Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Proroctvo

05.10.2009 (12:30) • BlackRosexq • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1853×

Neviem, čo sa stalo. Boli sme všetci šťastný. Klapalo to. Už sme si dokonca zvykli aj na Jacoba a jeho neustále hlášky o tom aké sú „pijavice“ sprosté a trápne s tými svojimi darmi. Zvykli sme si aj na nový domov, ktorý pre nás Carlisle vybral. Všetko bolo ako má byť. Bolo nám krásne. Spolu s Bellou sme každý deň trávili s Reneesme a Jacoba si už ani nevšímali. Noci sme trávili ako vždy sexom. Pred týždňom sa to všetko pokazilo. Videl som ako sa mi život zrútil pred očami. Jedna sekunda, pri mojej večnosti malinký detail, zmenila všetko. Obrátila naše životy na ruby. Kto si myslel, že sa to stane? Nikto! Upíry sa predsa neboja ničoho hmotného, žiadnej katastrofy. Čo sa im môže stať? Táto vec bola však veľmi odlišná.  Nikdy som neveril na proroctvá a podobné debility. Veril som faktom, a vedcom. Nikdy, dokonca ani za čias môjho života som sa nezaoberal filozofmi a veštcami. Nebol som na to stavaný. Nevedel som to pochopiť. Čo je dosť čudné, keď si spomeniem, že som upír. Kto verí v dnešnom svete na upírov a vlkolakov? Nikto. Tak ako nikto, dokonca ani ja upír, neverí na proroctvá.

„Milujem ťa. Do konca večnosti.“ Pošepol som Belle a užíval si jej úsmev. Bola taká nádherná a moja. Nikoho iba moja.  Sú tomu už štyri a pol roka, čo som ju premenil, no mám pocit, že ešte stále ju nepoznám, ešte stále jej nemám dosť. Bažím po nej viac ako po krvi.

„Milujem ťa!“ odpovedala a obrátila sa. Boli sme zoči-voči. Nahý na podlahe v našej spálni a šťastný. Ohromne šťastný!

„Do konca večnosti!“ dodala a znovu sa na mňa usmiala. Neodolal som a začal ju bozkávať. Každý kúsok jej tela som už dopodrobna poznal a ani jeden neušiel mojim chtivým ústam. Začali sme sa milovať.

„Bolo by skončiť, zlatko!“ upozornila na Bella. Aká bola dokonalá. Zasmial som sa na tej irónií.

„Na čom sa smeješ?“ opýtala sa ma a pritiahla si ma bližšie. Dotýkali sme sa ústami no nebozkávali. Toto je vydieranie! Ako to môže? Malo by to byť protizákonné.

„Všetko sa to obrátilo. Ty zastavuješ mňa!“ odpovedal som a hoci ma držala a nechcela pustiť, použil som silu a vyslobodil si hlavu. Neodolal som, pobozkal ju.

„Ty zlý chlapec!“ pokarhala ma, čo ma ešte viacej rozvášnilo! Znovu som sa  za pomoci sily dostal k jej perám. Boli dokonalé. Krivky, ktoré som potreboval aby som prežil. Aby som vôbec dokázal myslieť. Musel som ich mať, tak ako ostatok. Musel som ju mať celú.

„Viem, že sa ti to páči. Určite tak ako mne. Ale naša dcéra má dneska narodeniny. Bolo by od  nás milé aby sme boli a oslave. Sme predsa jej rodičia!“ Dodala na koniec a ja som ju pustil. Áno, mám aj dcéru, ktorú neskutočne milujem a nesmiem ju sklamať. Musí tam byť a dať jej svoj perfektný darček.

Nikto nevedel, čo som jej kúpil. Dokonca ani Alice. Neviem ako sa mi to podarilo no proste som to ukryl a nikto to nevie nájsť. Som dobrý! Postavil som sa a išiel prezliecť. Radšej som Bellu ani nevnímal, čo sa síce nedalo ale snažil som sa. Nechcel som sa na ňu vrhnúť. Všetko by som pokazil. Kvôli Reneesme, hovoril som si v duchu.

Naša upírska rýchlosť nám pomohla. Ani nie o desať minút sme boli vo vile a bavili sa z ostatnými. Reneesme ešte neprišla. Dovolili sme jej zostať u Jacoba, pod podmienkou, že nebudú robiť nič nekalé. Ona nám to sľúbila a cítila sa pri tom veľmi trápne. Ja som jej však neveril. Ak majú všetci, čo hovoria, že povahovo je po mne pravdu tak mám na to aj dôvod. Viem, podľa seba až chcem tak ma nič nezastaví a Reneesme takisto.

„Nebuď taký Edward. O chvíľu sa vráti a keby sa s ním vyspala, tak čo zabiješ ju? Svet sa nezrúti a pozri sa na seba aký jej dávaš príklad.“  Prerušil moje rozímanie Emmet. Mal som chuť jednu mu vraziť.

„Ja? Tak to sa pozri na seba!“ vykríkol som sa a ukázal na puklinu, ktorá sa tiahla od stopu nadol k zemi. Nebola veľmi veľká ani ju nebolo vidieť, ľudským okom, no bola tam a spôsobil ju Emmet s Rosalie.

„Dobre. Viditeľne, túto hádku som prehral!“ priznal si a ja som sa víťazoslávne usmial.

Niečo zabrzdilo. Už je na ceste. Skoro som vyskočil na mieste. Konečne je tu! Neviem prečo no tešil som sa ako malé dieťa. Určite preto, že ju znovu budem mať pod dozorom. Konečne zabrzdilo auto pred vilou. A aj preto aby som jej mohol dať môj extra tajný darček.

„Ahoj. Už sme tu!“ oznámila Reneesme a vošla dnu. Hneď za ňou ako sa dalo čakať Jacob. Prvé, čo som urobil?, obom som im preskúmal myšlienky. Nemysleli na nič podobné mojím najhorším predstavám a tak som sa ukojil.

„Všetko najlepšie k narodeninám.“ Zvolali všetci naraz a Emmet hodil do vzduchu konfety. Cítil som sa ako na odovzdávaní Oscarov.

„A teraz darčeky. Edward pôjde posledný, keď má ten svoj super tajný darček, nech ho má najdlhšie.“ Vyhlásil Emmet a ja som sa zaškeril. Neprotestoval som však, aj tak si poňho budem musieť ísť. Nedal by sa tu nikde skryť.

Prvá išla Bella.

„Všetko najlepšie zlatko. Veľmi ťa ľúbim. Dúfam, že sa ti bude páčiť.“ Povedala , objala Reneesme a podala jej malú v zlatom papieri zabalenú krabičku.

„Ďakujem. A ľúbim ťa tiež!“ poďakovala sa Reneesme a ešte raz Bellu objala. Otvorila si darček. Bol tam prívesok, strieborný s diamantom. Presne taký aký sa jej páčil.

„Ďakujem.“ Zvýskla, keď ho uvidela a otočila sa k Jacobovi.

„Zapneš mi ho?“ opýtala sa a podávala Jacobovi krabičku.

„Jasné.“ Odpovedal Jacob a zobral si krabičku do rúk.

„Teraz ja.“ Vykríkla Alice a nevedela sa dočkať. Nikdy som nevedel pochopiť jej nadšenie s takýchto vecí a z nakupovanie. Teším sa, to nemôžem poprieť no až tak? Zdá sa mi to divné!

„Všetko najlepšie, veľa zdravia... Dobre to si už počula veľakrát. Teraz darček.“ Piskotala Alice a podala Reneesme malý kľúčik.

„Čo to je?“ opýtala sa šťastne Reneesme. Viditeľne to tušila, a spýtala sa len pre istotu.

„No to je tvoj kľúč od šatníka.“ Zvýskla Alice a slová tvoj kľúč, vyslovila hlasnejšie ako ostatné.

„Ďakujem, Alice.“ Poďakovala sa. To sa k nej už hrnul Emmet.

„Mi sme ti s Rosalie a Jasperom kúpili jeden darček.“ Povedal Emmet a podal jej ďalší kľúč.

„Čo to všetci máte s tými kľúčmi?“ opýtala sa Reneesme a zobrala si ho.

„Vie, že prakticky máš len päť, no vyzeráš na šestnásť a tak sme ti kúpili auto. Nie je ešte v garáži, zbadali by ho. Dnes po oslave ti ho priveziem.“ Oznámil Emmet a Reneesme zostala vyhučaná. Tak isto ako ja. Ako sa opovažuje dávať jej auto? Oni ju síce videli ako šestnásť ročnú no ja som ju bral stále ako moju malú Reneesme. Dalo mi dosť zabrať, keď som ich videl s Jacobom bozkávať. Dlho som si na to zvykal. Nie to ešte, že ide robiť všetko ako dospelý. Radšej som sa ale neozval. Nechcel som jej pokaziť oslavu!

„Naozaj? Bože, ja vás mám tak rada.“ Výskala Reneesme a obýmala jedného za druhým.

„A teraz je na rade Edwa...“ Nestihol však dopovedať, keď sa zem roztriasla. Všetky veci popadali na dlážku a rozbili sa. Všetci sme zostali vyhúkaní. Čo sa to deje? Nestihli sme sa ani spamätať, keď sa nám pred očami zjavila scéna ako z filmu. Cez zadné okno sme videli padať meteority. Bolo ich hrúzu. Padali si jeden vedľa druhého a zapaľovali celý les.

„Čo sa to deje Carlisle?“ opýtala sa vystrašená Esme a mi sme sa spamätali. Všetci sme pribehli ku Carlislovi a čakali na vysvetlenie.

„Ja...Ja neviem.“ Oznámil  Carlisle a pozeral sa na okolitú skazu. Zdalo sa to  presne ako z filmu. Padajú meteority, hneď vedľa na prvý pohľad ľudí.

„Áááá.“ Zvýskla Reneesme a pritisla sa ku nám. Na miesto kde ešte pred malou chvíľou stála spadol jeden z meteoritov.

„Bože!“ dostal zo seba Carlisle a pozeral sa na spúšť okolo.

Preto som vôbec nečakal, že sa niečo takéto môže stať. Kto by sa zamýšľal nad proroctvom starým niekoľko tisíc rokov? Nikto! O päť  minú na to ako začali padať meteority sa všetko skončilo. Dalo sa to nazvať jednou výstižnou vetou: A bolo ticho. A to naozaj bolo. Naše dokonalé uši počuli len oheň a padajúce stromy. Žiaden život. Nič.

„Otec!“ skríkla Bella po malej chvíli.  Chcela bežať no zastavil som ju.

„Počkaj zlato. Musíme najprv zistiť čo to...“ nedohovoril som. Strecha sa prepadla a spadla na nás všetkých. Našťastie, že sme upíry, pomyslel som si.

„Kde si. Reneesme? Bella?“ kričal som, hneď po tom, čo som sa vyhrabal z trosiek.

„Tu.“ Zakričala Bella a pribehla ku mne. Reneesme bola v poriadku. Bola v Jacobovom náručí, ktorý ju ukľudňoval.

„Tíško. Neboj sa.“ Hovoril jej a ja som vedel, že je v dobrých rukách.

Čo sa to tu deje?, pýtal som sa sám seba a pozeral na svoju rodinu, ktorá stála v troskách. Nikto ničomu nerozumel. Čo až sa to vráti?, táto myšlienka vo mne vyvolala strach. Hrozne som sa bál. Ešte nikdy v živote som nebol taký vystrašený. Necítil som nič. Strach otupil všetko city ba dokonca aj moje zmysli.

„Čo sa to stalo, Carlisle?“ opýtala sa Alice a všetci sme sa pozreli na Carlisla. Každý sa bál. Nikto nevedel, čo sa deje! To sa nám, upírom, stáva málo krát, preto na to nie sme zvyknutý.

„Ja neviem. Prepáčte. Ja neviem!“ odpovedal Carlisle a my sme zmeraveli. Carlisle neviem, čo to bolo tak potom kto?, pýtal som sa sám seba a chcel nájsť odpoveď. Vôbec ma nerozptyľoval oheň a plamene, ktoré bili všade dookola. Každého zaujímalo len jedno. Čo to bolo!

„Ja asi viem.“ Povedala nesmelým hláskom Reneesme a pozrela na nás z Jacobovho ramena. Všetci sme k nej rýchlo pribehli a počúvali. Nemali sme žiadnu nádej a ona v každom z nás zasadila maličké zrniečko. Zrniečko, ktoré začínalo rásť.

„Na internete som čítala jeden článok. Podľa mayského kalendára má 21.12.2012 nastať koniec sveta. Mnohý sa domnievali, že je to len klamstvo alebo, že sa mayom proste nechcelo ďalej písať a tak prestali.“ Oznámila nám a ani jeden z nás jej neveril. Nebolo to vedomé, proste sme boli všetci veľký realisti a fantáziu sme brali ako fikciu.

„Viem, že to znie čudne. Že si myslíte, Toto sa nám nikdy nemôže stať!, ale je to pravda. O mesiac je 21. december a všetko sedí. Má sa to začať padaním meteoritov ako sú tieto. Ďalšie prírodné katastrofy. Neverila by som tomu tak keby som si neprečítala, že koniec svete v daný dátum predpovedali aj iný, ktorý predtým predpovedali prvú a druhú svetovú vojnu. Nehodu princeznej Dajany. A všetko dokopy. Dáva to zmysel. Všetko je to ako veľká očista. Dobrý ľudia zostanú a zlý zomrú. Všetko je to o tom istom.“ Dodala a mi sme nemali slová. Začínalo nám to všetko dochádzať. Ako sa toto mohlo stať?, pýtal sa každý na okolo a ich myšlienky mi išli roztrhať hlavu. Jediný kto len bezmyšlienkovite stál bol Carlisle. On jediný si uvedomoval, čo nás čaká.

„Zomrieme. O mesiac budeme všetci mŕtvy.“ Vyhlásil a každému z nás sa pred očami zatemnilo. Nikto na nič nemyslel.

Už prešli skoro štyri týždne od nášho zistenia, čo sa vlastne stalo. Nikto si nechcel osvojiť myšlienku, že nám nesmrteľným, sa život skončí už o pár dní. Presnejšie o tri. Bella bola navštíviť svojho otca no bol už mŕtvy. Zomrel, spadol na neho strop. Bol mŕtvy. Tak ako každý v meste. Jedine my sme boli na žive. Podľa informácií, ktoré si Carlisle zohnal nebolo sme jediný. Prežilo aj zopár ľudí v iných končinách sveta. Pár dní po prvom padaní meteoritov sa všetko začalo. Zemetrasenia, výbuchy sopiek, hurikány, snehové a dažďové búrky. Všetko sa to lialo na svet v určitých intervaloch. My, tým myslím každého okrem Carlisla, sme možnosť záchrany vzdali pred týždňom a užívame si posledné chvíle s našimi blízkymi. Najhoršie to znáša Reneesme. Bola z nás jediná smrteľná a dosť zle znášala, že každý sa motal len okolo nej. Bolo to celé zlé. Ako veľmi sme chceli tráviť spolu posledné chvíle tak veľmi sa nám to nedarilo. Vždy sme sa za niečo pohádali a nie a nie sa uzmieriť. Bolo to hrozné. Čo sa s nami stane?, túto otázku som si kládol každý deň najmenej miliónkrát. Ako veľmi ba až nekonečne som sa tešil na večnosť  Bellou. Kto by si pomyslel, že večnosť bude taká krátka? Nevedel som sa zbaviť pocitu, že po smrti nič neexistuje. Že nebude spolu. Že zomrieme a budeme sami.

„Bojím sa.“ Priznala sa mi Bella, deň pred veľkým dňom. Čo jej mám na to odpoveď?, pýtal som sa sám seba a nevedel prísť na žiadnu normálnu odpoveď. Mám jej klamať alebo povedať pravdu?

„Neboj sa!“ chlácholil som ju a hladil po vlasoch. Ostatný boli preč. Každý vo svojom kúte! Tak sme si nazvali miesta, ktoré sme si našli a na ktorých sme mohli byť len zo svojou polovičkou.

„Všetko bude v poriadku. Stretneme sa na lepšom mieste!“ zaklamal som no uverila mi.

„Máš pravdu! Ale ja by som chcela byť ešte tu. Chcela by som vidieť slnko a mesiac. Chcem teba! Čo ak sa tam nestretneme?“ opýtala sa a z vyľakanými očami na mňa pozrela.

„Stretneme. Nepamätáš? Patríme k sebe. Sme sa skladačka!“ znovu som ju chlácholil a ona si položila hlavu na moju hruď.

„Milujem ťa! Nezabudni. Nikdy ťa nenechám samu. Už ťa nikdy neopustím.“ Hovoril som skôr pre seba ako pre ňu. Nemôžem ju opustiť!, sľúbil som jej to.

„Nezabudnem. A aj ja teba milujem.“ Odpovedala a pobozkala ma.

Začali sme sa bozkávať a hoci to vôbec nebolo prípustné situácii, zvalil som ju na zem a vyzliekol. Bola zima no nám to nevadilo. Boli sme predsa upíry! Začal som ju milovať a vychutnával si každý jej kúsoček oveľa viac ako predtým. Chcel som si ju zapamätať, chcel som ju celé skryť pod svoju kožu. Bozkával som ju na každom kúsočku tela a ďakoval bohu, že hoci som ju poznal len pár rokov z mojej večnosti. Dal mi ju. Že mi ju nejakým prekrásnym  zázrakom priplietol do cesty. Miloval som ju celú noc. Začalo pršať mne to neprekážalo. Musel som si ju zobrať. Musel som si doplniť palivo. Každý z nás bol už na hrane. Pri prvom a druhom padaní meteoritov všetky zvieratá vyhynuli a my sme sa začali utápať v hlade. Jediné, čo ma povzbudzovalo a dodávalo mi silu bola práve Bella. Moja krásna, prenádherná hviezda. Bola moja a bude moja aj po smrti. Ja sa jej nevzdám. Musím ju mať! Ale čo ak...?!

„Bojím sa!“ priznal som sa a vôbec sa nehanbil. Cítil som sa ako vždy predtým!

„Neboj sa. Ja ťa neopustím. Navždy budeme spolu. Pamätáš? Sme ako skladačka, zapadáme do seba a patrí k sebe. Neboj sa. Milujem ťa a nikomu ťa nedám!“ chlácholila ma na teraz ona a ja som sa cítil prvý krát po mesiaci šťastný. Idem zomrieť ale som šťastný!!!

Ráno, asi tak cez deviatu sme sa všetci stretli na našom spoločnom mieste a sadli si v rozpätí do desiatich metrov od seba. Držali sme sa za ruky a spomínali na tie najkrajšie chvíle života. Ja som mal jednu najkrajšiu a najhoršiu. Moment, keď sa narodila Reneesme. Už na prvý pohľad som ju miloval. No videl som ako zabila Bellu. Čo som mal robiť? Tešiť sa alebo smútiť? Prešlo päť hodín a všetko sa to začalo. Zem sa začala triasť a malé množstvo stromov, ktoré do teraz nejakým zázrakom nespadli, zlietli na zem a začali horieť. Vytvoril sa okolo nás veľký kruh ohňa a postupne sa lepil čoraz viac na nás. Chytil som ju ešte  pevnejšie. Ruku mojej večnej lásky.  Kruh sa stále približoval a približoval. Zem sa triasla a začala prepadať. Slnko svietilo ako nikdy predtým a zapaľovalo všetko na čo dosiahlo. Pritom však snežilo a začalo aj pršať. Všetko sa pred nami rútilo.„Milujem ťa!“ zašepkal som Bella. Nestihla ani odpovedať a zem pod nami sa prepadla. Spolu s nami do veľkej zemskej jamy padli aj rozohriate stromy a mi sme začali horieť. Pomaly sme umierali!!!

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Proroctvo: