrazu vybuchla do smiechu. Celé telo sa jej otriasalo. Jej vlasy sa vlnili. Bola nádherná. Fascinovane som na ňu hľadel. Chvíľu sme stáli bez slova. Ona sa zas zachvela. Vtedy som si uvedomil, že jej musí byť zima. Stiahol som si kabát a pridržal ho. Okamžite moje gesto pochopila a rozpačito sa usmiala.

„Bude vám zima,“ šepla.

„Nebude. Som Talian, horúca krv,“ zažartoval som. Okamžite vkĺzla do môjho plášťa. Bola roztomilá. Celá sa v ňom stratila. Keď si myslela, že sa nedívam, privoňala si k nemu a ticho vzdychla.

„Ste pozorný,“ poznamenala. Dal by som všetko, ak by som vedel, na čo myslí a ako ma vníma. Je vhodné chytiť ľudskú ženu za ruku? Viem o nich tak málo. Pred dvoma rokmi, keď do Volterry prišla Bella zachrániť Edwarda som zistil, akí môžu byť ľudia oddaní. Vedel som, že dokážu milovať nezištne a celým srdcom. Vďaka Belle a Edwardovi som vedel, že upír a človek dokážu byť spolu. Vtedy som to považoval za choré. Teraz si nie som istý. Vedel som, čo cíti Edward. To čo som cítil ja, bolo iné a zároveň rovnaké. Dokáže sa upír zahľadieť do ľudskej ženy počas daždivého večera pod balkónom?

„Leonor, čo robíte?“ opýtal som sa šeptom.

„Učím históriu. A vy?“ Usmiala sa.

„Ja históriu žijem,“ pošepol som jej. Stál som tak blízko pri nej, až som cítil teplo jej tela. Bol to unikátny pocit. Chcel som jej teplo len pre seba. Nikdy by ma ani nenapadlo, že budem po človeku túžiť aj inak, než ako po forme uhasenia smädu.  V súvislosti s Leonor ma ani len nenapadlo myslieť na krv. Bol som zmätený. Dážď už ustával. Leonor si vyzliekla môj plášť a rozpačito mi ho podala. Vzal som ho a pritom sa jemne dotkol jej ruky. Mohol som to využiť a zistiť o nej niečo viac. Mňa ale upútala hebkosť jej pokožky.

„Musím utekať. Ďakujem, Aro.“ Dala si na hlavu kapucňu a urobila pár krokov. Obliekol som si svoj plášť a tým som si obliekol aj jej opojnú vôňu. Zamotala sa mi hlava. Leonor vybehla na ulicu. Chvíľu som stál a díval sa za ňou. Potom mi to došlo. Tá pol hodina strávená s touto ženou ma naplnila niečím zvláštnym. Uvedomil som si, že som nikdy nepocítil nič podobné. Bolo to opojné a zmenilo sa to na tupú bolesť, keď sa odo mňa vzdialila. Vybehol som na ulicu.

„Leonor!“ zakričal som za ňou. Otočila sa a počkala, kým som k nej prišiel. Pozrela mi do očí. Zarazil som sa. Teraz sa určite vydesí. Ona sa len usmiala.

„Nikdy som nevidela tak tmavé oči,“ šepla. Usmial som sa na ňu.

„Mohol by som vás ešte niekedy vidieť?“ Na chvíľu sa zamyslela.

„Ste zvláštny a tajomný. Páči sa mi to. Nechajme to na náhodu. Keď bude v noci pršať, stretneme sa pod balkónom,“ povedala.

„A ak zajtra nebude pršať?“ šepol som.

„Tak si proste počkáme na dážď.“ Pomaly sa pustila po ulici smerom k južnej bráne. Ešte raz sa otočila a zamávala mi. Hľadel som za ňou ako obarený. Nikdy vo svojom dlhom živote som nebol šťastný, nikdy, až dodnes. Zostáva mi jediné. Musím si počkať na dážď.

2. časť

Určite napíšem aj krátke pokračovanie, ale neskôr. Poprosím komentáre, či by ste mali záujem. Ďakujem.

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Počkáme si na dážď: