Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Posledné bodky...

15.09.2012 (15:30) • Tralala • FanFiction jednodílné • komentováno 12× • zobrazeno 2395×

So svojim polorozpadnutým nákladiačikom som zahla do poslednej ulice na konci mesta. Do našej ulice a okamžite som dupla na brzdy. Pred našim domom parkovalo Carlisleove auto. Bol to skoro rok čo odišli, skoro rok, čo odišiel on. V hrudi sa ozvala diera a mala som pocit, že ma pohltí. Párkrát som sa zhlboka nadýchla.

Na tretí pokus sa mi podarilo zaradiť jednotku a opatrne zostúpiť zo spojky. Červená kraksnička zaplakala a pomaly sa pohla vpred. Zaparkovala som hneď za strieborným mercedesom a vystúpila z auta na bahnitý chodník smerujúci k domu. Po dvoch krokoch som si všimla, že z boku domu parkuje aj Jacobovo auto. Panikou sa mi zrýchlil tep. Okamžite som rozbehla k domu. Rozrazila dvere.

„Jacob! Jacob! Jake?!“ kričala som už vstupných dverí.

Srdce mi vynechalo úder, keď z obývačky vystúpila Alica. Vyraz na jej tvári ma nenechal na pochybách, že sa niečo stalo. Niečo veľmi zlé.

„Alice?“ vydýchla som. Tvárila sa zničene, ale to nebolo všetko, jej grimasy, postoj, pohľad, vyjadrovali ešte niečo, ubehli len dve sekundy a došlo mi to. Cítila sa previnilo. Môj pohľad sa z prekvapeného okamžite stal nevraživý. Ak sa niečo stalo Jakeovi, ak... oni odišli a on jediný tu zostal, ak mu čo i len... nie...

„Kde je Jacob?“ spýtala som sa chladne.
„Hore, v tvojej izbe, ale...“ Okamžite som sa strhla smerom ku schodom a brala ich po dvoch. Dvere do izby boli otvorené. Vošla som. Jacob sedel na zemi pri mojej posteli a chrbtom sa opieral o stenu pri otvorenom okne.
„Jacob?“ Urobila som krok k nemu. „Jake, si v poriadku?“ spýtala som sa celá vystresovaná. Ani sa na mňa nepozrel. Oči, v ktorých mu vždy hrali iskričky, boli prázdne. Mŕtve, bez života.
„Jacob?“ spýtala som sa ešte raz, no on akoby ani nepočul. Nervózne som sa obzrela po izbe a zrak mi padol na posteľ, kde bol nejaký list a mp3-ka s USB portom a môj zapnutý, ale stále zaheslovaný, notebook. Ihneď som spoznala Edwardov rukopis. Sadla som si na koniec postele a začala čítať.



Prosím, pustiť si pesničku.




Ani neviem, ako začať. Viem, odišiel som. Bez slova, bez varovania, bez jedinej správy. Bez teba...

Keby nie som upír, keby som potreboval kyslík ku každému svojmu kroku, keby som potreboval vidieť na cestu pred sebou, keby som mal ešte srdce, keby som veril, že mám ešte dušu, keby som mal aspoň nádej, tak by som nikdy neodišiel.
Šiel som ako slepý, hluchý, nemý.  Bežal som a nemohol som sa zastaviť. Bál som sa, že ak len spomalím, zastanem, podľahnem.  Lenže ja som upír, krvilačné monštrum. Tvor bez duše. Som sebec. Som prekliaty.

Pretože keby nie, tak každým môj krok od teba mi vyrazí dych, zastaví srdce, slzy oslepia oči, v ušiach by mi zneli výkriky mojej duše: „Za lásku sa bojuje, za lásku sa umiera, zmysel života sa neopúšťa“, ktoré by ma primrazili na mieste. Najlepšie všetko toto a naraz... a ja by som bol tu. 

Kúsok od teba. Počúval, ako ti bije srdce, cítil ako hreješ, lipol na každom tvojom úsmeve a chránil ťa pred celým svetom. Viem, ty nič z toho nepotrebuješ, ale... Ale nie... nič z toho sa nestalo. Tužil som po tom každým zrniečkom svojho kamenného tela, každou kvapkou jedu. Modlil som sa, prosil, prisahal, vyvolával a vyhrážal sa každému známemu i neznámemu božstvu, duchom či démonom.  Ale nie... som prekliaty, nikto o mňa nestojí ani ty... a tak som utiekol.

Utekal som ako o život, slepý, pretože nechcem vidieť svoju budúcnosť bez teba, nemý, pretože vzdialenosť od teba mi berie dych a hluchý, pretože nič mi už nebude znieť tak krásne, ako tvoj srdečný smiech. A teraz som tu, na konci sveta. Sám a pološialený. Stále som slepý, pred sebou nevidím nič, okrem teba, tvojej krásnej tváre, plných pier, ktorých som sa vždy túžil dotknúť. Hluchý pre všetko, pretože v ušiach počujem tvoj smiech a stále som i nemý. Pretože stačil by jediný nádych bez prímesi tvojej vône, jediná hláska a kričal by som. Vykričal by som všetku bolesť ktorú mám a nikdy by som neskončil.

Bolesť, ktorá ma trhá na kusy. Bolesť, ktorá drví ten kameň, čo mám miesto srdca, na piesok. To utrpenie, ktoré mrzačí moju dušu a ja bláznim.

Niekedy, prisahám, vidím ťa. Si tu vedľa mňa, zakrútiš hlavou, ako to máš vo zvyku. Chytíš ma za tvár a palcom zľahka pohladíš moje líce. Cítim ťa, cítim, ako sa moje srdce drobí, ale zároveň sú to tie najsladšie chvíle.

Kľakneš si ku mne na kamennú zem. Usmeješ sa, utrieš mi neexistujúcu slzu a naše pery splynú. Moja zmrzačená duša stoná, ale je mi to jedno, pretože cítim tvoj horúci dotyk na svojom tele. Jemne, akoby syčí... Cítim tvoje prsty na hrudi, pod tričkom. Pritiahnem si ťa k sebe bližšie. Vzdychneš mi do úst a som hneď, ako v ohni. Mozog mi vraví, že to všetko je prelud a tá bolesť s poznania, ma trhá na kusy, ale chcem viac, viac bolesti, viac šialenstva, viac teba... aspoň takto na diaľku, takto bezpečne, na malú chvíľku.

Ja, ja sa nemôžem zmeniť, nemôžem sa zachrániť, ale teba áno. Nezniesol by som, keby ťa kvôli mne stretol podobný osud. Jediný správny krok... nie, jediná správna možnosť, bolo utiecť. Dať ti šancu žiť normálny život. Mať rodinu, lásku s ktorou zostarneš, život bez strachu a krvi. Byť sám sebou, nikým a ničím neovládaný. Byť tým, koho tak milujem. Áno, milujem ťa. Miloval by som ťa aj keby nastala tá nevyhnuteľná zmena, ktorá by nastala, ak by som ti zostal po boku. Miloval som ťa od prvej chvíle a budem ťa milovať aj do tej poslednej.

A vlastne tu sa dostávam k tomu, prečo ti píšem. Už som raz odišiel a nedal ti žiadne zbohom. Sľúbil som si, že ťa budem chrániť, ale uvedomujem si, že časom by mohlo moje šialené ja premôcť moje odhodlanie a vrátil by som sa ti do života aj s celou rodinou a to sa nikdy nemôže stať. To nedopustím. Musím to skončiť. Odcestujem za oceán. Do Talianska, a tam požiadam o smrť. Možno ich aj šokujem. Nechcem rýchlu smrť. Chcem ju čo najpomalšiu. Pomaly byť trhaný na kusy. Spaľovaný kúsok po kúsku. Moje pomätené  ja už sa nevie dočkať. Stupňujúca sa bolesť bude olej na oheň môjho šialenstva. Budeme spolu konečne celú noc. Viem, som blázon, blázon do teba a čo môže byť krajšie ako umrieť pri milovaní. Prvé bude mojim posledným. Bude to dokonalé. Umriem a ty zostaneš tak, ako si. Zachránim ťa a bolesť, tá nakoniec skončí, a ja s ňou, bude to ako vykúpanie, umriem v nirváne a je mi jedno, čo sa potom so mnou stane. V každom ohľade to bude prekvapenie.

No nechcel som so odísť bez toho, aby som niekomu počas celej svojej existencií povedal, že ho milujem tak, že ani neexistujú slová, ktoré by to dostatočne vystihli. Bez toho, aby som to povedal tebe. (už asi chápeš význam toho jedného záznamu v priloženej mp3-ke)

Milujem ťa, Jacob Black, tvoj navždy verný Edward.


P. S.: Zajtra o takomto čase, prosím, mysli na mňa, pretože ja budem...
A nakoniec ti chcem povedať, že som našiel nádej, pretože sa raz, možno, stretneme v inom živote. Zbohom.

Dočítala som posledné znaky a mala som pocit, akoby ma prešiel tank. Ako v mrákotách som do rúk zobrala mp3-ku a notebook. Naťukala svoje šesť miestne heslo začínajúce na E. Roztvorila priečinok a bez dychu hľadela na dva súbory. Jeden sa volal Jacob a druhý Bella. Ruka sa mi pohybovala sama od seba, keď dvojklikom spustila súbor. Bola to klavírna skladba, ale iná než tie, ktoré Edward skladal a hrával mne. Bola dokonalá. Zvierala srdce, znemožňovala dýchanie, vohnala mi slzy do oči, ale aj tak som sa usmievala. Pozrela som sa na Jakea na zemi. Hľadel na mňa a pery sa mu triasli. Skladba skončila a ozvali sa dve slová. Edwardové slová. Vtiahla som do seba vzduch tak rýchlo, až to bolo počuť. Nechápala som, neverila som, v hlave som mala milión otázok. Opäť som sa pozrela na Jakea. V očiach sa mu chveli slzy. Jedna pretiekla a okamžite sa akoby začala vyparovať na jeho hnedej koži.

„On ma miloval,“ vyhlásil a ja som prikývla, akoby to bola otázka.
„On ma miloval,“ zopakoval, ale ja už som nereagovala, „ale ja mu to už nikdy nepoviem.“ Potichu pokračoval a z očí sa mu preliali ďalšie slzy, ktoré sa mu nedostali ani ku kútiku úst. Nevedela som ako reagovať na jeho poslednú vetu, a tak som naňho len nemo civela. Ruky sa mu šialene triasli, vlastne celé telo. Klesla som k nemu na zem, aby som ho upokojila. Pohladila som ho po vlasoch. Okamžite som odtiahla ruku. Bol horúci, priam horel.
„Jake?“ Vydesene som sa mu pozrela do oči. Len zatriasol hlavou a bradou mi naznačil smer. Na zemi pri nohách postele boli dve obálky. Tá s Jakeovým menom bola roztrhaná a kúsok od nie ležala druhá s mojim.
Jake začal prerývane dýchať, pozrela som sa naňho a okamžite som uskočila. Už sa netriasol, skôr akoby vibroval.

„Nie je... je mi...“ súkal zo seba pomaly slová a v hlase mu bola počuť bolesť. 
„Jacob?“
„Je mi zle,“ odsekával medzi vzdychmi slová. Opatrne som urobila jeden krok smerom k nemu. Okamžite vyskočil a vystrel pred seba ruku v obrannom geste.
„Nie!“ vykríkol. „Niečo... deje,“ vravel a v očiach mal strach. „Vo mne.“ A desivo sa udrel do hrude. „Bella!“ zmučene vykríkol a omámene klesol na kolená, akoby ho niekto zozadu udrel do hlavy.

Vo dverách sa zjavila Alica. „Bella, okamžite ustúp.“ Ja som automaticky urobila dva kroky smerom k nej a kmitala pohľadom medzi ňou, Jakeom a obálkou v mojich rukách.

Jacob desivo zreval a potom akoby explodoval a na jeho mieste stal obrovský hnedý vlk s desivo známymi očami. Cítila som ako padám, pomaly som strácala vedomie a posledných sekundách som počula ozvenu Edwardových posledných slov.

„Milujem ťa“, ktoré ale neboli venovane mne, ale tomu monštru predo mnou. Aká irónia...

Autor: Tralala (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Posledné bodky...: