Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Smrť ako darček

20.12.2010 (15:30) • IwettQa • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1080×

Bella

Ja som ale unavená. A keď si ešte predstavím, čo všetko musím spraviť, zatočí sa mi hlava. Vianoce by sa mali zrušiť. Teda, aspoň tie prípravy na Vianoce. Vianočný ples je celkom v pohode. A darčeky tiež. Už sa na ne teším. Potom, ako som sa celý deň učila s Jessicou a Angelou, som totálne vyčerpaná. O dva dni mám skúšky a ja som sa ešte nenaučila ani polovicu z toho, čo by som mala vedieť. Vybehla som do izby a pozrela na môj zoznam vecí, ktoré musím spraviť do konca skúšok, takže mám na to štyri dni. Do môjho zoznamu patrí, mimochodom, aj to, že sa musím poiadne naučiť matiku a trigonometriu, upratať celý dom, vzhľadom k tomu, že sa tu bude konať malý Vianočný večierok, ten veľký až u Cullenovcoch koncom týždňa, ísť ku krajčírke po šaty na ples, zájsť do Phoenixu kúpiť topánky a doplnky, spraviť výzdobu a nakúpiť. A to ešte ani zďaleka nie je všetko. Podelené to mám tak, že zajtra sa vyberiem do obchodu a za krajčírkou, a podľa toho ako sa mi bude chcieť, spravím aj výzdobu. No teraz idem spať.

Ráno som sa zobudila nevyspatá a vyčerpaná. Zase. Neviem, či sa mi to len zdá, no čosi na mňa lezie. Asi budem chorá. Vytrepala som sa z postele a odišla do kúpeľne. Umyla som sa a zišla do kuchyne. Charlie tu už nebol. Spravila som si kávu a zopár hrianok. Mám akýsi zlý pocit. Nejaké tušenie, alebo čo. Akoby sa malo stať niečo zlé. Bože! Už som ako Alice. Zhltla som posledný kúsok hrianky, zapila ho kávou a vybrala sa obliecť. Chvíľu som len stála a pozerala na môj žalostne prázdny šatník. No spamätala som sa, a keď som sa poriadne obliekla, zišla som do kuchyne po kľúče od auta a zoznam, čo treba nakúpiť. Po ceste k autu som sa, pravdaže, pošmykla a spadla na zadok. Ako inak. To by som nebola ja. Nahnevane som sa postavila, otrepala si zadok od snehu a prešla k autu. Všimla som si, že Charlie mi už dal na kolesá reťaze. Šikovný chlapík. Nasadla som, naštartovala a zapla kúrenie. Pomaly, opatrne som vycúvala na hlavnú cestu a vybrala sa smerom do centra mestečka. Tým centrom som asi myslela strednú školu, maličkú polikliniku, policajnú stanicu a jeden obchod. Super mesto. Keď som sa naťahovala, že zapnem rádio, začula som škripot. Pozrela som sa napravo a všimla si, že sa na mňa rúti malé, modré auto. Snažila som sa uhnúť, no bolo neskoro. Už som len cítila, ako som hlavou tresla do okna a to sa rozbilo.

Alice

To je nádhera. Milujem Paríž. A tiež milujem Vianoce. A hlavne milujem nakupovanie. Stojím na preplnenom námestí Paríža plnom rovnakých shopoholikov, ako som ja. Už som tu bola asi miliónkrát, no stále sa musím čudovať nad všetkou tou krásou. Krásna výzdoba, plno snehu, výklady plné najnovších módnych kúskov. Toto je môj svet. Vykročila som k výkladu, kde boli krásne čierno-červené šaty. Pozrela som sa na názov obchodu. Versace. Samozrejme. Bez váhania som vstúpila. Za pultom stála usmievavá mladá slečna, ktorá za mnou prišla, len čo som vošla. Nadýchla som sa a zacítila jej sladkú vôňu krvi, no aj výrazny pach jej citrusového parfému. To nie je najlepšia kombinácia, hoci ona ju, pravdaže, necíti. A vlastne ani nikto iný.

„Dobrý deň. Ja som Elen, môžem vám pomôcť?“ spýtala sa po anglicky s francúzskym prízvukom.

„Och, áno. Rada by som si vybrala niekoľko plesových šiat. Mohli by ste mi poradiť?“ slušne som sa opýtala a usmiala sa. Predavačka na mňa pozerala akoby som spadla zo stropu. Po chvíli sa spamätala a zaviedla ma do zadnej časti obchodu. Tam bolo oddelenie s plesovými šatmi. Na stojanoch viseli desiatky rôznofarebných kúskov. Elen začala čosi rozprávať, no ja som ju nepočúvala. Dostala som totiž víziu. Videla som Bellu ako šoféruje, a zrazu do nej narazilo malé, modré auto. Potom sa jej auto kotúľalo dole kopcom a po niekoľkých metroch zastalo na streche. Vtom to zmizlo. Tak som sa zľakla, až mi z ruky vypadla kabelka. Elen si to zrejme všimla, pretože prestala rozprávať a s obavami ma sledovala.

„Slečna, je vám niečo?“

„Ja... musím ísť,“ povedala som a vybehla z obchodu. Cez námestie som sa pokúšala behať čo najpomalšie, ako to šlo, no vzhľadom k tomu, ako som sa bála, to bolo veľmi ťažké. Nie, to nemôže byť pravda. Tomu neverím. Toto sa nemôže stať. Nemôže. Jednoducho tomu odmietam uveriť. Hoci, musím uznať, že v mojich víziách som sa ešte nezmýlila. Konečne som dobehla na parkovisko a z kabelky som začala hľadať kľúče. Našla som ich a rýchlo nasadla. Potom som z vrecka vytiahla mobil a vytočila Edwardovo číslo. Po prvom zazvonení to zdvihol.

„Áno, Alice?“ Jeho hlas znel pokojne, dokonca pobavene.

„Edward, rýchlo bež za Bellou. Mala som víziu. Niekam išla, šoférovala a mala haváriu. Kotúľala sa s autom dole kopcom a možno to neprežila. Musíš ju zachrániť,“ vysvetľovala som mu svojim trasľavým hláskom. Akoby som počula, ako sa vydesil. Po chvíli sa ozval, no jeho pokojný hlas bol preč, vystriedala ho panika.

„Kedy a kde sa to stalo?“

„Neviem presne kde, no tipujem, že niekde blízko jej domu. Pôjde po hlavnej smerom k nám. Stane sa to asi o päť minút. Nič bližšie ti nemôžem povedať. Prídem prvým lietadlom,“ povedala som mu a on položil.

Edward

Stál som tam ako skamenený. Mobil mi vypadol z ruky, Esme ho dvihla a vystrašene sa na mňa pozerala.

„Čo sa deje?“ spýtala sa.

„Bella. Alice mala víziu. Mala haváriu a asi to neprežila. Musím ju zachrániť.“ Môj hlas sa triasol od strachu. Esme na mňa s hrôzou hľadela a ja som počul, že sa k nám pridali aj Emmett, Rosalie a Jasper. Moje vnútornosti sa od strachu skrúcali ako hady. Keby som bol človek, odpadol by som.

„Edward, čo tu stojíš ako debil, musíme nájsť Bellu,“ povedal Emmett a Jasper trochu otrasene prikývol. Konečne som sa pohol a začal poriadne rozmýšľať. Emmett má pravdu. Nemôžem tu len tak stáť a čakať, kým mi niekto neoznámi, že Bella je mŕtva. Musím ju pohľadať, kým nebude neskoro. Počul som Emmettove myšlienky. Rozmýšľa nad tým, že ma tu nechá ďalej meditovať, alebo ma kopne a pôjdeme po Bellu spolu. Práve keď sa rozhodol, že ma radšej kopne, som vybehol z domu. Bežal som popri príjazdovej ceste a nemyslel na nič iné, len na to, že ak Bella zomrie, neprežijem to. Väčšinou keď behám, tak ma to uvoľňuje a cítim sa prirodzene. No teraz mi to pripadá, akoby som sa ocitol v zlom sne. V bruchu som cítil akúsi čudnú bolesť. A v hlave mi stále znel Alicin hlas, keď mi hovorila o Belle. Na jej vystrašený tón hlasu, keď mi to oznamovala, nikdy nezabudnem. Celú noc som pri nej sedel a počúval, ako stále dookola opakuje moje meno. A keď ma už naozaj potrebuje, tak sa vyparím. Čo som to za človeka? Teda, upíra. Vedel som, že len čo od nej odídem, niečo sa stane. Vždy je to tak. No teraz je to horšie, oveľa horšie. A najhoršie na tom všetkom je, že keď zomrie, neodpustím si to. Zomriem s ňou. Viem to. Bez nej je môj život stratený. Zrazu som zacítil sladkú vôňu krvi. Bellinej krvi. Chytil som Jaspera a pritlačil ho o strom. Keď Emmett zacítil tú vôňu, zastal, pomaly prišiel k nám a zaťal ruky do pästí. Udrel do stromu, ktorý sa pod tým tlakom zlomil.

„Emmett, vezmi Jaspera a vráťte sa domov. Ja ju vezmem a prídem za vami. Zvládnem to.“ Rozbehli sa preč. Ja som sa otočil, zhlboka sa nadýchol a bežal za tou vôňou. Po niekoľkých metroch som to uvidel. Bellino auto prevrátené na streche, ktoré sa očividne kotúľalo dole kopcom. Zadržal som dych a rýchlo auto otočil na kolesá. Vytrhol som dvere a želal si, aby to, čo som tu našiel, bol len zlý sen. Uvidel som Bellu, ktorá bola opretá o sedadlo a pripútaná bezpečnostným pásom. Z hlavy jej tiekol prúd krvi. Pás som vytrhol a Bellu vzal do náručia. Rozbehol som sa a snažil sa upokojiť tým, že Carlisle nedovolí, aby Bella zomrela. Spravím čokoľvek preto, aby prežila. Či už ako človek, alebo ako upír. Keď som sa k nášmu domu dostal tak blízko, že som počul ako sa rozprávajú, zastal som a povedal: „Nedýchajte.“ Všetci spravili ako som povedal a ja som vbehol dnu.

„Hore, do mojej pracovne, Edward,“ povedal Carlisle, vybehol hore schodmi a ja za ním. Položil som Bellu na zem a Carlisle jej začal počúvať srdce. Zamračil sa.

„Carlisle, prosím, povedz, že bude žiť. No tak,“ zúfalo som zašepkal a chytil jej ruku, ktorá bola na ľudské pomery dosť studená.

„To ti nemôžem povedať, Edward. Je na tom dosť zle. Stratila veľa krvi a nedýcha. Keď jej zastavím krvácanie na hlave, pokúsim sa ju resuscitovať. No neviem, či to pomôže,“ povedal, dával Belle na hlavu sterilné gázy a obtáčal okolo obväz. Keď krvácanie zastavil, dával jej dýchanie z úst do úst. Asi po dvoch minútach masáže srdca Bella otvorila oči. Rýchlo som sa nad ňu sklonil.

„Bella. Bella, miláčik, neboj sa. Neboj, všetko bude v poriadku. Nič sa ti nestane. Uvidíš. Prežiješ to a budem zase spolu. No tak, Bella, musíš to vydržať. Zlatko, sprav to pre mňa. Kvôli mne musíš prežiť. Láska, ty to dokážeš,“ prihováral som sa jej a snažil sa upokojiť.

„Edward, mrzí ma to. Veľmi, veľmi ťa ľúbim a naozaj ma to veľmi mrzí. No musíš mi sľúbiť jednu vec.“

„Samozrejme, zlatko, čokoľvek.“

„Sľúb mi, že sa postaráš o Charlieho. Sľúb mi to.“ Naliehala Bella.

„Pravdaže, sľubujem.“

„Milujem ťa.“ Zašepkala, zatvorila oči a naposledy vydýchla. Počul som, ako jej srdce poslednýkrát buchlo a ostalo tiché. Nie. Nie, nie, nie. To nie je pravda. Nemôže to byť pravda. Nie, Bella nemôže byť mŕtva. To sa nemohlo stať. Neverím tomu. Rozvzlykal som sa. Zomrel som. Môj život už nemá cenu. Zrazu som vedel, čo musím urobiť. A musím to urobiť hneď teraz. Naposledy som pobozkal Bellu a vybehol z domu.

O dva dni

Kráčam po studenej kamennej chodbe. Nebol tam nikto, sprevádzala ma len myšlienka na to, že čoskoro budem zase s Bellou. Išiel som sám, ako duch bez tela. Vlastne sa tak aj cítim. Cítim sa tak odvtedy, ako som vybehol z domu. Prišiel som k obrovským dverám, za ktorými ma čakala smrť. Konečne. Otvoril som ich a vošiel. Oproti dverám sedeli na drevených, vyrezávaných trónoch traja vládcovia. Aro, Marcus, Caius. Moji záchrancovia. Postavil som sa pred nich.

„Rozhodli ste sa?“ spýtal som sa. Chvíľu na mňa hľadeli, no potom sa Aro postavil, prišiel ku mne a vzal moju ruku do svojich dlaní.

„Vidím, že spravíš čokoľvek preto, aby sme ťa zabili. Ale mám pre teba aj iné riešenie. Pridaj sa k nám. Vstúp do našej gardy a dovoľ nám, aby sme využili tvoju schopnosť.“

„Nie, to by som nedokázal. Nedokázal by som ďalej žiť s myšlienkou, že ja žijem a ona nie,“ povedal som a spomenul si na jej posledné chvíle života.

„Nuž, keď  inak nedáš. Chlapci,“ zavolal dozadu a pribehli k nám Demetri a Felix. Kľakol som si, Demetri mi chytil jednú ruku a Felix druhú.

„Ďakujem,“ pošepkal som posledné slová.

Prvý pokus o napísanie jednorázovky, takže, prosím, napíšte pár komentárov. Veľmi pekne Vám ďakujem za to, že ste ju prečítali a dali aspoň pár smajlíkov. Dúfam, že sa Vám aspoň trochu páčila. :D

Autor: IwettQa (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Smrť ako darček: