Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Pohľad, ktorý vymazal moju nevymazateľnú bolesť 2.časť

02.10.2009 (16:45) • BlackRosexq • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 2076×

SENDY

Nahol sa a pobozkal ma. Nevedela som, čo mám robiť. Proste som ho nechala a začali sme sa bozkávať. Bolo to niečo neuveriteľné, niečo, čo som v živote nezažila. Chcela som ho a mala. Povedal, že ma miluje, to sa mi hrozne páčilo.  Skoro som skákala od radosti. Našťastie som to neurobila a vychutnávala si jeho pery. Boli tvrdé ako kameň a studené ako ľad. Mne to však vôbec neprekážalo. Bol so mnou a to bolo to najdôležitejšie. Nakoniec  prestal a zadíval sa mi do očí.

„Musím ti niečo povedať. Máš čas?“ opýtal sa ma.

„Áno.“ Odpovedala som. Na teba budem mať čas vždy a všade. Za každých okolností.

„Môžeme sa dnes stretnúť?“ opýtal sa ma a moje srdce skoro prasklo.

„Áno. Môžeme.“ Odpovedala som mu. Ani si nevieš predstaviť ako sa teším. Ešte stále tomu nechcem uveriť. Je môj, je tu so mnou a chce sa so mnou stretnúť. Len so mnou s nikým iným.

„O štvrtej sa stretneme tu, dobre?“ opýtal sa ma a ja som prikývla. Naše rozhovory boli ešte čudné, a dosť problematické, no ani to mi nevadilo. To sa urobí.

„Milujem ťa.“ Povedal a znovu si zobral moju hlavu do svojich rúk. Chvíľu zaváhal ale napokon na pobozkal.

„Aj ja teba. Milujem ťa. Ahoj.“ Pozdravila som sa a išla do školy na ďalšie hodiny. Trvalo mi to dosť dlho no nakoniec, keď som sa pri dverách otočila, stále tam bol a zamával mi. Ja som mu odkývala a dala sa zhltnúť školskými dverami. Cupitala som napäť do triedy a myslela len na náš predchádzajúci rozhovor. Bol taký dokonalý a celý môj.

„Cŕŕŕń.“ Zazvonilo a ja som sa ponáhľala do svojej triedy. Prišla som tesne a sadla si na miesto. Celý deň so tŕpla a čakala len na dve veci. Prvá, kedy sa konečne stretnem s Elizabeth aby som jej všetko mohla porozprávať. Druhá, kedy sa stretnem s ... Ako sa vlastne volá? ... mojou láskou aby sme si všetko mohli vyrozprávať. Sedela som na každej hodine a robila čo chceli na ani na jednej som nevnímala. Myslela som len na jedno. Na neho.

„Cŕŕŕn“ zazvonilo a ja som skoro vyskočila zo stoličky. Konečne, pomyslela som si v duchu a vybehla z triedy. Zastala som pred veľkými vchodovými dverami a čakala na Elizabeth. Trvalo jej to desať minút no nakoniec prišla.

„Ahoj. Neuveríš čo sa mi stalo. Musím ti to všetko povedať.“ Vyhŕkla som na Elizabeth a vôbec si nevšimla, že má uplakané oči.

„Čo sa ti stalo?“ opýtala som sa vystrašeným hlasom. Cítila som sa zle, že som na ňu vyhŕkla toľko naraz.

„Moji... Moji rodičia... Oni sú mŕtvy. Akurát mi volal brat, aby som išla domov. Že vraj ma potrebuje.“ Povedala pričom znovu začala plakať. Viacej mi už nebolo treba. Pohla som sa a objala ju.

„Neboj sa. Bude dobre. Odveziem ťa domov. Až chceš môžeš tam aj zostať alebo môžeš ísť ku nám. Všetko, čo chceš. Pýtaj si.“ Šepotala som jej do ucha. Moje chúďa. Ako sa to mohla stať? Bože!!!

„Nie, nie. Stačí keď ma odvezieš. Musím si to z bratom všetko vysvetliť a zavolať rodine. Vážne. Až mi chceš pomôcť tak ma len odvez, nič viac. Šoférovať by som nezvládla.“ Poprosila ma a vytiahla sa z môjho zovretia.

„Neboj. Všetko čo chceš. Nastúp si.“ Povedala som jej a otvárala auto. Cestou k Elizabeth domov sme nevyslovili ani slovo. Stále len plakala a pozerala sa von oknom.

„Ďakujem. Ahoj.“ Pozdravila sa keď som zastala pred jej domov a odišla. Tak rýchlo a bez zbytočných slov. Toto sa nám ešte nestalo. Ako sa asi cíti?, chcela som vedieť aby som jej mohla čo najviac pomôcť. Ja si to neviem ani predstaviť. Moja mama a otec v truhlách? Fuj, na to nemôžem ani myslieť. Boli sme ako sestry, je mi najbližší človek na tejto zemeguli, tak prečo sa jej to muselo stať? Ja nechcem aby trpela.

Otočila som kľúčikom a viezla sa domov. Ako som však prechádzala okolo školy spomenula som si na moju lásku. Ako som mohla zabudnúť?, ako? Hnevala som sa sama na seba a zaparkovala pred školou. Pozrela som sa na hodinky. Pätnásť päťdesiat päť. Akurát. Vyhrabala som sa z auta a obzerala som sa dookola. Chcela som ho vidieť, chcela som ho cítiť. Bola som zvedavá, čo mi chce povedať. On však nechodil. Prešla minúta, dve, tri, štyri. Až som ho nakoniec uvidela. Išiel peši, krokom plným obáv a starostí. Ako náhle ma uvidel usmial sa a zrýchlil.

„Ahoj.“ Pozdravil sa mi a chytil ma za ruku.

„Ahoj. Kam ideme?“ opýtala som sa. Vážne som bola zvedavá kam má namierené.

„Uvidíš, len poď.“ Odpovedal mi a celú cestu bol ticho. Napätie, ktoré v sebe mal som doslova cítila a chcela ho vymazať s tejto krásnej chvíle. Nebola dokonalá, no mohla by byť aspoň nádherná. Vtedy zastal, skoro som do neho narazila.

„Tu stačí.“ Povedal a chytil mi obidve ruky.

„Milujem ťa. Nezabudni. Teba, nikoho iného.“ Oznámil a pobozkal ma veľmi netrpezlivým a napätým bozkom. Nakoniec však prestal a zostal ticho.

„Hovor.“ Prerušila som to ticho a on sa nadýchol.

EDWARD

„Hovor.“ Povedala a prerušila ticho. Ja som sa nadýchol a začal hovoriť.

„Pred dvadsiatimi štyrmi rokmi sa tvoja mama presťahovala do Forks. Bola obyčajné dievča, úplne bezvýznamné. Všimol si ju však jeden chlapec, chlapec, ktorý bol iný než ostatný. Bol som to ja. Zamiloval som sa do tvojej matky, tak ako ešte nikdy predtým. Prvý krát v živote som pocítil aj inú túžbu ako po krvi. Túžil som po Bella, a ona po mne. Chcel som ju odo mňa odlákať no ona sa nedala. Nedala sa a chcela som mnou zostať. Bol som sebecký a tak som vyhovel. Na jej osemnáste narodeniny som ju pozval ku nám domov. Všetko išlo ako po masle, až sa nechtiac porezala a Jasper, môj brat, na ňu zaútočil. Keby som tam nebol ja bola by už mŕtva. Našťastie prežila. Vtedy som ale začal premýšľať. Nechcel som aby sa toto už niekedy zopakovalo. Nechcel som aby sa jej už niečo stalo. Preto, hoci som ju miloval a ona mňa tak ako sme predtým ešte nemilovali, opustil som ju. Povedal som jej to v lese a nechal ju tam samu. Neviem, čo som si myslel.  Že to vydržím, nie. Nevydržal som o rok na to som sa bol pozrieť ako to tu vyzerá. Vtedy som ich uvidel Bellu a Jacoba. Boli spolu a milovali sa. Boli šťastný. Preto som odišiel znovu, no tentoraz som sa už nevrátil. Cítil som bolesť a smútok, každý deň. Každý deň som sa chcel vrátiť, zabiť Jacoba a zobrať si Bellu. Či bude chcieť alebo nie. Nespravil som to, nedovolilo mi to svedomie. Stále som si opakoval, je šťastná, nechaj ju na pokoji. Bol som v tom, že keď som ju opustil, tak som opustil jediného človeka, ktoré som kedy milovala. Vtedy sa však otvorili dvere a dnu si vstúpila ty. Nádherná, ba priam prekrásna. A tie oči, presne ako Bella. Nemohol som odolať. Zamiloval som sa do teba na prvý pohľad. Zamiloval som sa a budem ťa milovať do konca večnosti. Či už odídeš alebo zostaneš.“ Povedal som jej a viac ako čokoľvek na tomto svet som sa bál, čo mi odpovie. Odíde?, alebo zostane?, čo urobí? Nehovorila nič, bola ticho. Len tam tak stála a pozerala sa do mojich očí. Nadýchla sa, chcela niečo povedať,  no rozmyslela si to.  Znovu nastalo ticho.

Boli sme tam asi desať minút. Stáli sme a pozerali na seba. V tichosti, všetko v tichosti. Napokon sa odhodlala.

„Ty ma miluješ len preto, že sa podobám na Bellu, že som jej dcéra!“ vyhlásila. Prečo to nemyslela ako otázku? Nie ja ju milujem ale nie preto, že je Bellina dcéra ale preto, že je Sendy. Jedinečná, krásna proste dokonalá!

„Nie! Toto nehovor. Pamätaj, čo som ti povedal predtým než som začala hovoriť. Milujem ťa. Teba, len a len teba. Nikoho iného. Nikoho. Prosím, uver mi!“ prosíkal som a prial si aby mi vedela čítať myšlienky, aby si vedela prečítať, že ju naozaj milujem takú aká je a nie kvôli niečomu inému.

„Naozaj?“ opýtala sa a do očí sa jej nahrnuli slzy. Vtedy som to nevydržal. Pribehol som k nej a chytil ju za hlavu.

„Naozaj, naozaj, naozaj. Neplač, prosím. Naozaj. Milujem len teba, nikoho iného. Proste len teba. Uver mi!“ znovu som prosil. Prečo, mi nechce uveriť?

„Dobre, ale ja ...“ povedala a skončila uprostred vety.

„Neboj sa. Dobre ma počúvaj, povedal som ti to už veľakrát, poviem ti to ešte raz a až bude treba tak ti to budem hovoriť, každú minútu až do konca sveta. Milujem ťa!“ hovoril som jej a pozeral sa na jej oči, ktoré mi začínali veriť.

„Áno, verím ti.“ Povedala mi a ja som ju pobozkal. Vrúcnejšie a oveľa láskavejšie ako predtým. Nech cíti ako  ju milujem, nech to cíti.

Vtedy moju myseľ zahalili ďalšie, oveľa ťažšie boje, ktoré budeme musieť vyhrať. Čo jej rodičia a moja rodina?, nikto to nedovolí, tým som si istý. Ani Esme, dokonca ani Esme. Ani Carlisle. Nikto. Čo teraz, máme jeden druhého ale rodiny sa nám obrátia na ruby? To jej a ani sebe nemôžem urobiť!

SENDY

„Čo teraz?“ opýtala som sa pretože, som vedela, že naša láska, je dobrá jedine pre nás. Čo moji rodičia a jeho? Ako to zoberú? Určite nie dobre, určite to neschvália. Čo budeme robiť?, pýtala som sa sama seba no v jednom som si bola istá s ... mojou láskou zostanem! A navždy. To je jasné.

„No, tak povieme to niekomu alebo nie? Viem, že ti to asi nepomohlo ale určite vieš, že toto nám nedovolí nikto. Ani môj otec, ktorý mi dovolil vzťah a tvoju matkou, keď bola človek. Nechcem ťa sklamať ale dobre to určite nedopadne!“  povedal mi a a viditeľne dúfal, že to chápem.

„Ja neviem. Viem ale jedno a to , že sa ťa nevzdám ani keby som s tebou mala niekde ujsť. Nikdy ťa neopustím, neprežila by som to. Či mi veríš alebo nie. Ja by som to naozaj neprežila. Sľúb mi, že ma neopustíš ako mamu. Sľúb mi to? Prosím!“ opýtala som sa a dúfala, že svoje slovo dodrží aj keby prišlo do tuhého. Milovala som ho viacej , a viacej. Každou sekundou moje srdce narastalo aby sa doňho mohla zmestiť moja láska.

„Sľubujem. Ja by som ťa už ani  nedokázal pustiť. Ale stále sme neprišli na to, čo ideme robiť?“ opýtal sa a dal mi zabrať. Znovu, viditeľne je viac dospelý než ja. Myslí aj na budúcnosť.

„No, ... čo tak si to nechať v hlave uležať jeden deň. Povedať to rodine a podľa ich reakcie by sme sa zajtra rozhodli ako ďalej?“ navrhla som. Takto to bude najlepšie. Inak sa to nedá. Ale ako to poviem mame a otcovi? Bude to ťažké, veľmi ťažké. On mi za to ale stojí. Nejako to spolu zvládneme!

„Dobre. To je dobrý nápad. Tak teraz ideme domov a stretneme sa zajtra. Platí?“ opýtal sa ma a vedela som, že už sa to nedá vrátiť. Dneska to musí povedať rodičom. Musím.

„Dobre.“ Odpovedala som a postavila som sa na špičky, aby som ho mohla pobozkať. Bozk mi opätoval no znovu bol plný napätia a strachu Presne ako môj.

„Ahoj. Tak vidíme sa zajtra.“ Povedal, otočil sa a upírskou rýchlosťou sa rozbehol domov. Ja som tam zostala stáť a rozmýšľala čo ďalej.

No ako prvé si musím ísť po auto a potom domov. Bude to ťažké, ťažké, ťažké. Hovorila každá bunka môjho tela, okrem srdca. To celé hovorilo, stojí ti zato. Musíš to kvôli nemu urobiť. Musíš, inak to nepôjde. Miluje ťa. Teba, nie tvoju mamu. A chce byť s tebou. Musíš!

„Ach.“ Vzdychla som si a vybral sa k autu. Nasadla som, zapla motor a viezla sa do jamy levovej.

EDWARD

Otočil som sa a upírskou rýchlosťou rozbehol domov. Po dvoch kilometroch som však zastal. Čo mám robiť? Ako im to mám povedať? Prečo sa mi stalo toto? Prečo to nemôže byť ľahšie? Miluješ ju a sľúbil si jej to! Ona to bude mať ťažšie a len kvôli tebe to urobí. Musíš to urobiť! Musíš.

„Ach.“ Vzdychol som si a znovu sa rozbehol. Tento raz som zastavil až  pred domom. Ľudským krokom som sa blížil ku domu a rozoberal si ako im to poviem.

„Ahoj.“ Pozdravila sa mi Alice a pricupitala ku mne.

„Čo sa ti stalo?“ opýtala sa.

„Mne no. Sú dneska všetci doma?“ opýtal som sa a nevedel či si mám želať kladnú alebo zápornú odpoveď.

„Áno. Prečo? Edward, čo sa ti stalo?“ opýtala sa Alice a videla na mne, že je to niečo dôležité. Určite niečo tušila aj predtým, lebo videla moju budúcnosť nejasne, no vysvetlila si to niečím iným.

„Môžem všetkých poprosiť aby sme sa stretli.“ Opýtal som sa a vedel, že ma všetci počujú. O chvíľu už boli pri mne a všetci sme išli do kuchyne, za veľký stôl.

„Čo sa stalo Edward?“ opýtal sa ma Carlisle a ani netušil, že je to niečo čo mi nedovolí ani on.

„No. Som si vedomí, že keď vám to poviem, nikto s tým nebude súhlasiť a budete namietať. Prosím vás preto, aby ste mi to nezačali vyhovárať. Rozhodol som sa tak a bude to tak. Či už s vami alebo bez vás. Typujem ale bez vás, pretože to rozbúra dosť veľké problémy.“ Povedal som a dal si malú odmlku.

„Zamiloval som sa . A ako ma poznáte, vždy si vyberiem niekoho nesprávneho. Myslel som si, že sa to nedá no bohužiaľ.  To však nie je ten najväčší problém. Problém je to, kto to je. Volá sa ... Ja ani neviem. Spoznal som ju dnes a už na prvý pohľad som vedel, že ju opustiť nebudem vedieť. Preto vás ešte raz prosím aby ste mi to nevyhovárali. Som si vedomý následkov. Nebojte. A som si na sto percent istý citmi toho dievčaťa. Sú podobné mojím. Kto je? Keď som odišiel od Belly ona sa dala do kopy s Jacobom. Iste ste si domysleli, čo k takému dať sa dokopy patrí. Majú spolu tri deti .“ neprestal som no počul som vzdychy, každý z mojej rodiny už tušil o čom sa bavíme.

„Jedno je dievča, a do toho som sa ja zamiloval. Je napoly vlkolak tak po nej netúžim ako po potrave ale ja napoly človek tak mi nevadí jej vôňa. Pravdu povediac ju ani necítim. A ... tak to som vám chcel povedať. Budem sa snažiť aby to dopadlo, čo najlepšie a aby sa vás to nedotklo. Budem sa snažil porozprávať aj so svorkou aby to nepreháňala. Sú schopný prísť až sem len preto aby sa pomstili. Skúsim tomu predísť!“ povedal som im a díval sa nich tváre. V žiadnej som nezračil pochopenie alebo vľúdnosť. Každá tvár hovorila, to ti šibe, akože ty chceš od nás aby sme ti toto tolerovali?. Bol som s tým zmierený už predtým no aj tak ma to dosť bolelo.

„Edward. Toto je ... neadekvátne. Toto nemôžem tolerovať ani ja. Bellu som ti toleroval ale. Pokiaľ sa s ňou chceš stretávať, tak bohužiaľ, mám ťa rád ako vlastného syna. Bol si môj prvý spoločník, ale musíš sa odťahovať. Musím chrániť svoju rodinu. Musím chrániť ostatných. Nechcem aby sme sa zaplietli do niečoho takéhoto. Bola by to katastrofa. Až chceš, môžeš tu zostať ešte dnes ale potom, musíš sa rozhodnúť.“ Povedal Carlisle, a jeho slová ma pichali do srdca ako ostré čepele. Prečo to musí byť tak ťažké?

„Dobre, tak ... ahoj. Mám vás všetkých rád, ale nie dosť. Už ma asi neuvidíte, tak..“ povedal som a zdvihol sa zo stoličky. Chcel som odísť ale zdržala ma Esme.

„Počkaj!“ povedala a chytila ma za rameno.

„Mám ťa rada. Nezabudni!“ povedala a pustila ma. Posledný krát som sa pozrel na svoju rodinu a vybehol von. Neviem kde teraz pôjdem, alebo čo bude robiť, no vrátiť sa nemôžem.

SENDY

Netrvalo dlho a uvidela som známe obrysy nášho domu. Bola už tma a ja som zaparkovala pred domom. Vystúpila som a pripravila som sa na to najhoršie.
„Ahoj.“ Pozdravila som sa vo dverách.

„Ahoj. Kde si bola?“ opýtal sa ma otec a staval sa z vŕzgajúceho gauča. Ja som sa pozrela na hodinky. Do večierky mám ešte pol hodinu.„Bola som z ... Je doma mama?“ opýtala som sa . Nemôžem to ďalej odkladať.
„Áno, tu som.“ Dopovedala mi mama a zliezala zo schodov.
„Môžem sa s vami porozprávať?“ opýtala som sa. Určite si na mňa čas nájdu.
„Áno, kľudne. Poď ideme do kuchyne.“ Povedala mama a ušli som za ňou do kuchyne. O pár sekúnd prišiel aj otec.
„No musím vám niečo povedať. Je to veľmi, veľmi dôležité.“ Naznačila som im, že to vážne nebude len niečo teenegerské ale veľmi dôležitá vec.
„Tak začni.“ Poprosila ma mama a usadila sa vedľa otca za stôl. Ja som sa oprela o pult.
„No iste viete, že som po ocino vlkolak? A iste viete, čo sa vlkolakom zvykne stávať. Áno musím vám povedať, že som sa otiskla. Ticho.“ Prerušila som rodičov, keď sa ma chceli pýtať otázky.

„Najprv ja potom vy. No otiskla som sa a milujem toho muža, chlapca, mne je jedno, bude to chlapec. No tak som sa otiskla a problém je to do koho som sa otiskla. Je to mamin bývalý priateľ, upír. Viem, že je to čudné ale neskúste ma prehovárať ja sa ho nevzdám a...“ vtedy ma prerušili a začala sa hádka.

„ Prosím, čože si sa? Na to moja zlatá zabudni, toto sa nestane.“ Začal otec a od prvého momentu kričal.

„Ale áno. Pochop ma ja ho milujem a on mňa a...“ začala som aj ja kričať. Mama len sedela a pozerala sa na nás dvoch.

„To nie. Toto nie!“ znovu kričal otec.

„Ale áno a až sa vám to nepáči, tak ja odchádzam a už ma neuvidíte. Ahoj.“ Povedala som s krikom a otočila sa, na odchod. Vtedy ma však chytili otcove ruky a mliaždili moju ruku, Au, to bolelo.

„Au, to bolí. Pusť ma.“ Vtedy sa do toho zapojila aj mama.

„Pusť ju Jacob.“ Revala na neho a snažila sa uvoľniť zovretie. Skoro mi zlomil ruku. Nakoniec však povolil a ja som ušla. Bežala som ako najviac som vedela, bežal som ako vlkolak a jediné miesto, ktoré ma napadlo, bolo to kde sme sa dneska s ... mojou láskou stretli.

Bežala som na to miesto a už z diaľky som videla, že je tam tiež.

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Pohľad, ktorý vymazal moju nevymazateľnú bolesť 2.časť: