Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Prechádzka 2

11.09.2009 (14:45) • Cornelia • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1691×

Privrela som viečka a ocitla sa v tej nádhernej krajine ,ktorá nás obklopovala. Vial jemný vetrík a zamotával mi do vlasov snehové vločky. Ako sa jedna roztápala a menila sa na perličku v mojich vlasoch ďalšie ju oddane nasledovali. Jedna sa náhle zatrblietala a ja som odtrhla pohľad od tej nádhery. Uprela som ho na slnko zapadajúce medzi veľkolepými horami. Pôsobilo tak majestátne.. v okolí som zbadala nápadné trblietanie pripomínajúce  mi niečo či skôr niekoho dôležitého. Otočila som sa a zbadala jeho. Stál nehybne ako socha Adonisa vytesaná do mramoru. Bolo fascinujúce sledovať hru slnka na jeho pokožke, len zdôrazňovala jemnosť bijúcu sa s hrubosťou a ostrosťou jeho črtou tváre. Pôsobil nadľudsky dokonale až  neprirodzene nadpozemsky. Ako slnko či nejaký pohanský boh o ktorom môžete len snívať lebo niečo také krásne a neuveriteľné nemôže žiť na zemi. Vyčnievalo by to ako ruža medzi pŕhľavou a burinou. Otočil sa a jeho oči hovorili o neopísateľnom kľude. Nič nepočul, žiadne myšlienky.. len mi dvaja.

“Bella, Bella.“

Nechápavo som na neho pozerala. Jeho pery boli nehybné no zvuk nesúci moje meno v okolitom vánku prezrádzal jeho hlas. Zúfalo som zaklipkala očami s úmyslom zbadať to čo som doteraz nevnímala. Môj zrak sa rozostril a dopadol na bielu stenu oproti. Sedela som a nestála. Okolo mňa bolo príjemne teplo okrem miesta ,kde sa ma dotýkala jeho ruka.

“Edward.“ jemne som zaševelila.

“Zaspala si.“ Rozhliadla som sa po miestnosti.

Bolo prítmie a svetlo vytváral len oheň z kozuba.

“Som unavená.“ zmohnuto som zazívala.

“Veď vidím. Či skôr počujem.“

Čiastočne som sa prebrala a rozospato na neho pozrela.

“Čo som hovorila?“ porazene som na neho pozrela.

“Niečo o snehu..“

“To je pochopiteľné, veď sneží.“ Pokúšala som sazahovoriť.

“Spomínala si aj mňa.“ Na tvár mi naskočil rumenec a ja som začala hypnotizovať prikrývku.

“Spomínala si ako sa odo mňa odráža slnko.“

Nervózne som žmolila okraj v ruke a sledovala vzor.

“Rád ťa počúvam keď hovoríš zo sna. Je to také prirodzené, aspoň čiastočne mi to dovoľuje nahliadnuť do tvojej mysle.“

Rozmýšľala som nad jeho slovami. Asi muselo byť pre neho naozaj ťažké nepočuť moje myšlienky. Stalo sa to pre neho samozrejmosťou ako pre mňa slnko v Phoenixe. Aj bez neho sa dá žiť no chýba vám a musíte mať naozajstný dôvod na to aby ste sa pokúšali žiť aj bez neho. On žil či skôr musel trpieť byť pri mne a nič nepočuť, no verím tomu ,že čiastočne to bola neoddeliteľná súčasť nášho vzťahu. Tak isto ako ja som musela akceptovať jeho existenčné bitie sa musel on vyrovnať s mojou ľudskou krehkosťou a šikovnosťou hraničiacou s postihnutím či chorobným šťastím nájsť najväčšie nebezpečenstvo v mojom okolí.

Rozospato som zazívala okamžite si prikryla ústa rukou.

“Nestačil ti ešte spánok?“

“Stačil no u vás je tak príjemne, že to priam vyzíva aby sa tu človek uvelebil ako mača a užíval si tú pohodu.“

“To Esme polichotilo.“ Usmiala som sa na neho a na tvár mi opätovne naskočila červeň.

“Radšej už vstanem.“ Začala som sa vyhrabávať z prikrývky v ktorej som bola zabalená ako veľká tortila. Edward ma pozorne sledoval aby dokázal zabrániť náhodnému no u mňa dosť častému stretnutiu so zemou. Zaliezla som do kúpelky a začala s ranným rituálom.

Voda mi príjemne osviežila tvár a prebrala ma z mátožného stavu do plne bdelého. Kefou som si prečesala vlasy a nechala ich voľne splývať na chrbte. Pohľad do zrkadla ma utvrdil v tom ,že zo svojho výzoru momentálne viac nedostanem no prekvapivo som dnes vyzerala sviežo s mierne narúžovelými líčkami.

Vyšla som von a zbadala som ho vyvaleného na posteli. Bol pohodlne opretý a oči mal privreté akoby sníval. Prišla som k nemu čo najtichšie ako som vedela a snažila sa nezakopnúť. Vedela som ,že ma veľmi dobre počuje a vníma no neodolala som a predstava  sa nedala odohnať. Keď som bola pri ňom pomaly som sa nahla a pritisla svoje pery na jeho. Len ochutnať.. nič viac. Opakovala som si stále dookola. Nechcem ho trápiť, nechcem aby trpel kôli mne. Okamžite ma zaregistroval a začal pohybovať perami podľa mojich. Len chvíľka. Stále mi to prúdilo v hlave ako pripomienka môjho bezpečia. Odtrhla som sa od neho a zasnívane roztvorila viečka. Bol to ako krátky sen. Nebesky jemný a diabolský hriešny či skôr zvádzajúci k hriechu z Edwardovho ponímania predmanželského sexu. Nič viac nechci Bells len bozk! Ale chcela som toho viac,.. tak veľa. Jeho celého. Už teraz sme ako jedna duša. Už chýbalo aby sme boli aj jedno telo. Tak málo a predsa tak veľa mi v tom bránilo. Edward a jeho predsudok.. no to nebolo jediné. Mal strach , starach o mňa. Mal obavy z mojej krehkosti a jemnosti. Bola som rozbitná ako porcelánová postavička v rukách slona. Znenazdajky hoc neúmyselne by mi mohol tak ublížiť, že cesty späť by už nebolo. Dôverovala som jeho sebaovládaniu no viem ,že aj niektoré veci nemusia byť také aké sa nám zdajú. A skúšať som ho nechcela ,hlavne kým si nebol istý sám sebou. Čiže som v blízkej budúcnosti som nečakala žiadnu zmenu.

“Poď sa najesť. Určite si už hladná.“

Pocítila som prázdnotu môjho žalúdku a odtiahla sa od neho do stoja. Postavil sa a chytil ma za ruku. Prešli sme k dverám no náhle ma chytil sa boky a otočil tvárou k sebe. Pritisol ma a zúrivo ma pobozkal. Jeho pery boli ako horúce. Snáď zmenil názor. Ruky som mala zavesené okolo jeho krku a jednou som sa mu prehrabovala vo vlasoch. Bells potichu! Je pravda, že v dome plnom upírov s ušami ako radarmi máločo zostane utajené no nemusíš Emetovy robiť radosť s tvojím vzdychaním, ktoré aj tak pravdepodobne na nič nebude. Jeho bozk chladol zjemňoval a získaval na citlivosti no náruživosť z neho navyprchala no bolo tam aj niečo iné, niečo potlačované čo náhle vyšlo na povrch ako horúci prúd pary. Vášeň. Skrytá pred pohľadmi driemajúca vo vnútri po takmer stovku rokov. Nazhromaždená do ozrutnej veľkosti nebezpečnej pre človeka. Tak toho sa bál. Toto bolo príčinou jeho strachu z prípadnej straty sebaovládania. Niečo čo driemalo v hĺbke a pri náhodnom vypustení by bolo nebezpečné. Bozk bol stále citlivejší a precítenejší. Držal ma za boky a tým zabraňoval môjmu pádu. Odtiahol sa no následne priložil pery k môjmu uchu a takmer nečujne zašepkal.

“Milujem ťa.“ Jeho dych bol hlboký.

Ako keď dlho beháte a snažíte sa ukľudniť.

“Aj ja teba.“ Zopakovala som po ňom a pri jeho dychu obtierajúcom sa o moju pokožku mi na ramene a krku naskočila husacia koža a chĺpky sa postavili do pozoru.

Zišli sme dole a ja som sa pohodlne usadila na stoličku v kuchyni. Esme predo mňa postavila tanier s vrchovatou porciou wafiel poliatych javorovým sirupom.

“Ďakujem.“ Ďakovne som sa na ňu usmiala a pustila sa s vervou do jedla.

Bola som veľmi hladná a v žalúdku mi už nepríjemne škŕkalo. Edward si sadol vedľa mňa no po opätovnom očnom upozornení roztvoril noviny a začal ich dôkladne študovať. Jedlo som do seba čo najrýchlejšie nahádzala. Vstala som a pri pokuse dostať sa k dresu a umyť tanier sa predo mnou objavila Esme a vybrala mi ho z ruky.

“Ale..“ Zúfalo som naň pozerala.

“Žiadne ale. Si na návšteve.“  Povedala Esme ráznym tónom ,ktorý nepripúšťal žiadne námietky.

“Robí jej to radosť sa o teba starať, nekaz jej to.“ V Edwardových očiach bola čitateľná prosba.

Nechcem aby sa kôli mne Esme trápila, takže som radšej ustúpila a nechala ju robiť čo chcela. Vonku bolo krásne. Nočný vietor a nová várka snehu uhladili všetko do prekrásnych vlniek splývajúcich do jednotnej bielej prikrývky. Slnko ojedinele vykuklo spod oblakov a ožiarilo tú nádheru, ktorá sa výnimočne podobala na Edwarda nielen v teplote ale aj v tom ako reagovali na slnečné lúče. Trblietal sa a aj to málo svetla pôsobilo ako keby bola obloha bez jediného mráčika. Hoci vonku vládol sťa nebeský pokoj bez pohybu z obývačky sa ozývali výkriky, ktoré nemohli ignorovať aj  moje necitlivé uši. Pozrela som na Edwarda s otáznikmi v očiach.

“Emmet pozerá zápas.“

“Asi už pôjdem nech sa Charlie nestrachuje.“

“Tak poď odveziem ťa.“ Edward mi podal ruku. Chytila som ju a poslušne kráčala za ním. Emmet ani neráčil odtrhnúť pohľad od obrazovky. Alic v Jasperovom náruči mi zamávala a usmiala sa na mňa. Úsmev som jej oplatila a nasúkala sa do svetra a bundy, ktorú mi držal Edward a pomáhal mi ju obliecť. Ruky som strčila do vreciek a na hlavu som si hodila kapucňu. Vycupitala som za ním a... pošmikla sa. Nohy mi vyleteli obidve naraz hore no skôr ako som stihla dopadnúť ma zachytili tvrdé paže. Pozrela som sa mu do očí a na tvári mu pohrával pobavený úsmev. Postavil ma na nohy a vďaka jeho pomoci a stálemu podopieraniu som sa doterigala až do auta. Zatvoril za mnou dvere a okamžite sa objavil na opačnej strane. Ako to je možné ,že sa mu vôbec nešmíkaju nohy? To len ja musím mať šťastie a pošmyknúť sa vždy keď sa len dá. Edward si všimol môj zamyslený pohľad a pozrel na mňa. Usmiala som sa na neho a on naštartoval a vybrali sme sa domov. Cesta prebehla mlčky. Ja som sledovala okolitú krajinu, ktorá ma neustále neprestávala prekvapovať čarom ,ktoré vytvárala. Edward sa sem tam na mňa pozrel no keď si všimol mojej zaujatosti stočil sa a ďalej pozorne sledoval zasneženú vozovku.

Zastavil a ja som vystúpila. Pred autom som zastala a usmiala sa ako pozdrav na rozlúčku. Bedlivo sledoval moju opatrnú chôdzu, ktorá mala dostatočné odôvodnenie. Odomkla som a zatvorila za sebou dvere. Pocítila som uvoľnenie no intuícia mi hovorila, že hoci jeho pohľad už nemôžem cítiť na chrbte momentálne ním rozpaľuje dvere. Otvorila som ich a zbadala ho sediaceho za volantom upierajúceho oči priamo na mňa.

“Mohol by si prísť? Ale neskôr lebo musím doma spraviť nejaké práce.“

Prikývol a auto naštartoval. Volvo sa plynulo otočilo a keď už nebolo v dohľadne otočila som sa a vrátila dovnútra.

“Bella?“ Charlieho hlas sa ozýval z obývačky. Asi pozeral zápas.

“Áno.“ Skopla som topánky a vybrala sa sebe do izby. Bundu som hodila na vešiak a vybehla po schodoch. Ľahla som si na posteľ a sledovala úchvatnú textúru plafónu. Absolútne nudná vec sa pre mňa stala fascinujúcou.

Po chvíli keď moje myšlienky konečne našli svoje miesto a ja som s istotou vedela ,že vec na mojom krku je istotne aj moja hlava som sa prezliekla do domácich teplákov a začala sa postupne zbavovať domácich prác. Vyprať, pozametať, poumývať, poutierať prach a v neposlednom mieste porozmýšľať čo bude na večeru.

Uťahaná som sedela v kuchyni za stolom a v rukách objímala pohár teplého no dobre, skôr horúceho čaju. Jeho príjemná vôňa dráždila moje zmysly a pobiedzála aby som ho ochutnala. Nahla som sa no pohľad som nezpúšťala zo záhrady kde začalo znovu snežiť. Znesiem sneh, ok je lepší ako dážď no dosť je dosť a snehu tu už bolo až moc. Fascinovane som sledovala vločky jemne sa vznášajúce povetrím. Náhle nutkanie sa ich dotknúť ma ovládlo a len s prinútením som pomaly a čo najpokojnejšie vypila čaj. Vybehla som do izby a hodila na seba overalovú súpravu ( oblečenie do snehu). Poriadne som utesnila všetky medzery a s rukavicami ,čiapkou a šálou pevne omotanou okolo krku som vyšla von do tej zimy s jediným úmyslom...

Autor: Cornelia, v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Prechádzka 2: