Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Skok do neznáma

22.03.2015 (17:00) • Jessy • FanFiction jednodílné • komentováno 9× • zobrazeno 2664×

Sedela na béžovej pohovke v obývacej miestnosti ich domu rovno ako pravítko. V rukách držala jednu z kópii svojej obľúbenej knihy, ktorú dostala od  Judy  pár rokov dozadu, a snažila sa svoju pozornosť odpútať od spomienok na dnešný rozhovor s rodičmi. Prevažne márne.

„Máme pre teba ženícha,“ víťazoslávne vyhlásil pán Platt v sobotu dopoludnia. Na tvári mu hral zadosťučinený úsmev, bol so svojím budúcim zaťom nadmieru spokojný.

„Ver či never, ale náš výborný rodinný priateľ, pán Charles Evenson, ma včera požiadal o tvoju ruku. Teda, vyjadril sa, že by mal o teba záujem a bol by rád, ak by si sa stala jeho ženou. A ja veru nevidím dôvod, aby si sa ňou stať nechcela. Jedine, že by si bola hlúpa, čo, chvalapánubohu, nie si. Máš obrovitánske šťastie, Esme. Je pre teba skvelou partiou, s ním sa v živote nestratíš.“

„Ale otec,“ vydýchla Esme prekvapene, „čo bude s tým voľným učiteľským miestom v Milwaukee?“

Pán Platt si unavene povzdychol. „Tejto téme sme venovali už dostatok času, nemyslíš? Svoj názor som nezmenil.“

„Ale...“

„Nebudeme sa o tom rozprávať. Neželám si, aby sa moja dcéra, skvele vychovaná mladá dáma, stala učiteľkou a už vôbec nie v meste, akým je Milwaukee.“

„Je  to môj sen,“ šepla. Presnejšie jeden z dvoch, vzájomne sa vylučujúcich.

„Sen...“ odfrkol si. „Koľko som ich mal ja - habadej. Lenže, Esme, sny nemajú svoj názov len tak pre nič za nič. Sú našou fantáziou, ale my žijeme v realite. Tej sa musíme prispôsobovať.“

Na chvíľu stíchol a potom pošepky dodal: „Ľudia si o tebe začínajú šuškať. V tvojom veku a slobodná...“ pokrútil hlavou. „A ešte sa túži stať učiteľkou! Nechcem, aby moja dcéra prežila svoj život ako stará panna. Za Charlesa sa vydáš aj keby som ťa mal prinútiť násilím.“

Vedela, že námietky nepomôžu. Otcovo rozhodnutie bolo vždy konečné. V duchu si povzdychla a dookola si pripomínala, nech na to nemyslí. V očiach ju štípali slzy, ale zakázala si čo i len jednu vyroniť. To si nechá na večer do postele. Pohľad mala zapichnutý na dvadsiatej strane knihy, približne na mieste, kde sa hlavní hrdinovia romantického príbehu stretli prvýkrát a priala si byť v koži hrdinky.

Lenže čím viac si nahovárala iné myšlienky, tým viac myslela na tú, pred ktorou utekala.

S ťažkým povzdychom začapla knihu, súdiac, že čítanie románu nie je to pravé rozptýlenie, ktoré v tej chvíli potrebovala. Postavila sa, narovnala si pokrčené tenké šaty a knihu odložila na poličku. Večer mal prísť pán Evenson a oficiálne sa s ňou zasnúbiť. Už len obyčajná myšlienka na neho v nej vzbudzovala nepokoj. Rúcal všetky jej životné predstavy a plány do budúcnosti.

Leto 1917 sa nieslo v znamení silných horúčav a stále pretrvávajúcej vojny v ďalekej Európe.  Esme rada trávila čas v záhrade za domom, počúvajúc vtáčiemu spevu. Posadila sa do životom prekypujúcej zelenej trávy a pozorovala mohutný dub, spomínajúc na nešťastný pád spred šiestich rokov, pri ktorom si  zlomila nohu. Všetci ho pokladali za Boží trest, vraj „mladá dáma nemá čo liezť po stromoch“, ale Esme zastávala názor, že to nebol trest, ale dar. Inak by sa s doktorom Carlisleom Cullenom nebola nikdy spoznala. Napriek tomu, že sa odvtedy nevideli, nedokázala ho vyhnať zo svojej mysle.

O jeho zlatom pohľade, zamatovom hlase a oslňujúcom úsmeve sa jej zdalo do dnešného dňa. Túžila sa s ním stretnúť znova, pozhovárať či aspoň chvíľku prežiť v jeho blízkosti. Avšak z ich mesta zmizol tak rýchlo ako rosa napoludnie.

Okrem Boha sa o ňom nikomu nezmienila. Každý deň ho prosila o stretnutie s Carlisleom, živila v sebe nádej, že sa tu raz objaví... a teraz jej hrozilo manželstvo s Charlesom. Pane, čo mi tým chceš povedať? Alebo takáto je tvoja vôľa?

V noci ležala v posteli po krk prikrytá hrubým paplónom. Slzy jej zmáčali líca a zahmlený pohľad upierala na obrys vysokého gaštana rastúceho pred ich domom. Odvtedy, čo Charlesa s prísľubom jej ruky Plattovci spokojne vyprevádzali z dverí, jej na srdci sedela ťažoba a hlavou poletovalo nespočetné množstvo myšlienok. Takto si svoj život nepredstavovala.

Pred pár rokmi - po stretnutí s Carlisleom Cullenom - si sľúbila, že ak sa nevydá zaňho, potom iného nechce. Mohla to byť hlúpa, naivná myšlienka vtedy dospievajúcej mladej ženy, ale postupujúcimi mesiacmi svoj názor nemenila. Platonicky sa doňho zaľúbila a nedokázala zabudnúť na jeho tvár. Najmä po tom, keď žiadny jemu podobný muž neprichádzal.

Žiadny s ňou neviedol taký múdry rozhovor ani ju nepočúval s toľkým záujmom ako on v ten deň pred šiestimi rokmi. Žiadny sa na ňu neusmial takým spôsobom ani nepozoroval jej tvár s toľkými iskričkami v očiach. Žiadny nebol taký zvláštny, záhadný a pritom rovnako milý.

Lenže keď Carlisle Cullen neprichádzal a Esme  musela zvážiť svoj budúci život, zmyslela si učiteľstvo. Nechcela sa vydať bez lásky a vedela, že učiteľstvo ju od sobáša ochráni. Vtedajšie zákony učiteľkám zakazovali vydať sa, ale aj stretávať sa s mužmi, pokiaľ sa, samozrejme, nejednalo o otca či brata.

Jej otec s týmto nápadom od začiatku nesúhlasil, ale pokiaľ by mala viac času, nalomila by ho. Presvedčila by ho, aby jej prestal hľadať ženícha a dovolil odísť žiť do Milwaukee.

Doteraz sa jej to i darilo, mala pocit, že otcovo rozhodnutie sa nahlodáva a jej plánom svitá na lepšie časy... No dnešným dňom nastal obom jej snom koniec. Charlesa poznala od detstva, bol od nej o desať rokov starší a ich rodičia boli dlhoročnými priateľmi. S Charlesom však za celý čas prehodila sotva pár viet, nemala naňho vyhradený žiadny názor, ale pravdupovediac si svojho manžela takto nepredstavovala.

Brať si ho nechcela a predsa s ním bola zasnúbená. A ako sa to stalo? Dobrovoľne nasilu... 

Zhlboka sa nadýchla a utrela si slzy, napriek uvedomeniu, aké je to zbytočné, pretože neprejde ani minúta a budú sa na jej lícach ligotať opäť.

Nedeľňajšie ráno sa nieslo v tradičnom duchu, teda účasťou na omši. Esme sa nedokázala sústrediť na kňazove slová, myseľ mala zaplnenú nechceným sobášom, rodičmi, správnym a nesprávnym rozhodnutím. Bože, to si sa teda vyznamenal, len čo je pravda! Hlavne, že nám vždy, keď ti veríme, plníš všetko, čo chceme. Pche! No to iste... Aj ja som ti verila. 

Nevedela čo si počať, svadba sa mala konať o necelý mesiac, nikto - okrem nej - čakať nechcel.

Esme sa poobzerala po kostole. Po jej ľavici sedela mama a po pravici dobrá kamarátka Judy. Obe sa modlili. Esme nemala na modlitby náladu, cítila sa zradená a nemala chuť sa tomu dokonalému chlapovi prihovárať.

V podstate od Boha nikdy nežiadala nič prevratné. Nechcela, aby sa pohli vrchy, ustúpili oceány a prehovorili zvieratá. Iba túžila po mužovi, s ktorým by bola šťastná, s ktorým by sa navzájom ľúbili a za ktorého by sa vydávala z lásky. A čo z toho Boh vyslyšal?

Judy jej raz povedala, aby sa za každých okolností riadila srdcom. Nech koná tak, ako cíti, nie ako myslí. Esme sa v duchu zachechtala. Riadiť sa radami srdca nebolo vždy jednoduché. Hlavne vtedy, ak ho ani poriadne nepočujeme.

Bola si vedomá, že jej plány boli patetické a čakanie na Carlislea Cullena, v podstate úplne cudzieho človeka, naivné. Ale i sčasti romantické a dobrodružné, a možno práve to bolo dôvodom, prečo sa svojich plánov tak úporne držala až do svojich dvadsiatich druhých narodenín. No už bola zasnúbená a pokiaľ nechcela sklamať rodičov, sny sa museli rozplynúť.

Žila v dobe, keď bolo spoločenské postavenie a peniaze dôležitejšie než osobná túžba. Modlila sa, aby bol v budúcnosti svet spravodlivejším miestom pre život... Možnože, ak by sa bola narodila o sto rokov neskôr, život by bol jednoduchší.  

Nasledujúce dni sa stali peklom na zemi. Mama sa každému známemu, ktorého stretla na ulici, pochválila dcériným sobášom. Neprešiel deň, aby jej nepripomenula, koho ženou sa čo chvíľa stane a aký spokojný život bude viesť. No Esme mala každým dňom čoraz väčší pocit, že sa vrhá do náručia samotnému Satanovi.

Nebolo však v ľudských silách zastaviť čas. Esme sa ani nenazdala a nastal deň svadobného obradu. Od skorého rána boli všetci na nohách. Krátko po raňajkách prišla pani Coleová, rodinná priateľka, aby Esme vystrojila. Esmino vnútro sa rúcalo, dusila sa. Mala chuť vykričať: „Robíte chybu!“ ale nezmohla sa na slovo. A keď jej pani Coleová na líca nanášala púder, z očí jej vytiekli slzy.

„Ale no, neplač, dušička, aby si sa nerozmazala. Na slzy šťastia ešte bude času dosť.“

 Avšak Esme ronila slzy strachu, odmietnutia a hlavne nepochopenia.

„Pozrimeže aká bábika!“ vošla do izby Esmina mama a teatrálne rozhodila rukami. Ihneď za ňou vkročil aj otec. Dvadsať minút si svoju dcéru s úžasom prezerali, zatiaľ čo sa ona cítila nadmieru nepríjemne.

„Si krásna. Robíš nám s otcom veľkú radosť... Ale usmievaj sa, nejdeme na pohreb.“ Esme sa donútila usmiať sa, ale vo vnútri jačala. V jej duši sa rozpršal večný dážď.

V kostole už boli prítomní všetci pozvaní. Esme stála vonku a v dlaniach pevne zvierala kvety. O chvíľu už za Wagnerovho svadobného pochodu smerovala zakvačená do otcovho ramena kostolnou uličkou k Charlesovi. Keď sa ich pohľady stretli, jej srdce sa nalomilo.

V jeho tvári nebolo kúska citu, žiadna radosť, dokonca ani smútok. Nebolo tam nič okrem prázdnoty. To bolo všetko, čo jej ponúkal?

Odrazu pocítila ohromnú neprávosť a samotu. Bola ako stratené dieťa, ktoré pustilo otcovu ruku, rozutekalo sa do lesa, kde stromy bránili preniknutiu slnečných lúčov a ono sa ocitlo v tme.   

Pane Bože, toto manželstvo pre mňa nemôžeš chcieť. Moja srdce ho nechce - ty ho nechceš. Veď predsa... A vtedy si uvedomila čosi, čo sňalo z jej očí klapky.

Je v poriadku povedať nie. Je v poriadku vzoprieť sa, ak cítiš, že smeruješ do záhuby. Aj keby ti mali ostatní spievať ódy k pokračovaniu, aj keby ťa za neposlušnosť mali odsúdiť. Veď cesta posypaná tými najkrajšími a najvoňavejšími kvetmi nemusela viesť automaticky ku šťastiu. Vzopri sa a zíď z dláždenej cesty!  

Zastala v pohybe, všetok strach zmizol. Slnečným lúčom sa podarilo predrať cez hustú clonu konárov. Vedela, že sklame rodičov, ale musela bojovať. Bez boja by nemohla prísť výhra. Jej otec sa na ňu prekvapene zahľadel, nerozumel, čo sa deje, rovnako ako ostatní prítomní, ktorým sa v tvárach zračili snáď všetky odtiene prekvapenia.

„Nemôžem. Žiadna svadba nebude,“ vyhŕkla, nečakajúc na odpoveď. Zvrtla sa na opätku a rozbehla sa von z kostola; preč z cesty posypanej kvetmi.

***

Hádku s rodičmi, titul nevďačnej dcéry, ktorá zahanbuje celú rodinu a facku od otca mala za sebou. Teraz sedela na konci záhrady, chrbtom sa opierajúc o dub, zhlboka dýchala večerný letný vzduch a už vyše hodiny pozorovala hviezdy, aby sa aj naďalej „pratala z otcových očí“.    

Zahájila ťažkú situáciu v rodine, skutočne rodičom urobila hanbu a mrzelo ju to. Nechcela im ublížiť. No nikdy sa necítila taká voľná ako po rozhodnutí ustúpiť od sobáša. Dýchalo sa jej ľahšie, akoby ten neviditeľný démon trýzniaci jej srdce skutočne zmizol.

Pán Platt sa však na večnosť urazil. Obchádzal svoju dcéru oblúkom a tváril sa, akoby neexistovala. Len počas jedných raňajok prehlásil: „No, už sa naša drahá dcérenka môže stať vysnívanou učiteľkou. Pretože jej na staré kolená nezostane nič iné. Takú šancu zahodiť!“ zalomil rukami. „Rozmaznali sme ju!“

Esme i premýšľala, že sa začne opäť uchádzať o voľné miesto v Milwaukee. Atmosféra doma a v meste bola neznesiteľnejšia a nehostinnejšia než počasie na púšti. Sama si ju spôsobila, ale neľutovala. Chcela odísť, konečne sa postaviť na vlastné nohy.

Jej teta Lilian, ktorá v Milwaukee žila a ktorá jej ako prvá o tomto mieste dala vedieť, sa však ospravedlnila, že ho medzičasom získala iná dievčina. Esme neskrývala ľútosť. Akosi sa jej všetky plány začínali rúcať. Aj tie rezervné.

Lilian svoju neter  pozvala na návštevu a ponúkla jej azyl. Pomôže jej nájsť prácu. Vedela, aký dokázal byť jej brat a aké ťažké to Esme musela doma mať. Dokázala si predstaviť ako na ňu všetci hľadeli cez prsty.  

Esme jej bola úprimne vďačná. Bola vyvrheľom miestnej spoločnosti, aspoň niekto jej podal pomocnú ruku. Zaujímavý postoj však nastolil Charles - každému rozprával, že on si ju nikdy nechcel vziať a Esme mu vlastne urobila službu, keď zutekala. 

Mama sa s ňou lúčila so slzami v očiach, otec na ňu ani nepozrel. Esme to mrzelo, no nútiť ho nemohla. Snáď jej jedného dňa bude schopný odpustiť. Najvrúcnejšie objatie jej darovala kamarátka Judy.

„Maj sa dobre a píš. Nezabudni na mňa, prosím ťa. Želám ti len to najlepšie.“

„Ďakujem, že si vždy stála po mojom boku, Judy. Uvidíme sa. Určite.“

Keď nastupovala do vlaku, zvláštne sa jej zacnelo. Možno je to poslednýkrát, čo dýcha vzduch svojho rodného mesta. Možno poslednýkrát prechádzala po jeho chodníkoch a sledovala miestne obchodíky. Možno to bolo naposledy, čo videla tváre týchto ľudí. Len Boh vedel, čo jej mala priniesť budúcnosť. Zatiaľ pre ňu predstavovala iba obrovský otáznik.

 Každý z nás však skôr či neskôr bude musieť skočiť do neznáma.

 V Milwaukee nastali lepšie časy. Lilian bola dobrou a spoľahlivou spoločníčkou. Vydávala sa z lásky, preto vedela pochopiť Esmine pohnútky. Jej muž Paul zomrel pred tromi rokmi, ale prežili spolu krásne chvíle. Lilian sa Esme ani raz na Charlesa nespýtala, za čo bola Esme rada. Prišla na iné myšlienky, spomienky na zbabranú svadbu a uštipačné poznámky bledli, a pomaly sa stávali menej bolestivými.

Po mesiaci jej pobytu v Milwaukee prišli Lilian navštíviť priatelia z Chicaga. Emily a John Faltnerovci vlastnili obchod s potravinami. S Esme si okamžite padli do oka. Ich deti už dávno opustili rodičovské hniezdo a so svojimi vlastnými rodinami odišli hľadať šťastie na západné pobrežie. Faltnerovci zostali dva dni, potom sa museli ponáhľať domov. Pri odchode však Esme ponúkli prácu u nich.

„Hore nad obchodom máme byt. Deti už odišli, našlo by sa tam pre teba miesto. Teda, ak by ti nevadilo bývať s nami,“ pokračovala Emily s úsmevom. Kým jej deti dospievali, predstavovala si, aké to bude, keď jedného dňa odídu a s manželom opäť osamejú. Dnes jej neskutočne chýbali, doma bolo z času na čas až priveľké ticho.

Esme párkrát prekvapene zamrkala. Práca by sa jej v každom prípade zišla. Nemohla svoju tetu, napriek tomu, že bola nekonečne milujúca, „využívať“ donekonečna.  Pozrela na Lilian, ktorá sa povzbudivo usmievala.

„Tak... dobre?“ pípla potichu a nesmelo sa pousmiala.

A tak sa stalo Chicago jej novým domovom. Prešiel nejaký piatok, kým si zvykla na ruch veľkomesta. Ľudia sa neustále kamsi ponáhľali, prekrikovali... Cítila sa ako v inej sfére, ale dalo sa privyknúť si na miestne zvyky. Emily ju zoznámila s dodávateľmi, miestnymi obyvateľmi a Esme väčšinu z nich na ich ulici už aj poznávala. Niektorí sa dokonca zastavili na kus reči.

Vypomáhala v obchode, vykladala tovar, upratovala... Dni sa rozbehli ako divé kone. Občas, keď si večer líhala do postele, myslela na rodičov a Judy. Naposledy sa im ohlásila pred tromi týždňami, už museli mať starosť. S otcom síce od poslednej hádky neprehovorila, ale mama spomínala, že jeho srdce začína pomaličky mäknúť. Nikdy by to, samozrejme, nepriznal, ale žena odpozoruje.

Tiež myslela na to, ako sa zmenil jej život. Nikdy nemala možnosť stretávať sa s toľkými ľuďmi. Emily sa jej neraz pokúšala dohodiť nejakého miestneho mládenca, ale pre Esme bol stále číslom jeden Carlisle. Sama nechápala prečo. Keby sama nezažívala, aké to je, neverila by, že je človek vôbec schopný myslieť na niekoho, koho vlastne nepozná, po taký dlhý čas. A možno mal prísť muž, pri ktorom by naňho nadobro zabudla.

„Emily, poprosím ťa o štyri konzervy fazule, kávu, múku a... čokoládu. Také mám nervy, že by si neverila,“ posťažovala si pani Masenová.

„Ale, ale, čo sa deje? Edwarda tá vojna ešte stále neprešla?“

„Veru, neprešla. Stále básní o tom, ako sa pridá na front a...“ povzdychla si. „Včera si zmyslel, že by sa chcel naučiť strieľať, aby bol aspoň sčasti pripravený. Nerozumiem, čo títo mladí chlapci na vojne vidia, že ich to tam tak tiahne. Veď tam číha iba smrť. Viem, že ešte nemal ani sedemnásť, ale skôr by som prežila, keby si chcel nájsť ženu.“

„Nájde si.“

 Pani Masenová sa hystericky zasmiala. „Ale toho sa už asi ja nedožijem. Keď ja len chcem jeho bezpečie.“

„Ako každá matka pre svoje dieťa. Neboj sa, vojna sa čoskoro skončí. Cítim to.“

„Kiežby si mala pravdu. Kiežby...“

„Ja si tiež myslím, že vojna už nebude mať dlhé pokračovanie,“ zamiešala sa do rozhovoru Esme, kým Emily podávala pani Masenovej nákup.

„Mne skôr naháňa strach tá hrozná chrípka...“ pokračovala Emily.

Keď večer umývala riad, praskol jej v ruke pohár. Esme ju ošetrila, ale potom ju doslova prosila, aby zavolali lekára, pre prípad, že by mala v rane zvyšky skla. Ale Emily jej nápad striktne odmietala.

„Veď sa vôbec nerozštiepil, nemá tam byť aké sklo. Iba som sa porezala, to sa zahojí. Keby si vedela, koľkokrát sa mi už stalo čosi podobné.“

„Možno to bude potrebné zašiť.“

„Esme, prosím ťa... Nemusíme z toho robiť zbytočnú drámu.“ Pobozkala ju na líce a počastovala uisťujúcim úsmevom.

Nasledujúce dni bolo „vo vzduchu“ niečo zvláštne. Nehody akoby si rodinu Faltnerovcov samy vyhľadávali. John sa vo štvrtok ráno nešťastne zohol a seklo ho v krížoch. Toľké množstvo nadávok po sebe ešte Esme nepočula. Lekára však razantne odmietol.

„A čo takého by mi povedal? Pán Faltner, musíte ležať a oddychovať. To viem už aj sám.“  Esme dlho premýšľala, čo mali títo manželia proti lekárskej pomoci.

Na tri týždne zavládol pokoj. Prišla však jedna veľká katastrofa - nasnežilo. Ak si nehody odškrtávali členov rodiny, Esme bola jediná bez fajočky pri svojom mene. A veruže na seba nenechala dlho čakať.

Esme zametala spred vchodu sneh, keď sa nešťastne šmykla na ľade. Počula nepríjemné zachrúmanie v kosti a následne jej do nohy, ktorá už raz prežila zlomeninu, vystrelila pálčivá bolesť. Chlad, ktorý sa jej z chodníka vsakoval do tela, odrazu vôbec nevnímala. Výkrikom si privolala pomoc. Emily zalomila rukami. „Pre Kristove rany! John!“

Esme po lícach stekali slzy, hrýzla si od bolesti do jazyka a na čele sa jej vyhodili kvapôčky potu. Bolesť bola ešte horšia než pred šiestimi rokmi. Faltnerovci nezaháľali a obaja sa zhodli, že túto podivne skrútenú nohu pomocou receptov starej matere nevyliečia. Esme od bolesti takmer nevnímala a cestu do nemocnice prežila v mrákotách. Starší doktor zhodnotil, že nohu bude treba najskôr napraviť.

Faltnerovcov poslal von. On však potreboval pomoc kolegu, aby pacientku držal, pretože hrozilo, že ak by sa príliš mykla, nohu by jej napravil zle. Otočil sa k sestričke. 

„Hilary, zavolajte, prosím, doktora Cullena.“

„Samozrejme.“

O chvíľu sa do miestnosti vrátila aj v spoločnosti mladého doktora... Carlislea Cullena. Esme by odprisahala, že na dve sekundy sa bolesť z nohy úplne vytratila. Jej srdce vynechalo jeden úder a potom sa rozbehlo dvakrát silnejšie než bolo normálne.

„Carlisle,“ zašepkala neveriaco. Oči sa jej zaplnili slzami, tentoraz však od šťastia, nie od bolesti. Bože, toto nie je možné.

„Esme?“ Carlisle sa takmer nezmohol na slovo.

„Vy sa poznáte? No, ako dobre. Pridržte ju, prosím vás.“   

Carlisle prekvapene pokrútil hlavou a užasnuto ju sledoval. Jemu sa snáď snívalo! Alebo blúznil. Napriek tomu, že bol upír, si pre istotu pretrel oči. Možnože len predstavovala bohyňu z jeho najskrytejších fantázií. Ale jej vôňu a zvuk srdca poznal. Na trepotajúce krídla motýľa nedokázal zabudnúť. Ani na jej tvár nie. Za posledných šesť rokov sa veľmi nezmenila, iba jej telo nabralo ešte ženskejšie krivky. Bola krásna. V duchu sa pre seba pousmial.

Keď sa opäť pozrel smerom k nej, bola tam, nezmizla. Strnulo sedela na stoličke, jej telo sa chvelo. Zrýchlene dýchala, srdce jej splašene bilo, vlasy sa lepili na spotené čelo a pravá noha vyzerala fakt strašne. Ale jej pohľad... Dívala sa naňho s vytreštenými zaslzenými očami. Chcel ju utešiť, palcami zotrieť slzy z jej líc, objať, čokoľvek, len aby zmiernil jej bolesť. Bože, tak dlho som si ju prial vidieť. Tak dlho...

„Carlisle?“ vyrušil ho z premýšľania kolegov hlas. „Mali by sme sa poponáhľať.“

Neprítomne prikývol. Čím bližšie k nej pristupoval, tým silnejšie jej srdce bilo. Bála sa ho?

„Nemusíte sa báť,“ uisťoval ju. „Bude to v poriadku.“

Aj Esme sa zmocňovali pochybnosti o zdravej psychike, kým pozorovala, ako sa k nej približuje. Toto predsa nemohla byť pravda, určite má halucinácie od bolesti. Pretože inak by to znamenalo, že šesť rokov vytrvalých modlitieb bolo vyslyšaných.

Keď ju objal zozadu okolo ramien, aby ju pridržal čo najpevnejšie, na okamih prestala dýchať. Neustále si opakovala, že si ho len vymyslela, ale prečo by sa mu potom prihováral aj druhý doktor? Jedine, žeby sa jej myseľ pomiatla. A možno aj. Nevadilo jej to. Ak bol stav pomätenia jedinou cestou, ako s ním mohla byť, potom ju brala.

Carlisle ju opatrne pozoroval. Na jazyku mu tancovali stovky otázok, ale vedel, že na ich zodpovedanie si ešte bude musieť chvíľu počkať.

„Slečna, nebudem vám klamať, bude to bolieť.“

Carlisleovi pri kolegových slovách navrela nejestvujúca žlč. Prečo jej to robí ešte ťažšie?! Nevidí, že už beztak bola vystrašená?

Cítil, ako sa Esme ešte väčšmi roztriasla, a preto ju objal pevnejšie. Esme tískala jeho ruky, nechty mu zabárala do kože. Samozrejme, že mu nedokázala ublížiť. No aj keby bol človekom, pokiaľ by sa jednalo o ňu, mohla by mu aj trhať vlasy po jednom a neprekážalo by mu to. Táto krehká osôbka mu bolesť dokázala spôsobiť iba na duši. Vlastnila kľúč od jeho srdca a ani o tom nevedela.     

„Esme, pozri sa na mňa,“ zašepkal. Nechcel, aby sa dívala na napravovanie končatiny. Keď sa ich pohľady stretli, snažil sa o povzbudivý úsmev. Vtedy sa ozvalo mierne natrhnutie a Esme zajačala od bolesti. Z očí jej tiekli čisté potoky.

Odrazu bolo Carlisleovi úplne jedno, že sa zachová nanajvýš nepatrične. Čupol si k nej, stiahnuc si ju do náručia. Teplo sálajúce z jej tela bolo neskutočné. Esme si hlavu unavene oprela o jeho hruď a on ju upokojujúco hladil po chrbte. Spýtavý pohľad kolegu zanechal bez väčšieho povšimnutia.

„Pššt, už je po všetkom. Už bude dobre, sľubujem, už bude len dobre...“ Už budeme spolu, pomyslel si, ale neodvážil sa svoje slová vysloviť nahlas.

Trošku sa mi zacnelo za FF svetom a všetkým, čo k tejto stránke voľakedy patrilo, takže som svoj smútok nejako musela vyventilovať. :D :) Esme a Carlisle si ma natoľko získali, že som sa opäť rozhodla pre poviedku o nich. Snáď vám to príliš nevadilo. :) Každému, kto sa dostal ku koncu alebo túto poviedku iba otvoril, veľmi pekne ďakujem.  

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Skok do neznáma: