Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Správna voľba - 3. časť

27.06.2014 (16:15) • Empress, maryblack • FanFiction jednodílné • komentováno 9× • zobrazeno 2238×

Správna voľba - 3. časť

Ovládala ju nesmierna únava. Celú noc nemohla zaspať a až do rána sa prehadzovala na posteli ako vrece cementu.

Bol to skutočne on? Znovu si prehrala scénu z nemocnice, kedy vybehla z izby, v ktorej bola hospitalizovaná Rose.

Najprv sa len zmätene rozhliadala okolo seba a hľadala dobrodinca s kyticou, ktorým mohol byť jej bývalý priateľ. Nikoho však nevidela. Ale potom začula zvuk otvárajúcich sa dverí od výťahu a rozbehla sa k nim. Čas sa zastavil, všetko okolo zmĺklo, svet sa prestal točiť...

„Emmett? “ oslovila ho roztraseným hlasom.

Dívala sa mu do očí, do tých hlbín ktoré videla vari po tisíci a zároveň po prvý raz. Jeho dúhovky hrali zvláštnym odtieňom jantárovej, ale možno to bola len hra tieňov a jej príliš bujnej fantázie. Prešlo nekonečných pätnásť sekúnd, kým sa mohla znova nadýchnuť a kým si uvedomila, že ju sleduje bez náznaku emócií. Prelud sa stratil. Jednalo sa o skutočnú osobu, alebo to bol len zlý sen? Rozhodla sa, že to nenechá len tak a rozbehla sa k núdzovému východu, trhnutím otvorila dvere a zbehla dolu do haly. Tá však zívala prázdnotou. Potriasla hlavou a všetkou silou sa snažila potlačiť plač. Ale nejednalo sa o slzy stratenej lásky. Boli to slzy zlosti a rozčúlenia, že nemal dosť odvahy vmiesť jej do očí dôvody, prečo odišiel a opustil ju.

Zlostne šmarila ceruzku na katedru a primäla tak študentov, aby na ňu upreli zvedavé pohľady.

„Žiaci, pokračujte vo svojej práci, ja sa hneď vrátim!“pohrozila im a otočila sa na odchod.

Kráčala ku dverám, ale než vyšla z učebne, tak sa ešte raz zastavila. „A nechcem tu počuť ozývať sa ani živáčika! Peter a Josh, platí to hlavne pre vás! Jasné?!“Trieda sa rozosmiala, pretože veľmi dobre vedeli, na čo slečna Swannová naráža.

Bella vyliezla na chodbu a vykročila smerom k toaletám, aby si oplákla tvár studenou vodou a trošku sa prebrala. Mysľou zase zaletela do nemocnice.

„Bella, si v poriadku?“ pýtala sa jej Rose starostlivo, len čo sa vrátila do izby. Bella sa zviezla na stoličku vedľa postele a pretrela si tvár.

„Myslím... myslím, že nie som,“odôvodňovala svoje rozpoloženie. „Ak mám povedať pravdu, necítim sa celkom dobre. Asi  radšej pôjdem domov. Teda iba ak ti to nevadí.“ Rosalie len zavrtela hlavou a ona jej bola povďačná, že ju nenúti, aby jej všetko povedala.

„Fajn, ja teda idem. Ale ty mi musíš sľúbiť, že mi dáš vedieť výsledky testov!“ mámila od kamarátky sľub. Tá súhlasne prikývla.

 „Zajtra po škole ťa určite navštívim. Dobre?“ Bella vyčarila niečo ako úsmev.

„To rozhodne musíš! Budem potrebovať vedieť všetky pikantnosti o mojom zástupcovi,“ povedala Rose ledabolo a žmurkla na ňu.

„Tak predsa len!“ zhíkla Bella a znova stisla jej ruku.

„Myslím, že som s prácou mala seknúť už skôr. Nechcela som o tom hovoriť  kým to nebude isté. Odkedy som otehotnela, tak ma učenie aj keď ho milujem, príliš vyčerpávalo. Som rada, že môj náhradník s nástupom tak rýchlo súhlasil,“ vysvetľovala jej Rosalie a namáhavo sa nadýchla.

„To je výborné, teším sa s tebou,“ povedala Bella úprimne, no potom sa zamračila. „Ja už ale naozaj idem, vidím, že si unavená...“

„Dobre, Bella. Snáď mi zajtra prezradíš pravú príčinu tvojej nevoľnosti,“ vyslovila Rose s nádejou.

„Prezradím, neboj sa, ale teraz odpočívaj. Musíš predsa dávať pozor na seba aj na Tonyho.“ Žmurkla na Rose a zľahka ju pobozkala na čelo.

Prebral ju náraz do prerasteného stĺpu. Tak moment! Čo má čo robiť akýkoľvek stĺp uprostred školskej chodby?!

„Bella?“ oslovil ju povedomý mužský hlas a vrátil ju do reality. Bella zdvihla zrak, ktorý mala celú dobu zavŕtaný do zeme.

„Jake?“ zvolala prekvapene. „Kde sa tu berieš?“ ktorí

Jacob sa tajomne usmial a naklonil sa k Belle. „Som tu ako záskok za nejakú slečnu Haleovú,“ prezradil jej. „Ale nevedel som, že budem mať toľko šťastia a hneď po príchode narazím na teba.“

Jeho oči iskrili radosťou. Prečo aj nie. Od toho večera, keď ju stretol opustenú a bezradnú stáť nad jej pokazeným autom a strávil s ňou nejaký čas, nemohol na ňu prestať myslieť. Pozorne si ju prezeral a musel uznať, že je pekná aj za denného svetla. Veľmi pekná.

„Isteže, Rose... Teda, zaskočil si ma. Úplne som zabudla, že má prísť nová posila do nášho tímu. Ak mám pravdu povedať, tak na učiteľa vôbec nevyzeráš,“ brblala Bella zaskočene a usmiala sa na neho jedným zo svojich tajomných úsmevov.

„Ty zase nepôsobíš ako učiteľka,“ vrátil jej so širokým úsmevom na tvári.

„Sme si teda kvit?“ opýtala sa ho veselo.

Jacob odobril jej návrh a podali si ruky. Chvíľu sa ešte rozprávali o škole a potom sa Bella ospravedlnila s vysvetlením, že sa musí vrátiť do triedy medzi tých diviakov. Keď už bola od Jacoba dobrých pár metrov, tak sa chodbou rozľahol jeho zvučný a príjemný hlas s otázkou, či s ním zájde po škole na kávu. Bella ostala prekvapene stáť na mieste s pusou dokorán. Bolo to snáď pozvanie na rande? Nie, určite nie! Najskôr len chce, aby mu porozprávala niečo ohľadne školy, učiteľov a ako to tu chodí.

„No dobre, môžeme si ísť po vyučovaní niekam sadnúť, ale ešte predtým musím ísť navštíviť kolegyňu Haleovú do nemocnice.“ Premýšľala, ako sa z jeho pozvania vykrútiť.

„Nuž, v tom prípade, ak by ti to nevadilo, mohol by som ti pri návšteve slečny Haleovej robiť spoločnosť a zároveň sa s ňou zoznámiť,“ ponúkol sa ochotne. Cítil sa ako korunovaný blbec, ale myšlienky na spoločne strávené poobedie sa nedokázal vzdať.

 •••

Carlisle stál otočený čelom k oknu a cez priezračné tabuľky skla vyzeral von. Charlie Swan mal každú chvíľu doraziť k nemu do kancelárie a okrem vecí spojených so zásnubami mali riešiť aj isté obchodné záležitosti. Pomaly sa ho zmocňovala nedočkavosť hojne popretkávaná podráždenosťou. Zdvihol ľavé zápästie na úroveň pása a druhou rukou poodhrnul rukáv košele, pod ktorými mal schované svoje Rolexky. No klopanie na dvere, čo sa vzápätí ozvalo, ho prinútilo, aby sa otočil.

„Pane, prišiel pán Swan,“ informovala ho Simone a na jeho výzvu vstúpila do miestnosti. Nemohol si nevšimnúť, ako jej to dnes sekne a lámal si hlavu nad tým, prečo si už skôr neuvedomil, že má takú atraktívnu asistentku. Nepatrne sa uškrnul a povedal si, že neskôr, keď na to bude čas, ju poctí svojou priazňou.

„Nech len ide ďalej,“ vyslovil však požiadavku. Simone prikývla a chystala sa odísť, ale vtom ju zastavil. „A doneste nám dve kávy a dva poháriky!“ prikázal jej ešte. Ona opäť kývla hlavou, že to berie na vedomie a stratila sa za dverami.

Neubehli vari ani dve minúty a klopanie sa ozvalo znovu. Nasadil na tvár svoju zvyčajnú masku nekompromisného sudcu a za jeho hlasného „Vstúpte!“ vošiel Charlie.

„Rád ťa vidím, priateľu,“ uvítal ho a napriahol k nemu ruku. Charlie ju s váhaním prijal a potriasol si s ním pravicou. Povedal si, že taký vysokopostavený funkcionár, akým nepochybne Carlisle Cullen bol, by nemal mať stisk alá vyľakaná ryba, ale radšej to ďalej nerozpitvával.

„Posaď sa u mňa!“ vyzval ho Carlisle a ukázal smerom na kožou potiahnutú stoličku naproti nemu. „Simone nám za chvíľu donesie kávu.“ Charlie odtiahol stoličku, na prvý pohľad i dotyk vyrobenú z tých najluxusnejších materiálov, usadil sa do nej a sledoval, ako sa na náprotivnej strane sudca Cullen usádza do svojho prepychového kresla.

Priatelia? Isteže! Až naprší a uschne! Pomyslel si Charlie ironicky. Nebol práve v najlepšom rozpoložení. Kvôli istým skutočnostiam ho trápilo svedomie, preto vari na milisekundu zaváhal. Radšej však napokon mlčal a čakal kým jeho spoločník spustí.

„Chcel by som uviesť na pravú mieru určité nedostatky spojené so zásnubami a potom ešte musíme prebrať iné, veľmi dôležité fakty o najbližšej obchodnej transakcii,“ povedal mu na rovinu Carlisle. Oprel sa lakťami o naleštený stôl a jeden za druhým popreplietal svoje prsty.

„Všetko okolo svadby je dohodnuté, neviem, čo by sme teda mali ešte riešiť,“ ozval sa Charlie namrzene. Carlisle sa na neho pozrel spôsobom ty hlupák, ja som tu king  a pery vykrivil do arogantného úškľabku.

„Charlie, ide o to, že sobáš musí vyzerať dôveryhodne. Nepostačí len moje prehlásenie, že si Edward berie Isabellu z čistej a nehynúcej lásky. Preto som sa rozhodol, že dáme oznámenie do novín," odpovedal mu navonok pokojným hlasom.

„Do novín? Nepreháňaš to trošku?“ zhrozil sa Charlie a hlas mu preskočil o oktávu vyššie. „Prečo chceš z tej frašky robiť takú udalosť? Už i tak je moja dcéra nešťastná a nebude chcieť, aby ju prepierali  v nejakých pochybných periodikách!" Snažil sa ovládať, ale šlo mu to len s veľkými ťažkosťami.

„Ako by som ti to len vysvetlil, aby si ma pochopil...“ začal Carlisle pomaly. „Vieš, mám v pláne kandidovať na post senátora. Takže, čo sa týka svadobných príprav, všetko musí klapať ako hodinky. Nikto nesmie spochybňovať naše kroky, ani ten najposlednejší poslíček z fast foodu!“ vysvetľoval Charliemu mučivo pomaly, ako malému dieťaťu.

„Pohovorím si o tých novinách s Bellou,“ pripustil neochotne Charlie.

„Nepotrebujem súhlas tvojej dcéry,“ odbil ho Carlisle. „Jednoducho to urobím a hotovo, len som ti to chcel oznámiť, aby nedošlo k neskorším nedorozumeniam. Oficiálne zásnuby prebehnú túto sobotu u nás doma. Odkáž Isabelle a tvojej žene, aby si kúpili nejaké pekné šaty odpovedajúce dôležitosti tejto spoločenskej akcie!“ prikazoval mu Carlisle a pritom sa lišiacky usmieval. Vôbec nebral na vedomie spoločníkov nespokojný výraz a začal vypisovať šek.

„Nebude súhlasiť a ja...“ namietol Charlie.

Carlisle prestal písať, tvrdo sa na neho pozrel a skočil mu do reči. „Samozrejme, veď len pokračuj,“ povedal mu výsmešne, ale výraz v tvári mal sťa vytesaný do kameňa.

„Teraz ma dobre počúvaj!“ zasyčal Carlisle a potom stíšil hlas do šepotu. „Ak nechceš, aby sa tvoja žena s dcérou dozvedeli o nedávnych pletkách ich milovaného manžela a otca s istou vydatou ženou, urobíš do bodky, čo ti poviem. Pekne krásne pôjdeš domov a presvedčíš rozkošnú Isabell, aby spolupracovala. V opačnom prípade budem nútený vytiahnuť zo šuplíka určité pikantné zábery a ty vieš až pridobre, čo a kto na nich je.“ Charlie zbledol ako stena a Carlisle sa víťazoslávne usmial.

„Vedel som, že budeš rozumný,“ konštatoval spokojne. „Tak, tu máš šek. Na šaty pre vás všetkých. Verím, že v sobotu budete vyzerať ako zo škatuľky.“ Vstal a ten kus papiera s tučnou sumičkou podal Charliemu. Ten ho nakoniec, poriadne znechutený sám sebou, prijal.

„Výborne, to by sme mali,“ pokračoval Carlisle, na výsosť so sebou spokojný. Pomädlil si ruky a spustil o tej druhej záležitosti. „A teraz k menej príjemným veciam. Má prísť nová zásielka a ty sa postaráš, aby do toho tvoji ľudia nestrkali nos! Naposledy to pekne pohnojili, len čo je pravda, takže nechcem zažiť, že sa to bude opakovať. Nezariadil som ti, aby si dostal miesto náčelníka len tak pre nič za nič, ešte jeden taký prešľap a pocítiš následky. Toto bude naša posledná obchodná transakcia tohto druhu, ale na nej aj najviac získam. Ani ty nebudeš škodný. Si teraz kapitánom, máš určité konexie, takže zaistíš, aby sa o to nezaujímali. Viem, že pár tvojich podriadených spolupracuje s F.B.I., no ty tomu musíš urobiť prietrž. Vidíš, že mne nič neunikne.“ Carlisle si samoľúbo, akoby mimochodom pohladkal manžetové gombíky, kým Charlie len mlčky sledoval toho nadutca naproti nemu a mechanicky prikyvoval.

Z ťaživého dusna ho vyslobodilo sotva počuteľné zaklopanie. Dvere sa otvorili dokorán a do miestnosti vstúpila sekretárka s tácňou naloženou dvomi šálkami kávy a dvomi pohárikmi z brúseného skla na nej. Charlieho skúsenému oku pozorovateľa neunikli zvrhlé pohľady, akými pán sudca tú nebohú slečnu častoval. Urobilo sa mu nevoľno. Bolo mu zle nielen z Cullena a jeho špinavých praktík, ale bolo mu nanič aj zo seba samého.

„Ďakujem, ale ja nebudem. Musím už ísť, opatrovateľke končí služba. Snáď si tú kávu vypijeme inokedy,“ hlesol sarkasticky. Vstal, a bez toho aby počkal, či mu Carlisle ešte niečo nepovie, vyšiel z kancelárie.

•••

Stál v ústraní, pod tieňmi stromov rastúcich pred nemocnicou, na bežného pozorovateľa mohol hádam pôsobiť ako meravá socha, ale to by ho ten pozorovateľ najprv musel zbadať. Za rok svojej novej existencie sa naučil technikám dokonalého maskovania a bolo len pár prípadov, kedy sa musel dať na ústup. No nie dnes. V mocných dlaniach drvil kôru statnej borovice a zvažoval, či ju môže navštíviť.

Odkedy ju zachránil, bol ako zmyslov zbavený, pretože v ňom tá žena vzbudzovala prazvláštne pocity. Krv, čo jej kolovala v žilách, spievala sladko a omamne, vábila ho ako lovca korisť a trýznivo pomaly rozlievala oheň v jeho hrdle. Ukončil by ten biedny ľudský život bez mihnutia oka, nebol takým svätúšikom, aby si to nepripustil, no ČOSI mu zhatilo plány. Či to bola tá vypuklina vzdúvajúca sa pod jej oblečením, či sinavá pokožka na jej tvári, alebo srdce, ktoré si tak urputne meralo sily so smrťou... Možno toto všetko v ňom oživilo ochranárske pudy, umocnené jej krehkosťou a krásou.

Bola chorá, no nevzdávala sa. Jej srdce však nezvládalo námahu, ktorú na jej organizmus kládlo tehotenstvo a podľa rozhovorov, ktoré medzi sebou viedol personál nemocnice, nemala šancu pôrod prežiť. A on, či už chcel alebo nie, bez prestania premýšľal nad tým, ako by jej mohol pomôcť. Existovala možnosť záchrany, ale neexistoval spôsob, ako všetko vykonať nenápadne. Ale on na to príde...

Ako sa tak zaoberal myšlienkami na Rosalie Haleovú, nutne sa mu pripomenuli aj spomienky na Bellu. Nevedel, či by to tak bolo aj v prípade, keby na ňu náhodou nenarazil. Lenže keď jej stál tvárou v tvár a hľadel do tých očí, ktoré kedysi miloval viac než čokoľvek na svete, zistil, že už k nej necíti to, čo pred rokom. Láska ktorú k nej prechovával ako nejaký poklad, bola fuč. Celý čas, čo ju hľadal, premýšľal nad tým, čo sa stane, ak ju nájde. Ako sa jej prihovorí, akým spôsobom sa jej ospravedlní a vysvetlí dôvod svojho zmiznutia. Ale keď sa tak vďaka náhode konečne stalo, neskákal, ani nejasal a miesto toho sa zachoval ako idiot. Zízal na ňu a nezmohol sa na slovo. A napokon utiekol. On - upír - utiekol pred človekom! Ušiel pred ženou, ktorú kedysi tak veľmi miloval...

Mierny úsmev zvlnil jeho pery. Zvláštne náhody preplietli osudy viacerých ľudí. Bolo by inak možné, že sa dve ženy jeho života poznajú? Bolo by možné, že jeho srdce, hoc teraz kamenné, zahorelo pre obe, i keď pre každú inak?

Vystúpil z tieňa a naučeným spôsobom si prihladil čierne, už aj tak dokonalé kučery. Priestranstvo pred forkským zariadením pre chorých zívalo prázdnotou, mohol teda bez obáv prejsť cez vstupné dvere a zamieriť do izby s číslom dvestodva.

•••

Edward sedel v bare na rohu ulice, pevne zvieral  v rukách hrnček so silným pressom a myšlienkami bol u Rose. Tým súhlasom s nanútenou svadbou spečatil svoj osud. Rose onú skutočnosť nikdy neprijme a nikdy mu neodpustí, že plní otcove priania ako cvičená opica. Nenávidel sa za to, že je ustráchaný ako panna pred svadobnou nocou a nedokáže sa postaviť na odpor, aby bojoval o to, čo je mu najdrahšie. Zamračil sa nad vlastným prirovnaním a na jeden dúšok dopil zvyšok pressa. Lenže, na druhú stranu - uvažoval - ho kvárila predstava, že život jeho milovanej a dieťaťa, ktoré čaká, môže skončiť jediným lusknutím otcových prstov. Nikdy by si nepomyslel, že otca spozná aj z tejto stránky, ba čo viac, že sa ho intrigy Carlislea Cullena budú priamo týkať. Pár dní stačilo na to, aby k nemu stratil akúkoľvek úctu a viac než na rodiča, na neho myslieval ako na sudcu Cullena.

Horko sa zasmial a na tvári si ponechal masku veselého chlapíka, ktorému je všetko jedno, ale jeho srdce sa rozpadalo na prach. Tak veľmi Rosalie svojou zadubenosťou ublížil a ona si prirodzene odmietla vypočuť jeho ospravedlnenie. Veď kto by s ním chcel mať ešte nejakú spojitosť, ak sa už prejavili temné stránky jeho povahy? Rose nereagovala na žiadne správy ani telefonáty a doma sa nedala zastihnúť. Iste, mohol ju vyhľadať v škole, ale nedokázal pozbierať dosť odvahy, aby ju konfrontoval medzi toľkými ľuďmi. K tomu všetkému ho zžierala ešte aj zbabelosť.

Prečo len váha? Mal by za ňou ísť a bez meškania padnúť na kolená, odprosiť ju a odviezť niekam preč, ale nedokázal to. Otec by ich bez mihnutia oka zničil. Nikdy by im neodpustil škandál, ktorý by sa po takom kroku nevyhnutne rozpútal. Mohli by sa pokojne zašiť hoc aj v rovníkovej Afrike a on by ich vyhrabal. Postaral by sa o to, aby si nenašiel prácu, aby nezohnali bývanie ani v tých najpodradnejších podnájmoch, aby sa im dôležití ľudia otočili chrbtom...

Ako by potom uživil Rose a dieťa? Dokázal by vôbec žiť bez prepychu, na ktorý bol zvyknutý? Neskĺzlo by ich spolunažívanie časom do obyčajnej rutiny?

Vedel, že sa len snaží oklamať sám seba, aby utíšil výčitky svedomia, ktoré ho gniavili, až takmer nemohol dýchať. Ak sa nestane nejaký zázrak, a on vedel, že sa nestane, bude do konca života uväznený v nechcenom zväzku. Ale patrilo mu to, zaslúžil si trpieť, žiaden trest by sa mu nezdal dosť vysoký.

Dva roky... len dva roky a bude voľný. No drvila ho predstava, či bude mať vôbec prečo alebo pre koho potom žiť. Náhle ho však premohla ľútosť nie nad sebou samým, ale nad dievčaťom, jeho budúcou ženou, ktorá obetovala svoje šťastné roky a budúcnosť pre lásku k mame. Zahanbene sklonil hlavu, hodil peniaze za kávu na barový pult, vyšiel von a nechal sa pohltiť anonymitou nepriestupnej tmy.

•••

Vyučovanie skončilo, žiaci sa rozišli do svojich domovov a Bella zaúpela. Vedela, čo ju čaká a neminie. A bála sa. Hrozne. Zároveň sa však tešila a potom sa zase zľakla. Blížil sa ošemetný okamih, kedy znova stanie tvárou v tvár Jacobovi Blackovi. Bola hlúpa, že sa z toho nejako nevykrútila, ale už nebolo úniku. Opojila sa falošnou ilúziou statočnosti a ani radšej nechcela myslieť na to, ako by vyvádzal otec, keby sa o tom dozvedel.

Lenže niečo vo vnútri jej našepkávalo, že to z čoho má strach, nie je otec, ani sudca, ani roky v nechcenom manželstve, ale tie pocity, keď je v bezprostrednej blízkosti tohto muža. Zahnala zblúdené myšlienky čo naj hlbšie do svojej mysli, s vrznutím otvorila šuplík na katedre, kde mala kľúče od auta, strčila ich do kabelky a s tichým zafučaním odsunula stoličku. Zaprela sa rukami a drevené dosku stola a natiahla sa ako mačka. Vtom niekto krátko zaťukal na dvere a dotyčný sa vzápätí bez vyzvania vovalil dovnútra. Bella od ľaku takmer spadla zo stoličky.

„Ahoj,“ pozdravil ju s výrazom neviniatka Jake, pričom sa múdro rozhodol nekomentovať nedôstojnú polohu svojej kolegyne.

„A... Ahoj,“ odpovedala mu a hneď na to ju zaliala vlna tepla. Paráda! Veď prečo by si nestrápnila?! Zahanbene sklopila zrak a Jacob s obdivom hľadel na ružičky na jej lícach. Usmial sa a ako pravý muž činu jej ponúkol ľavú ruku, aby sa mohla oprieť a vstať.

„Ideme?“ opýtal sa s úsmevom a Bella prikývla.

Vyšli von na parkovisko, kde zistili, že ich autá stoja vedľa seba. Aká náhoda! Pomyslela si Bella a pozrela sa na svojho spoločníka.

„Vieš, kde je nemocnica?“ vyhŕkla bez rozmyslu. Až kým mu nepoložila otázku, tak ju nenapadlo, že on je tu vlastne tiež domáci, takže to musí prirodzene vedieť.

„Strachuješ sa, že by som sa ti mohol cestou stratiť?“ doberal si ju a jedným dychom dodal: „Nie je problém ísť jedným autom.“ Uškrnul sa.

Bella na neho vyvalila oči, ako keby jej ponúkol cestovanie v čase a keď si všimla, že sa mu na tvári znovu objavili tie neodolateľné jamky, jej líca zahoreli zdravou červeňou. Už vari ani nepočítala, koľký raz sa to dnes stalo. „To by nebol dobrý... nápad," vykoktala zo seba horko-ťažko.

„Mňa sa báť nemusíš, som nevinný a krotký ako malé jahniatko,“ povedal so smrteľne vážnym výrazom, keď si všimol, že je nervózna. Dúfal, že vtipkovanie zaberie a ona sa aspoň máličko uvoľní.

Bella sa nemohla nezasmiať. Fantázia zapriahla v jej mozgu všetky malé aj veľké kolieska do chodu a vnukla jej predstavu Jakeovej urastenej vypracovanej postavy nasúkanej do kostýmu z ovčej vlny a so zvoncom na krku. Len tak jej trhlo kútikmi od veselosti. Nech žije bujná predstavivosť!

„Iste, iste, ako baránok, jasné... Tak ja som v tom prípade mníška z rádu Zlatých sestier!“ zvolala Bella a pobavene sledovala jeho reakciu. Jacob nafúkol líca ako syseľ a nato sa prázdnym parkoviskom rozľahol jeho úprimný melodický smiech.

„Teda, potom tvoríme veľmi zaujímavú dvojicu, nemyslíš!?“ dodal rozjarene a atmosféra medzi nimi sa konečne uvoľnila.

„Tak pôjdeme?“ Ukázal na svoje auto a ona prikývla. Jacob ako pravý gentleman otvoril dvere na strane spolujazdca, počkal, kým sa usadí a potom dvere opäť zavrel.

V Belle hlodal nepríjemný červík pochybnosti, že nemala pristať na spoločnú cestu, ale už bolo neskoro. Márne sa pokúšala upokojiť divoký tlkot svojho srdca, keď na ňu počas jazdy letmo pozrel alebo sa na ňu žiarivo usmial. Celý čas si hovorila, že sa už úplne zbláznila a nepotrvá dlho a prídu si pre ňu zriadenci psychiatrickej liečebne. Nakoniec však sama seba presvedčila, že keď sa večer ocitne v pohodlí svojej spálne, tak zistí, že sa chovala nerozumne len kvôli nervovému vypätiu.

Viezli sa sotva päť minút a už nemohla polapiť dych. Pootvorila okienko, ale bolo to vari ešte horšie. Kabína v Jakeovom aute len tak iskrila elektrickými výbojmi, postačilo by škrtnúť zápalkou a explodovali by. Keď sa konečne dopravili pred budovu malej nemocnice, vyletela z auta nadzvukovou rýchlosťou a zhlboka sa nadýchla. Niekoľkokrát! Zúfalo premýšľala, čo to dočerta malo znamenať a opakom ruky si utrela spotené čelo.

„Ak ti nie je dobre, vezmem ťa domov,“ navrhol jej Jake starostlivo, keď sa z ničoho nič vedľa nej objavil. Videl, že sa celá trasie, ale sám na to nebol o nič lepšie. Mal čo robiť, aby potlačil túžbu pristúpiť k nej, zovrel ju v objatí, sklonil sa k jej perám a potom sa... zarazil. A vynadal si.

Preboha, veď ju vidí druhýkrát v živote, skoro nič o nej nevie a už jej chce strkať jazyk do krku!? Je to obyčajná učiteľka, celkom obyčajná a iba... Je iba... Krásna. Veľmi krásna. Okrem toho je milá. A vtipná. S nejakým nevysloveným tajomstvom. Alebo je dosť dobre možné, že mu pár závitov zaradilo spätný chod. Prečo by mala mať tajomstvo? A aj keby mala, nič mu potom nie je, však on sám má niekoľko kostlivcov zatvorených v skrini a určite ich nemienil vystavovať okolitému svetu.

Bella zo strany na stranu pomykala hlavou, možno o niečo silnejšie než bolo treba, povzdychla si a vykročila od auta smerom k budove. Jake za ňou chvíľu hľadel, no potom rýchlo pozamkýnal auto a vydal sa za ňou.

Spoločne vstúpili do neveľkého vestibulu. Bella podišla k recepčnému pultu a recepčnej zahlásila, že idú za Rosalie Haleovou. Potom sa výťahom zviezli na druhé poschodie, pričom obaja celú dobu mlčali ako zarezaný. Ocitli sa pred Roseinou izbou, sekundu stáli len tak, bez pohnutia, ale Bella nakoniec zaklopala. Na tichú výzvu z druhej strany otvorila dvere, vstúpila dovnútra a Jacob ju hneď nasledoval. Keď Bella zbadala kamarátkinu smrteľne bielu tvár a takmer priesvitnú pokožku, vyhŕkli jej do očí slzy. Rosalie sa zdala byť ešte krehkejšou ako včera. Na okamih úplne zabudla na Jacoba Blacka, na všetky útrapy a rýchlo pristúpila k posteli, kde sa drobné telo úplne strácalo pod prikrývkami.

„Ahoj, Rosie,“ pozdravila ju nežne a čo najopatrnejšie, azda v obave, že by jej mohla ublížiť, pohladila priateľkine vlasy.

„Ahoj,“ hlesla s unaveným úsmevom a zvedavo nazrela poza Bellin chrbát. „Kto to s tebou prišiel?"

„Zdravím, ja som Jacob Black,“ zahlaholil bodro a už podával Rosalie ruku. Bella mu bola vďačná, že sa toho tak pohotovo zhostil.

Počiatočné rozpaky padli a Rose ožila. „Už viem, ty si ten môj záskok, že!? Síce som o tebe počula všeličo, ale rozhodne som si ťa predstavovala inak. Viac pôsobíš dojmom ragbyového útočníka, než učiteľa moderných svetových dejín,“ švitorila Rosalie a skákala pohľadom z jedného na druhého.

„Nie si prvá, kto mi to dnes povedal,“ zasmial sa Jake a prstom ukázal na Bellu.

„Forkská stredná zrejme priťahuje podivínov ako sme my,“ zašomrala Bella. Všetci traja, Rosa, Bella i Jacob,  boli učebnicovým príkladom toho, že by sa človek nemal posudzovať podľa obalu. Ale to neznamenalo, že ich práca nebaví.

Rosalie bažila po novinkách zo svojho voľakedajšieho kráľovstva a Jakeovi tak nemohla dať vďačnejšiu tému na rozhovor. Farbito jej opísal posledné patálie a dobrovoľne nasilu sa priznal, že v živote sa tak vnútorne nečervenal, ako počas záverečnej vyučovacej hodiny. V podobnom duchu pokračovali ešte asi pol hodinu a Rose vďaka veselému hovoru viditeľne ožila. Nie nadarmo býva smiech najlepším liekom.

Ale Bella akosi vytušila, že dnes sa Rose nedozvedela potešujúce správy. Ústa sa síce smiali, ale oči ostávali smutné. Jake bol všímavým pozorovateľom, videl, že je tam navyše. S tichým ospravedlnením sa vytratil a ony dve osameli.

„Bella, musím ti niečo...“

„Potrebujem ti čosi...“ Preriekli obe naraz.

„Ty prvá!“ vyzvala ju Rose a privrela oči.

„Vždy si hľadela skôr na druhých,“ hrešila ju Bella. „Nuž teda dobre, ak si to  praješ, začnem prvá.“

Pár dobre zvolenými slovami vyrozprávala kamarátke o svojom trápení. Niektoré detaily si prirodzene vrátane mien nechala pre seba, ale Rose nebola hlúpa a prečítala si ich medzi riadkami. Darmo by Belle kládla otázky, prečo jednoducho neutečie, odpoveď sa núkala sama.  Chcela ju aspoň povzbudiť.

„Je čo i len trošku pekný? Alebo má bradavicu na brade, hrb na chrbte a zubnú protézu?“ spýtala sa jej z hrôzou v očiach a Bella sa zasmiala.

„Žiadny model na predvádzanie spodnej bielizne z neho asi nebude, ale inak celkom ujde,“ vykreslila Rose svojho nastávajúceho. Obe sa svorne zachichotali, no potom zvážneli.

„Na pravú lásku som od istej doby prestala veriť,“ šepla tíško. „Vlastne by som ti rada ozrejmila dôvod môjho náhleho odchodu pri poslednej návšteve. Chvíľu predtým som videla niečo, s čím som sa už dávno rozlúčila,“ predostierala Bella pekne zaobalenú pravdu. „Človek niekomu verí a napokon mu neostane iné, len zlomené srdce a pocit zrady. Zasnúbenie z lásky je nanič. No ani Edward Cullen, môj terajší snúbenec, nie je z celej záležitosti nadšený, ale vraj tiež nemá na výber... Rose? Rosalie? Je ti dobre?“ zvolala Bella prestrašene, vidiac, že sa Rose hrnú z očí slzy ako hrachy. „Nie je ti dobre? Hovorím príliš? Alebo nahlas? Chceš napiť? Zavolám sestričku? Nechcela som ťa rozrušiť, mrzí ma to.“

„Nie, Bella, to nie ty,“ vyvrátila Belle Rosalie. „To len všetko... Všetky okolnosti. Zrazu to na mňa akosi dopadlo. Možno ťa predsa len poprosím, aby si zavolala sestru.“ Bella posmutnela, ale bez váhania vstala.

„Prídeš za mnou čoskoro zas?“ šepla Rose a hlas sa jej zadrhol. „Musím ti... Musíme sa porozprávať!“

„Budem tu tak často, až ťa to bude mrzieť,“ podpichla ju Bella a Roseine ústa sa roztiahli do slabého úsmevu.

„Ešte niečo,“ zastavila ju Rosalie, keď už Bella siahala na kľučku. „Nikomu o mne nehovor, najmä nie... Najmä nie tvojmu snúbencovi.“ Bellu zaskočila táto zvláštna prosba, ale predsa len prikývla na súhlas.

Nakoniec vyšla na chodbu a hneď sa k nej prihrnul Jacob. Odmietavo pokrútila hlavou a šla k stanici sestier, aby im vysvetlila, čo je vo veci.

 •••

Po odchode Belly nechala Rose slzy voľne stekať po svojej bledej tvári. Bude sa ženiť. Edward sa bude ženiť! Jeho otec nad ním mal takú moc, že ho donútil zničiť ich vzťah a nakoniec ho nahnal do manželstva bez lásky. Edward bol slaboch! Nikdy nemali čo i len malú šancu byť spolu natrvalo. Vziať sa, vychovávať deti a napokon spoločne zostarnúť. Vedela, že prinajmenšom to posledné by sa nedalo splniť, aj keby zostali spolu.

Do izby vošla sestra s tácňou a pristúpila k posteli. „Slečna Haleová, viete, že sa nesmiete rozrušovať,“ hrešila ju. Potom vykonala všetky potrebné úkony a pritom si pomyslela, aký je život nespravodlivý, keď nedovolí, aby mohli byť matka so svojim dieťaťom po jeho narodení spolu.

„Tak, hotovo. Teraz odpočívajte! Vaša priateľka príde zase zajtra. Ste určite rada, že ju máte, je to veľmi milé dievča.“ Pousmiala sa sestra.

„Áno, to je,“ hlesla ticho Rose a odvrátila svoj pohľad na druhú stranu.

Bella a Edward. Edward a Bella. Edward a Bella Cullenovci. Ani za svet by ju nenapadlo, že sa oni dvaja niekedy stretnú. A zrazu sa dozvie, že sa Bella zaňho musí vydať. Ale snáď to tak malo byť. Nebude mať síce to potešenie, aby videla svojho syna vyrastať, no bola si istá, že malý Anthony v Belle získa tú najlepšiu náhradnú mamu. A snáď aj v Edwardovi otca...

•••

Jake a Bella sedeli v kaviarni v tej najzastrčenejšej ulici, ak sa tak dal nazvať podnik na rohu ulice, len pár metrov od hlavnej cesty. Jacob si prehliadal spoločníčku, napoly zvedavo a napoly s obdivom. Neprítomne miešala svoje latté, oči sa jej leskli a bola smutná. Po bezprostrednej osôbke neostalo ani stopy a jemu to robilo starosti.

„Je ti dobre?“ ozval sa s obavami. Natiahol k nej ruku, no potom ju zase stiahol späť. „Asi sme sem nemali chodiť. Postačí jediné slovo a odveziem ťa,“ povedal a chcel sa zdvihnúť z kaviarenského boxu.

„Isteže, je mi skvele,“ odpovedala mechanicky. Prestala civieť von cez veľké okno a upriamila pozornosť na Jakea.

„Nemusíš sa nútiť do veselosti, ja som už veľký, znesiem pravdu,“ hovoril a zároveň sa ju hypnotizoval očami, aby nemohla znova uhnúť pohľadom.

„Ja sa do ničoho nenútim!“ vyhŕkla trošku namrzene. Jake ju však hneď prekukol a nad jej neúprimnou odpoveďou nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Naozaj, som úplne oukej, kypím zdravím, všetko je krásne, všade je samá láska," pritvrdila. Lenže čím urputnejšie sa ho snažila presvedčiť o svojej pohode, tým horšie sa cítila. Spod jej viečok sa snažili preraziť svoju cestičku slzy, no úspešne ich potlačila. Nechcela robiť zbytočné scény alebo zbytočne zaťažovať iných ľudí, ale Jacobove oči boli také... Nežné? Áno, nežné a povzbudzujúce. A hlboké. Zdalo sa, že by jej mohol skutočne porozumieť.

„Ja... Robím si starosti o Rosalie,“ vyhŕkla odovzdane a s nepatrným váhaním pokračovala. „Niečo sa s ňou deje. Vidím na nej, že nie je celkom v poriadku. Ústami sa smeje, vtipkuje, ale v očiach má bezbrehý smútok. Svoje roztrasené ruky a modré pery sa pokúša zakaždým maskovať. A tak ťažko dýcha. Nič mi však nechce povedať. Je tvrdohlavá ako mulica a pritom každý musí vidieť, že po zdravotnej stránke veľmi stráda. Mám strach, aby Anthonyho zvládla porodiť a nepodpísalo sa to ani na jednom z nich...“ Ak už raz spustila, nemohla prestať, kým zo seba nedostala takmer všetko trápenie.

Hovorila a hovorila, Jake počúval a nutne podotknúť, že naozaj zaujato. V jednej chvíli sa natiahol ponad malý stolček, vzal Bellinu ruku do dlaní a jemne ju stisol. „Zvládne to, má predsa teba,“ upokojoval ju.

„A tým som si práve nie istá.“ Vzlykla. „Keď sa so mnou rozpráva, pripadá mi, akoby sa lúčila. Naposledy ma žiadala, aby som sa postarala o Tonyho, keby sa s ňou niečo stalo. Nechce, aby o jej stave ktokoľvek vedel a ja neviem, čo mám robiť, pritom netuší, že mám podozrenie. Teda, iba to predpokladám, lebo ako si si už možno sám všimol, som veľmi zlá klamárka.“ Bella bezvládne zvesila plecia a z kabelky vytiahla vreckovku, aby si poutierala oči.

Jake zaváhal, či má vysloviť tú nevinnú lož, že bude všetko v poriadku, že sa jej to isto isto len zdá, ale nedokázal to. Nemohol by ju, hoc s dobrým úmyslom, zavádzať. Veď práve dobrými úmyslami býva dláždená cesta do pekla, pomyslel si. Povzbudivo stisol Bellinu drobnú ruku a akosi mimovoľne palcom pohladkal rub dlane.

„Rosalie je určite rada, že má kamarátku ako si ty. Verím, že si pre ňu veľkou oporou a hlavne keď, ako vravíš, nemá žiadnych príbuzných,“ snažil sa ju upokojiť a dodať jej odvahy. „A keby sa predsa len naplnila tvoja predtucha a došlo by k tomu, čoho sa obávaš, aspoň bude môcť Rosalie odísť s vedomím, že svojho syna nechala niekomu, komu dôveruje.“

Bella, ktorá sa ledva upokojila, znova prepukla v plač.  

„Ďakujem ti,“ hlesla po chvíli roztrasene a naposledy potiahla nosom. Z kabelky vytiahla milióntu papierovú vreckovku a  silene sa uškrnula. „No prosím, musíš si myslieť, že som vyšinutá. Takto vyvádzať na verejnosti,“ zašomrala nakoniec.

„Pozri, Bella, ja si rozhodne nemyslím, že si blázon. Dávaš najavo to, čo si myslíš, čo cítiš a to je určite lepšie, než v sebe všetko potlačovať... Tak a teraz sa na mňa usmej!“ vyzval ju Jacob a ukazovákom pravej ruky sa dotkol rozhorúčeného líca, aby z neho zotrel poslednú zblúdilú slzu.

Bellu ten ľahučký dotyk prekvapil, nečakala, že by hromotĺk Jake mohol byť taký jemný. Vyľakane mu pozrela do očí a usmiala sa. „Jacob Black, ty skutočne klameš telom,“ rypla si do neho dobromyseľne.

Pristúpil na jej hru, pretože vycítil šancu zlepšiť jej náladu. „Myslíš, že som zakuklená príšera z inej dimenzie?“ spýtal sa naoko zdesene.

„To nie,“ zasmiala sa Bella. „Avšak pod tvrdou šupkou vonkajšej masky v sebe skrývaš citlivú dušu,“ dodala vážne.

„Panebože, len o tom nikomu nevrav a hlavne nie mojim žiakom!“ prosil ju vyľakane. „Pokazilo by to moju reputáciu seriózneho a prísneho učiteľa, a nikto by ma už nebral vážne.“ Bella ho plesla po ramene a z plného hrdla sa rozosmiala.

„Ty toho natáraš! Podľa toho, čo sa mi donieslo do uší, tak si ťa tvoji študenti za ten krátky čas, čo sa dostali pod tvoje krídla, zamilovali a nedali by ťa za nič na svete,“ lichotila mu bez obalu. Bella nikdy nešetrila s pochvalami, ak boli namieste.

„Prestaň, lebo sa budem červenať ako ranné zore!“ Jacob najprv vyvalil oči a potom ich zase cudne sklopil. Hral to tak presvedčivo, že by bez váhania mohol viesť dramatický krúžok, ale keď začal gúľať očami a robiť rôzne grimasy, vybuchla do takého uvoľneného smiechu, že sa k nej otočili všetky hlavy v kaviarni.

Posedeli tam ešte hodinu, hoci Bella by bola šťastná, keby v tej družnej atmosfére mohla pobudnúť aj celý večer. Jacobovi sa podarilo nemožné a ona zabudla na starosti, pričom si plnými dúškami užívala prítomnosť. Po vymedzených šesťdesiatich minútach sa zdvihli z boxu, vyšli von na dažďom osviežený vzduch a ostrý zimný vietor sa im oprel do tvárí. Jake jej gentlemansky otvoril dvere na aute a kým nastupovala, tak ich podržal. Odviezol ju naspäť ku škole, kde mala zaparkovaný svoj povoz a tam sa vo všetkej počestnosti rozlúčili.

•••

Belle sa celý týždeň darilo prežívať krušné chvíľky len vďaka Jacobovi. V jeho spoločnosti sa jej darilo vypúšťať z hlavy ťaživé myšlienky na Rose a blížiacu sa svadbu so zásnubami. Keď sa jedného dňa od kamarátky dozvedela, ako zle na tom Rosalie po zdravotnej stránke v skutočnosti je, lámalo jej to srdce. A Jacob bol opäť jediný, s kým si o tom mohla pohovoriť a kto jej ten nápor pomohol prekonať. Každým okamihom si boli bližšie a bližšie. Celkom prirodzene sa toho trochu bála. Vlastné pocity ju desili. Nechcela sa k nikomu viazať, tak proti tým neželaným citom bojovala zo všetkých síl.

V piatok po škole ostala v triede sama, aby dokončila nejakú drobnú prácu, no súčasne lietala hlavou v oblakoch. S mimovoľným úsmevom sa dotkla miesta na líci, kde ju Jacob naposledy pohladil, ale pritom si lámala hlavu nad tým, ako zvládne sobotňajšiu maškarádu. Vtom ju vyrušilo zaklopanie na dvere. Usmiala sa od ucha k uchu, lebo za nimi nečakala nič iné, než Jakeovu veselú tvár. V živote sa však nemohla viac mýliť. Keď neveriacky hľadela na osobu, ktorá vošla do dverí a mohutnou postavou zaplnila celý priestor, tak sa z jej tváre vytratila všetka farba. Keby nesedela, určite by ju zradili nohy a ona by sa na mieste zložila.

„Em... Emmett?“ vykoktala zo seba s ťažkosťami a namáhavo prehltla. Pozorne sa na neho zadívala. Čo si pamätala, tak bol vždy opálený do bronzova, ale teraz jeho pokožka oplývala smrteľne bledým odtieňom, akoby bol vážne chorý. Lenže jeho postava vyzerala natoľko zdatná a bez známok aj toho najmenšieho chorľavenia, že to musel byť nezmysel.

„Ahoj, Issie,“ oslovil ju prezývkou, ktorú používal len on a vstúpil do miestnosti.

Bella nabrala odvahu a aj keď sa jej celé telo triaslo, stúpla si. Keby zaujali pozíciu vedľa seba, siahala by mu sotva po plecia. Akoby za ten rok ešte viac vyrástol. Bolo to zvláštne a také iné, vidieť ho po dlhej dobe pred sebou. Odkedy zmizol, tak neuplynul deň, aby sa nemodlila za jeho návrat. Myslela si, že ak sa tak raz stane a ona ho znova uvidí, tak mu do tváre chrstne všetko, čím si musela prejsť, ale nešlo to. Miesto toho ho meravým vyzvala, aby sa posadil do jednej z lavíc a čakala, čo sa bude diať. Obrnila sa pokojom, pokiaľ to len šlo a uvelebila sa za katedrou. Za touto bariérou si pripadala o niečo istejšie a srdce jej tak divoko netĺklo.

„Určite by si ma najradšej zastrelila, keby si mala zbraň,“ narušil ticho a uprene sa jej zadíval do očí.

„Odhadol si ma presne. Keby som ju mala, osadila by som ti zadok brokmi,“ povedala nevýrazne.

„Hľadal som ťa,“ oznámil jej, sledujúc pritom svoje prsty a v Belle to len tak hrklo. Mlčala a premýšľala, čo sa to s ním stalo. Jeho oči, predtým zlatohnedé, mali teraz nezvyčajný jantárový odtieň. Chlad z jeho tela sršal aj na tú vzdialenosť, až jej to naháňalo strach.

„Prečo si ma opustil?“ dostala zo seba otázku, ktorá ju celú dobu zožierala a nedala jej spávať.

Emmett sa na ňu znova zadíval. Potom pozbieral odvahu, postavil sa, podišiel k učiteľskému stupienku a končekmi prstov sa dotkol jej ruky. Bella pri tom kontakte jeho pokožky s tou jej úľakom vykríkla.

„Si ako ľad!“ riekla vydesene a z jeho dosahu sa čo najviac stiahla. Ani trochu sa jej nepáčilo, čo videla a čo cítila. „Čo sa ti stalo, Emm? Čo sa stalo NÁM? Kto ti čo urobil? Prečo si prišiel až teraz, keď je už na všetko neskoro?“ sypala zo seba otázky a pritom sa triasla na celom tele.

„Issie, je to veľmi... zložité. Obávam sa, že na mňa zavoláš eskortných pracovníkov s bielou kazajkou, keď ti všetko poviem, ale ty si odpovede zaslúžiš. A musíš mi veriť, že sám som to tak nechcel. No osud mi určil inú životnú púť, než akú som si vytýčil s tebou,“ začal a v rozprávaní sa vrátil späť do tajomstvom opradenej minulosti. „Tú noc, keď som sa vracal z tréningu k nám domov, ma napadli...“

Bella mlčala. Akosi jej to všetko nešlo do hlavy. Hľadela na Emmetta a chcela namietnuť, že predsa pokojne mohol útočníkov nahlásiť alebo udať v nemocnici jej meno, aby ju kontaktovali, ale z výrazu jeho tváre vyčítala, že by mala radšej mlčať.

„Viem, máš toľko otázok a právom, ale celé je to omnoho zamotanejšie než si vôbec dokážeš predstaviť,“ súkal zo seba obozretne. „Issie, poviem ti to na rovinu... Nebolo to obyčajné napadnutie. Zaútočil na mňa upír, ktorý ma pohrýzol a ja som sa po troch dňoch agónie stal tým, čím som teraz, upírom.“

Díval sa na ňu celkom vážne, ale Bella zvládla len vyvaliť oči a zlostne vykríknuť. „Robíš si zo mňa dobrý deň?!“ vybafla podráždene.

„Iss..“ pokúšal sa ju upokojiť, ale nedala mu šancu a skočila mu do reči.

„Neopovažuj sa hovoriť mi Issie! Zmizneš si, vykašleš sa na mňa a našu budúcnosť, necháš ma, aby som si prešla peklom a potom za mnou prídeš s báchorkou, že ťa napadol UPÍR!? Si snáď nejaký Dracula, či čo? Toto som si od teba fakt nezaslúžila, ale vieš čo? Daj sa vypchať, Emmett McCarty!!!“ fľochla mu do tváre, vyskočila zo stoličky a ráznym krokom si to zamierila ku dverám.

„Fajn, čakal som to,“ začula za sebou a potom stál Emmett behom sekundy pri nej.

„Čo to? Ako si to?“ habkala neveriaco.

„Ešte stále mi neveríš?“ spýtal sa jej, no ona iba pokrútila hlavou. „Dobre,“ povzdychol si. „Nechcel som k tomu pristúpiť tak radikálne, ale...“ Vzal jej tvár do ľadových dlaní, až ju striaslo od strachu a zimy a prinútil ju tak, aby sa mu pozrela do očí. Čudná jantárová farba jeho dúhoviek potemnela, takmer sčernela. Potom sa na ňu zoširoka usmial a ona len zarazene sledovala, ako sa z jeho zubov stávajú tesáky. Zajačala hrôzou a porúčala sa k zemi.

Pomaly otvorila oči a zmätene sa rozhliadla okolo seba. Bola doma, vo svojej spálni a márne premýšľala, ako sa tam dostala a čo sa vlastne stalo. Posadila sa na posteli a očami zavadila o nočný stolček, na ktorom ležal nejaký kus papiera. Vzala ho do rúk, otvorila a začala čítať.

„Issie, odpusť mi, nechcel som ťa vydesiť, ale potreboval som, aby si poznala pravdu a prestala ma nenávidieť za to, ako som ti ublížil. Prosím, nechaj si moje tajomstvo pre seba. Chcem len, aby si vedela, že som ťa miloval a že navždy ostaneš v mojom srdci. Ale myslím, že sme si obaja časom uvedomili, že naše cesty sa nikdy nepretnú tam, kde boli rozdelené. Bola si mi všetkým. Mojim slnkom, mojim životom, ale teraz nastal čas, aby si začala žiť svoj život tak, ako sa patrí. Mám ťa stále rád a budem vždy stáť pri tebe, nech už sa stane čokoľvek, Emmett.

P. s. Keby sa ti po mne predsa len zacnelo, tu je moje číslo... “

Bella sa proti svojej vôli usmiala. Áno, bol to stále on, ten istý Emmett akého poznala a predsa bol iný. A hlavne nesmrteľný. Uvedomila si, že sa ho už nebojí. Pomaly vstala z postele. Bol to vskutku náročný deň a ona potrebovala sprchu, jedlo a tiež panáka na nervy. Alebo radšej dvoch.

•••

Demetri sledoval svoju smrteľne bledú sestru a mal slzy na krajíčku. „Si si istá, že to tak chceš?“ spýtal sa jej priškrteným hlasom.

„Áno, už som sa rozhodla. Priprav prosím všetky dokumenty týkajúce sa Tonyho. Chcem, aby sa ho ujali Edward s Bellou,“ hovorila Rose potichu, ale rozhodne.

„Vážne mu plánuješ zveriť svoje dieťa? To ti nevadí, ako sa k tebe zachoval?“ vypytoval sa jej podráždene. Nechcel k nej byť hnusný, ale pri vyslovení mena Edward, sa mu otváral vo vrecku nôž.

„Demetri, on nie je zlý. To jeho otec je to zlo. Zákerným spôsobom prinútil jeho i Bellu, aby sa zasnúbili. A ja som bola hlúpa a nechcela som ho počúvať, no možno to tak malo byť,“ vzlykala Rose. „Edward má plné právo byť so svojim synom a viem, že Bella mu v tom pomôže,“ dodala tíško.

Bola slabá. Demetri potlačil slzy, vzal sestrinu krehkú dlaň do svojich rúk a vtisol do nej malý bozk. „Nemaj obavy, všetko prichystám. Tonyho nedostane nikto iný. Prisahám, že Carlisle Cullen o pár dní ucíti, ako chutí porážka. Má prísť veľká zásielka a ten zvrhlík už rozhodil siete, ale tentokrát ho chytím pri čine a za všetko bude pykať, to prisahám!“ deklamoval odhodlane s dôrazom na posledné dva slová. Rosalie sa usmiala a zavrela oči. Bola spokojná. Demetri ju chvíľu pozoroval a keď si už bol istý, že spí, pobozkal ju na čelo a odišiel.

•••

Nastal deň s veľkým „D“, či skôr večer s veľkým „V“. Bella sa vo svojej podkrovnej izbe pripravovala na večierok, ale myšlienkami sa nachádzala úplne inde. Absurdita slov a činov ktoré predviedol Emmett pred jej neveriacim zrakom, ju nútili premýšľať, či nie je prípadom zrelým pre psychiatra. Lenže ako inak si vysvetliť to, čo sa s ním stalo a pritom zachovať jeho bezúhonnosť? Potriasla hlavou. Bolo to bláznivé, ale verila mu každé slovo.

Prečo sa však nebála? Kvôli láske? Išla by za ním aj s tým rizikom, že je teraz nebezpečný? Veď jej napísal, že tie hlboké city už patria minulosti. Ľúbila ho ešte? Rozoberala to zo všetkých možných strán, zboku, zdola, odhora a naspäť, až sa dopátrala k bolestnej pravde. Nekonečným premýšľaním prišla na to, že tie city, ktoré si myslela, že k nemu stále prechováva, patria tiež minulosti. Áno, nepochybne to bolo bolestivé, ale súčasne aj oslobodzujúce. Asi to tak malo byť. S Emmettom mali v živote vyhradený len určitý, obmedzený úsek, kedy mohli byť spolu a ťarcha zodpovednosti, ako sa s tým vyrovnajú, zostala len a len na ich pleciach.

V kútikoch očí sa Belle zaleskli strieborné slzy, no ich si ich hneď umne zotrela. V hlave jej skrsol nápad a trošku jej pridal na nálade, keď v tom ju z úvah vyrušilo zazvonenie mobilu. Neochotne siahla do kabelky za otravným aparátom a potom pozrela na monitor. Volal ON! Jej ústa sa mimovoľne roztiahli od ucha k uchu a srdce sa jej roztĺklo ako opreteky.

„Jake? Si to fakt ty?" Musela vyzerať ako mesiačik v splne a preto si vydýchla, že ju Jacob nemôže vidieť. Za ucho si zastrčila prameň vlasov a posadila sa na posteľ. Na druhej strane to zapraskalo a potom sa tam rozoznel jeho barytón.

„Isteže, už som ťa nepočul celých dvadsaťštyri hodín a...“ začal sebaisto, no odrazu sa zajachtal. „Tak som si povedal, že sa ťa opýtam, či by si si nechcela zopakovať naše kaviarenské posedenie?“

Chcelo sa jej vykríknuť: Áno! Áno! Áno!!! ale na obojstrannú ľútosť musela odpovedať inak. „Mrzí ma to, ale dnes večer, už mám niečo dohovorené.“

Vieš, budem sa totiž vydávať! Prehnalo sa jej hlavou, ale zbabelo pred tým priznaním cúvla naspäť do svojej ulity. Nechcela zničiť to krásne a priateľské medzi nimi, aj keď tušila, že Jakeovi ide o viac, že k nej cíti omnoho viac, než kamarátstvo. Ktovie, či by im obom nakoniec také priateľstvo stačilo.

„Ou, škoda," ozval sa skleslo, no potom sa mu v hlase predsa len ozvala iskrička nádeje. „A čo zajtra?“

V duchu som sa usmiala a aj keď to Jacob nemohol vidieť, nadšene som pokývala hlavou. „Príma, zajtra by to šlo,“ súhlasila s návrhom. „Hneď, ako budem voľná, ešte ti zavolám a poriadne sa dohovoríme. Dobre?"

Jacob samozrejme súhlasil. Súhlasil by vari s čímkoľvek, len aby ju mohol znova vidieť smiať sa. Nedokázal prestať na ňu myslieť, chcel ju opäť stretnúť mimo školský areál. Každý deň sa mu hlbšie a hlbšie dostávala pod kožu. Najprv sa tomu bránil, ale nakoniec uznal, že nie každá žena musí byť ako Alice, nasadzovať mu parohy a robiť z neho blázna.

•••

Esmé sedela sama v obrovskej spálni a modlila sa, aby sa dokázala svojmu manželovi vyhýbať až do večera. Dlhšie už nedokázala znášať pohľad na jeho pokryteckú tvár, jeho falošné úsmevy. Nenávidela, ako manipuluje s ľuďmi, ale roky sa ho pred sebou a pred druhými snažila ospravedlňovať. Lenže tým, že vo svoj prospech zmanipuloval vlastného syna, prekročil pomyselnú hranicu a pohár Esméinej trpezlivosti pretiekol. Mala toho akurát dosť. Celé mesiace sa modlila, aby sa detektívovi, ktorého si najala, podarilo vypátrať jej strateného synovca. Nechcela, aby sa čo len jediný cent z majetku po jej otcovi dostal do pazúrov mužovi, ktorého kedysi milovala tak, že nad napáchanou neprávosťou zatvárala oči.

Mala vymyslený plán a aby ho mohla uskutočniť, bolo potrebné si pohovoriť s Isabellou, aby jej s ním pomohla. Pokiaľ spoločným úsilím zabránia svadbe, tak Carlisle Cullen utrie nos a až sa nájde druhý vnuk jej otca, bude majetok rozdelený na patričný diel. Vzrušením to v nej priam vrelo a ledva sa dokázala zdržať, aby to pre okamžitý pocit víťazstva, manželovi všetko nevmietla do tváre.

V pravej dlani zovrela tučnú obálku zožltnutú časom a temne sa pousmiala. Mala šťastie, že otec bol dosť prezieravý a dodatok k poslednej vôli nechal spísať len za jej prítomnosti. Nikto o ňom, okrem nej, otca a notára nevedel. A čo bolo najdôležitejšie, nevedel o ňom Carlisle.

Obálku opäť vložila do tajnej skrýše, starostlivo zamietla stopy, upravila si šifónovú štólu a vyliezla z miestnosti. V dome sa to hemžilo ako v úli, pomocné sily kmitali o sto šesť, zišla teda dolu, aby ako poriadna manželka pridala ruku k dielu. Rozdávala rozkazy a úsmevy na všetky strany, akoby sa nechumelilo, ale pritom v mysli dolaďovala svoj plán k dokonalosti. Bola si istá, že to vyjde...

•••

Medzičasom sa na druhom konci mestečka chystali na veľkú udalosť aj členovia rodiny Swanovcov. Trpké úsmevy, ktoré sa rozdávali na všetky strany, zakrývali maskou zdanlivej radosti. Na Bellu to bolo viac, než mohla zniesť. Vyhovorila sa na bolesť hlavy a nedokončený mejkap a utiekla radšej nahor, ukradnúť si pre seba posledných pár minút osamote.

„Bella, si pripravená?“ volal po polhodine Charlie z prízemia.

„Už idem!“ zakričala Bella neochotne.

Ešte raz sa skontrolovala pohľadom v zrkadle a spokojne sa usmiala. Mala na sebe krémové saténové šaty, ktoré jemne obopínali jej štíhle telo. Decentný výstrih šiat lemovali malé perly, rázporok na ľavej strane odhaľoval veľký kus nahej pokožky a črievice na vysokom opätku ešte viac umocňovali dojem ladnosti. Vlasy vyčesané na temene hlavy a zopnuté sponou posiatou perličkami, nechávali vyniknúť jej labutiemu krku. Dymové líčenie očí a červenkastý lesk na jej perách vytvárali nádherný kontrast s odevom. Bolo jej srdečne jedno, či by tento výzor odobril aj dobrotivý pán sudca, no sama sebe sa páčila a mimovoľne si priala, aby ju takto mohol vidieť Jacob. Ťažko vydýchla, pretože jej došlo, že je to len jej zbožné prianie.

Schytila ďalším povzdychom schytila kašmírový šál, ktorý ležal na posteli a vyšla z izby. Keď zostúpila na prízemie, premerala si svoju mamu a otca a musela uznať, že im to obom naozaj svedčí.

„Si prekrásna, srdiečko,“ zaševelila Renée so slzami v očiach.

„Ale mami, predsa by si neplakala,“ doberala si ju Bella. „Pozri na nás na všetkých, sme ako z módneho katalógu a dovolím si tvrdiť, že dnes všetkým horenosom vytrieme zrak!“ Zoširoka sa usmiala, z vešiaku vzala svoj kabát a otca nechala, nech obslúži mamu. Vonku nasadli na pripravený odvoz a nechali sa odviezť na miesto konania.

Keď dorazili k domu Cullenovcov, Belle div nad tou okázalou nádherou nespadla sánka na zem. Vila bola vysvietená akoby mala zajtra nastať potopa. Čo malo poukazovať na vysokú životnú úroveň a schopnosti pána domáceho, pôsobilo miestami lacno a preplácane. Rodičov uviedol dovnútra livrejovaný sluha a ju našťastie privítal Edward. Musela uznať, že v čiernom obleku šitom na mieru, mu to fakt sekne. Ako pravý gavalier im všetkým zalichotil, ale najväčšie poklony si vyslúžila Bella.

Sluha im pomohol vyzliecť kabáty a potom s nimi odišiel ktoviekam. Edward vzal Bellinu ruku, položil ju na svoje predlaktie a otočil sa na jej rodičov.

„Poďte prosím za mnou!“ vyzval ich a na to sa nenápadne naklonil k Belle. „Dýchaj zhlboka, zvládneš to!“  šepol jej pár upokojujúcich slov.

Zaviedol ich rovno do malého salónika, kde na nich čakali Carlisle a Esmé. Po vzájomnom srdečnom uvítaní sa odobrali do najväčšej miestnosti v dome, ktorá bola do prasknutia naplnená hosťami a fotografmi. Motkala sa davom zavesená do snúbenca, ale ledva ich vnímala. Čas sa strašidelne vliekol. Z nekonečných otázok ju rozbolela hlava a keď ich novo prichádzajúci zvedavci začali zahlcovať novými otázkami a blesky fotoaparátov ju až oslepovali, urobilo sa jej na omdlenie. Vtedy sa k nej opäť naklonil Edward a do ucha jej pošepkal, či by prijala jeho ponuku a išla sa nadýchať čerstvého vzduchu. Na nezainteresovaného pozorovateľa museli pôsobiť ako párik zaľúbencov. Bella sa obzrela dozadu na matku a otca. Videla, že sa pomerne dobre bavia a tak s úľavou pristúpila na Edwardov návrh. Nevedela, ako to dokázal, ale ich útek si nikto ani nevšimol.

„Nehnevaj sa na mňa, ale nie som na podobnú pozornosť zvyknutá a nejako sa mi zatočila hlava,“ ospravedlňovala sa mu cestou na terasu.

„Nemusíš si z toho robiť vrásky, tiež mi tí čumilovia lezú na nervy.“ Zamračil sa ako nebo pred hurikánom.

„Tak, ako sa vyrovnávaš so svadbou z obchodných dôvodov?“ spýtal sa jej nezáväzne a rukou jej naznačil, aby sa posadila do jedného z prútených kresiel.

„Ak mám pravdu povedať, tak udalosti, ktoré sa teraz okolo mňa odohrávajú, mi nedopriavajú čas myslieť na to,“ vysvetlila mu a kašmírový šál si pritiahla tesnejšie k telu.

Klepala sa zimou a Edward si to všimol. Zobliekol si sako a prehodil ho Belle cez plecia. Vďačne sa na neho usmiala a čo najlepšie sa zababušila.

„Isteže, to sa dá pochopiť, máš starosti s matkou,“ konštatoval, keď si pripomenul, že jej mama je vlastne vážne chorá.

„Ani nie. Teraz, keď k nám dochádza opatrovateľka, je na tom mamka najlepšie za posledné mesiace,“ vysvetľovala mu so spokojným úsmevom na perách.

„Čo ťa teda potom trápi?“ Bol zvedavý. Pohodlne sa usadil do kresla naproti nej a prekrížil si ruky na hrudi.

Bella zvesila ramená a posmutnela. Napadlo ju, prečo by sa mu nemala zveriť. Veď koniec koncov budú spolu nejaký čas žiť.

„Ide o moju kamarátku Rosalie,“ prezradila mu zronene. Edward sa pri tom mene skrútil, akoby dostal úder do brucha. Bella sa dívala do temnej noci a jeho si výraz si nevšimla.

„A čo je s ňou?“ opýtal sa a dúfal, že jeho hlas znie normálne.

„Rose pred niekoľkými dňami skolabovala. V nemocnici jej na EKG zistili vrodenú srdcovú poruchu, čo by samo o sebe nebolo až také zlé, keby nebola tehotná,“ riekla šeptom a cítila, ako ju v očiach začínajú páliť slzy.

„Nedá sa to...“ preskočil mu hlas. „Nedá sa to nejako liečiť alebo operovať?“

Bella zamietavo pokrútila hlavou. „Nedá. Kedysi bola možnosť záchrany, ale na tú by aj tak nikdy nepristúpila. Musela by sa totiž vzdať dieťaťa. Teraz je už však neskoro na čokoľvek. Lekári povedali, že ak Anthonyho donosí, nemá šancu pôrod prežiť, jej srdce takú záťaž nezvládne.“ Slza jej stiekla po tvári a dopadla na jej šaty.

„Prečo ju teda neoperujú? Dieťa predsa môže prísť na svet aj cisárskym rezom, alebo nie?“ chytal sa stebielka, ale pritom cítil, akoby mu do srdca vrážali nôž.

„Operácia by bola príliš riskantná, mohli by pri nej zomrieť obaja,“ zašepkala zlomeným hlasom a konečne sa pozrela na svojho nastávajúceho. Bol biely ako sneh a z očí sa mu valili slzy.

„Edward?“ oslovila ho, zaskočená jeho reakciou, ale potom jej niečo došlo. „Bože! To ty si otcom toho malého!!!“ Vyskočila z kresla a Edward urobil to isté.

„Bella, prosím, povedz mi kde leží, kde ju nájdem!“ žiadal ju roztraseným hlasom a div pred ňou nepadol na kolená. „Vieš, zachoval som sa horšie, ako najväčší podliak. Zradil som ju, potupil, v najťažšej chvíli som sa jej otočil chrbtom... Musím s ňou hovoriť, musím sa jej ospravedlniť!“

„Zrada je prisilné slovo,“ hrešila ho v snahe sňať z jeho pliec časť viny.

Urobila to, nemohla ináč, musela mu prezradiť, kde ju nájde. Akonáhle sa Edward dozvedel potrebnú informáciu, rozbehol sa ako o preteky dolu terasou do garáže a naštartoval svoj voz. Bolo jediným šťastím, že novinári už mali ich spoločné fotografie a ona tak nebude musieť vysvetľovať sudcovi, kam sa jeho syn vyparil. Zotrela si stopy po slzách a modlila sa, aby svojim nepremysleným činom kamarátke viac neublížila, ako pomohla.

Keď sa ako tak spamätala, vošla naspäť do domu. Než sa zase ukáže na oči spoločnosti, bude sa musieť ísť upraviť na toaletu. Vybrala sa teda na prvé poschodie, kam ju navigovala Edwardova matka Esmé. Akurát prechádzala dlhou úzkou chodbou okolo pracovne, keď z nej začula dva rozčúlené hlasy.

„Si do toho zapletený viac, než si myslíš!“ kričal sudca Cullen.

Bella nebola jednou z tých osôb, ktoré sliedia, ale niečo jej hovorilo, nech zostane a za pootvorenými dverami si vypočuje túto výmenu názorov.

„To hovoríš ty! Mňa už ale nebaví robiť tieto svinstvá, som policajt a nie nejaký pašerák drog!“ zareval druhý hlas.

Charlie? Je to jej otec? Zdesila sa a dlaňou si zakryla ústa, aby sa neprezradila.

„Teraz ma dobre počúvaj, zopakujem ti to posledný raz! Ten obchod je pre mňa príliš dôležitý a ty budeš robiť, čo ti poviem, inak sa tvoja dcéra a žena dozvedia o tom, ako si si to rozdával so ženou svojho najlepšieho priateľa! A Renée sa bude samozrejme musieť rozlúčiť s liečbou. Počuješ? Zruinujem ťa! Keď s tebou skončím, pôjdeš do basy miesto mňa a zhniješ v nej na doživotie!“ vyratúval chladne Charliemu jeho vyhliadky a Bella mala zrazu dojem, že sa dusí.

Neverila tomu. Nemohla to vstrebať. Mávala svojho otca rada a on ju predal. Bol neverný jej matke vtedy, keď potrebovala najväčšiu oporu a aby to ututlal, zapredal svoju dcéru!

Urobilo sa jej na vracanie a márne lapala po dychu. Musela odísť. Hneď! Už nezniesla byť ani sekundu v tom istom dome s nimi dvomi. Ticho sa vytratila a zbehla dolu schodmi do haly. Ostatní hostia, vrátane jej matky, boli usadení za bohato prestretým stolom a nevšimli si ju. Mala teda možnosť úniku bez toho, aby sa ju niekto pokúsil zastaviť. Vybehla pred dom a z miniatúrnej kabelky vytiahla mobil a vytočila Jakeove číslo.

Odignorovala jeho prekvapený hlas a požiadala ho, aby pre ňu prišiel. Bez reptania súhlasil a uistil ju, že behom desiatich minút bude u nej. Poďakovala mu a hovor ukončila.

„Isabella?“ ozvalo sa za jej chrbtom. Vo vchodových dverách stála Esmé. Zavrela za sebou dvere a vykročila von na priedomie.

„Nehnevajte sa, pani Cullenová, nie som nevďačná, ale necítim sa dobre a musím odísť,“ klamala jej.

Esmé k nej natiahla ruku a dotkla sa jej predlaktia. „Zlatíčko, predo mnou nemusíš nič predstierať, viem všetko. A priznávam, že som ťa hore neposlala náhodou...“

Belle spadla brada a zostala na ňu zízať. „Chcela ste, aby som to počula? Prečo?“ nechápala.

„Lebo máš právo vedieť, čo je môj muž zač. Nechcem aby sa tá svadba konala. Nechcem, aby mal môj manžel prístup k peniazom, ktoré mu nepatria a na ktoré nemá nárok,“ objasnila jej Esmé, pričom sa jej pozerala priamo do očí.

Potom sa Bella dozvedela všetko a myslela, že jej z toho množstva informácií skutočne praskne hlava. Po pol hodine bolestného hovoru zapískali na príjazdovej ceste pneumatiky Jakeovho auta. Poznala ho bezpečne a uľavilo sa jej.

„Nehnevajte sa, ja... Už musím ísť, pani Cullenová,“ ospravedlnila sa a náhlivo zbehla dolu schodmi na štrkom vysypanú cestu.

Jacob vystúpil a s výrazom plným starostlivosti sa Belle vybral naproti. Keď videl, ako sa Bella trasie, objal ju. Pritom mu pohľad zaletel k dverám, kde stála žena v strednom veku a zarazil sa. Aj v tom chabom osvetlení, pod ktorým stála, sa natoľko ponášala na jeho matku, až ho to vydesilo.

Presne tak sa cítila aj Esmé. Ten chlapec - muž - mal rovnakú bradu, rovnaký tvar a farbu očí, podobné rysy tváre, ale predsa iné, lebo to bol muž. Bol mužskou kópiou jej sestry. Vyrazilo jej to dych.

Bolo možné, že celé roky žil doslova v susedstve a ona o tom nevedela?

Chcela ho osloviť, ale v ten moment sa otočil, aby odviedol Bellu k autu. Pomohol jej nastúpiť, potom prešiel na stranu vodiča a tiež sa nasúkal dovnútra. Pripútal sa, zovrel volant a ešte naposledy sa obzrel za ženou, ktorá mu tak veľmi pripomenula jeho mamu.

 •••

 „Čo sa stalo?“ ozval sa Jacob do ticha, keď sa pohli z miesta.

„Nechcem o tom hovoriť, radšej ma prosím odvez. Je mi jedno kam, hlavne nie ku mne domov,“ vyslovila naliehavú žiadosť a uprela na neho oči plné sĺz.

„V poriadku. Ak nie si proti, vezmem ťa k sebe,“ navrhol a ona prikývla na súhlas.

Jakeov byt bol malý, ale útulný. Jacob zaviedol Bellu cez malú chodbičku do obývačky, povedal jej, nech sa posadí a odišiel do kuchyne pre niečo na pitie. Bella sa začala obzerať po miestnosti. Na stenách viseli zavesené fotografie Jacoba pravdepodobne s otcom, pár priateľmi a ženou, ktorá jej na prvý pohľad niekoho pripomenula. Možnože Esmé Cullenovú, ale nebola si istá. Veď na celom svete behá množstvo ľudí, ktorí sa na seba podobajú a nie sú pokrvne spriaznení.

„Tvoja mama?“ opýtala sa ho, keď sa vrátil do izby. Na jej otázku súhlasne prikývol a na stolček pred pohovkou položil dva poháre.

„Zomrela, keď som mal sotva tri roky,“ prezradil jej a pozrel sa na predmetnú fotku. „Hovoria mi, že vyzerám, akoby som jej z oka vypadol,“ povzdychol si.

Potom na Bellu vážne pozrel a znova jej položil tú chúlostivú otázku. Šiel rovno k veci, ale ona o tom nechcela hovoriť.

„Bol to nervy napínajúci večer, a ja by som naň najradšej zabudla,“ snažila sa ho presvedčiť. Vzala pohár a plným dúškom sa z neho napila.

„V tom prípade to beriem na vedomie. Dala by si si niečo na jedenie?“ Pozrel na ňu s otázkou v očiach a ona si až nato uvedomila, aký má hlad. Požiadala ho teda o niečo malé na zahryznutie a usmiala sa.

„V tom prípade sa teš na kráľovskú hostinu!“ zahlásil sebaisto.

„Nebudeš mi snáď tvrdiť, že vieš variť!“ vydýchla neveriaco a konečne sa uvoľnila.

„Ja dokážem vecí, až by sa ti z nich zatočila hlava,“ povedal zvesela a od hlavy, až po päty, ju oskenoval pohľadom. Keď mu došiel význam ním vyslovených slov, hneď sa ospravedlnil, ale Bella len ledabolo mávla rukou.

„Nechcem, aby si si myslela, že som nejaký zhýralec. To len, že v tých šatách vyzeráš nádherne a ja...“ Urobil krok smerom k nej a pohladil ju po tvári.

„Vplávala si do môjho života tak nečakane a vzala si mi všetok zdravý úsudok,“ hovoril prerývane a pritom hypnotizoval jej pery.

„Som na tom rovnako,“ usmiala sa. Vedela, že stojí na tenkom ľade, ale jeho blízkosť ju upokojovala, cítila sa s ním dobre a uvoľnene. A hlavne túžila po jeho dotykoch. No miesto toho sa postavila a vyhlásila, že má hlad ako vlk.

Jacob sa rozosmial. „Tak poď, Karkulka, nakŕmim ťa a potom sa uvidí, čo s tebou urobím ďalej,“ doberal si Bellu. Nato ju chytil za ruku a voviedol ju do kuchyne.

„Nechaj si tie dvojzmyselné narážky od cesty,“ vyprskla zo smiechom.

Jake sa len uškrnul, posadil ju ku stolu a dal sa do varenia. Bella sledovala, ako šikovne krája zeleninu a napadlo ju, či je rovnako zručný vo všetkom, čo robí. Hlavou jej preletel obraz, ako pod ním leží nahá a on hladká všetky citlivé miesta na jej tele, až kým nedôjde k najcitlivejšiemu. Zaskočila jej slina a rozkašľala sa.

„Si v pohode?“ pýtal sa starostlivo a hneď pri nej bol s pohárom vody. Napila sa, konečne lapila dych a poďakovala mu.

Naplnila ho túžba po nej a cítil, že je na pokraji sebaovládania. Vzal jej pohár z rúk, pomaly sa k nej naklonil, až sa zľahka dotkol jej pier. Čakal, že ho odmietne a nedovolí mu prehĺbiť bozk, ale splietol sa. Pootvorila krásne hebké pery a vpustila ho dovnútra. Pritiahol ju do svojho náručia a pritisol sa k nej tak tesne, ako sa len dalo. Rukou zašiel do jej vlasov, vytiahol z nich sponu a behom chvíle ho na tvári pošteklila záplava hnedej hrivy.

„Spáli sa ti omáčka,“ ozvala sa lapajúc po dychu.

„Čert ju ber!“ povedal chrapľavo a opäť sa prisal na jej pery. Prehĺbil bozk a ona mu jeho vášeň oplácala rovnakou mincou.

Bez jediného varovania, ale tiež bez Belliných protestov, si ju zdvihol do náručia a ona sa na neho prilepila ako kliešť. Chcela ho, potrebovala ho a bola odhodlaná sa s ním hneď pomilovať. Ledva sa za nimi zavreli dvere spálne, poddali sa žiadostivosti a nechali svoje rozpálené telá splynúť v jedno.

•••

Edward vošiel do nemocničnej izby a nehlučne za sebou zatvoril. Rose odpočívala. Opatrne, tak aby ju nezobudil, si pritiahol stoličku, posadil sa a sledoval jej pokojný spánok. Jednou rukou spočívala na poriadne vypuklom brušku a jemu sa znova zachcelo plakať.

Ako o ňu má prísť a pritom sám neumrieť? Ako ostane žiť s vedomím, že ona nežije? Položí svoj život za ich syna...

Z očí sa mu skotúľali nové slzy, no potom sa aj cez ich závoj pousmial. Anthony. Dala mu meno po ňom. Milovala ho a on jej tak ublížil. Nenávidel sa za to. Zviezol sa zo stoličky, hlavu položil na posteľ vedľa jej ruky a rozvzlykal sa. Kým on ju hľadal a myslel si, že je v poriadku, ona prežívala peklo. Mohol sa pokojne rovnať so svojim otcom, bol totiž rovnakou príšerou.

„Edward?“ zachrapčala zrazu namáhavo. Vzhliadol k nej a otrel si mokré líca.

„Rosie,“ oslovil ju nežne. Posadil sa naspäť na stoličku a pritiahol si ju bližšie k posteli. Pohladil ju po vlasoch a na čelo opatrne vtisol bozk jemnejší než dotyk motýlích krídiel. „Odpusť mi to, Rosalie. Odpusť, že som sa správal ako idiot a nebol som s tebou v ťažkých chvíľach!“

„Nehovor o tom. Všetko sa udialo, tak, ako sa malo udiať. Boli dni, keď som sa bez teba cítila tak sama, ale teraz si tu a ja viem, že všetko bude dobré.“ Usmiala sa chabo.

Tak veľmi ju ľúbil. Bola taká silná, tak odvážna. Nikdy sa pred inými neutápala v sebaľútosti.

„Ako si ma vypátral?“ položila nutnú otázku.

„To Bella. Rozprávala mi o svojej kamarátke a mne to došlo,“ odpovedal jej popravde.

„Rosie, prečo si jej o nás nepovedala?“ Pozrel sa na ňu vyčítavo a predsa s láskou.

„Bála som sa tvojho otca a navyše je tu ešte jedna osoba, ktorú musím chrániť,“ sklopila oči.

Priložil jej prst na pery. Veril jej. Bol hlupák, keď si myslel, že mu zahýba. Nech bol ten tajomný cudzinec ktokoľvek, už mu to bolo jedno.

„Prosím, sľúb mi, že sa s Bellou postaráte o Anthonyho!“ žiadala od neho.

„Nehovor tak,“ prerušil ju a prisal sa na jej pery.

„Musím, Edward. Musím vedieť, že sa o neho bez výhrad postaráš, inak nebudem môcť v pokoji odísť...“

„Sľubujem ti to. Prisahám, že to bude najspokojnejšie a najmilovanejšie dieťa pod slnkom,“ šepol do jej vlasov. Potom sa pousmial. „Dala si mu jedno z mojich mien,“ skonštatoval samoľúbo.

„Isteže. Výnimočný tvor musí nosiť rovnako výnimočné meno. A je to omnoho lepšie, než škrobený Edward,“ doberala si ho.

„Pripadám ti škrobený?“ vyhŕkol zhrozene a usmial sa.

„Niekedy,“ hlesla.

Mierne sa posunula na lôžku, požiadala ho, aby si k nej ľahol a on to urobil. Ľahol si na chrbát, ona si položila hlavu na jeho hrudník a užívali si vzájomnú blízkosť.

•••

Od tej chvíle, kedy Bella strávila s Jacobom noc, uplynul celý týždeň. Týždeň vzájomného doberania, maznania a zamilovanosti. Na incident, ktorý mala s otcom deň po zásnubách, nechcela myslieť. Nikdy nebola na otca taká hrubá a naštvaná, ako onen deň, kedy mu povedala všetko čo si myslí o ňom a o Carlisleovi Cullenovi. Bola z otca sklamaná, ale cítila nesmiernu spokojnosť, že mu povedala svoj názor na celú záležitosť. Jej matka stála pri nej i keď nepoznala všetky okolnosti, kvôli ktorým sa Bella na otca tak nahnevala.

•••

Edward trávil každý deň s Rosalie. Užíval si ju, ako to len šlo a pred otcom úspešne tajil plán na získanie Tonyho. Zoznámil sa s Roseiným bratom, ktorý mu síce nerád, ale na prosbu Rose prezradil, čo je jeho otec zač a aký je plán na jeho zadržanie. Edward nemal najmenšie tušenie, čo všetko má jeho otec na svedomí a o to viac ním pohŕdal a dúfal, že za všetko, čo spôsobil, tvrdo zaplatí. Keby jeho otec skončil za mrežami, neoslobodil by sa z jeho pazúrov len on, ale i jeho matka a dobrá polovica mesta.

•••

Najviac však bola spokojná Esmé, keď sa dozvedela, že jej domnienky boli pravdivé. Keď zistila, že našla syna svojej zosnulej sestry, ktorej stratu toľko oplakala, jej srdce zaplesalo radosťou. Ľutovala však jednu jedinú vec, že stratila toľko rokov z jeho života kvôli tvrdohlavosti jedného starého muža. Dúfala len v jedno, že jej sestra prežila tých pár rokov po boku svojho muža šťastne a že na ňu nezanevrela. Každopádne, najhlavnejšia vec, ktorá sa musela vyriešiť, bola tá, že Jacob Black bol jej synovcom a mohla teda konečne podniknúť isté kroky ohľadom dedičstva.

•••

Všetko krásne medzi Bellou a Jacobom sa pokazilo až v sobotu, keď v novinách vyšiel článok o zásnubách. Keď Jacob pri raňajšej káve otvoril predmetný plátok a zbadal to oznámenie, celý zmeravel. V ten moment mal dojem, akoby mu niekto vytrhol srdce z tela a pohodil ho len tak na zem. Ako mu mohla tak klamať? A ako mohla podvádzať svojho snúbenca? Bol takým hlupákom. Začal sa rozčúlene prechádzať hore dole po byte, až kým sa neozval zvonček od dverí, za ktorými stála Bella. Prudkým trhnutím ich otvoril a ona sa s úsmevom na tvári nasáčkovala dovnútra. Úsmev jej však zamrzol na perách, keď zočila noviny pohodené na stole.

„Jake...“ oslovila ho, ale on ju mávnutím ruky prerušil. „Nenamáhaj sa, už stačilo! Nechcem počuť žiadne výhovorky, toto je jasný dôkaz. Kedysi dávno zo mňa niekto urobil hlupáka a ja nedopustím, aby sa to opakovalo,“ hovoril pokojne, ale v jeho hlase rezonovala tvrdosť.

„Vysvetlím ti to,“ snažila sa, aby ju pustil k slovu.

„Nechcem to počuť!“ prerušil ju rázne. „Veril som ti. Milovali sme sa a ty si mi nebola schopná povedať o tejto nepodstatnej maličkosti?!“ Zovrel v dlaniach zložené noviny, zamával jej s nimi pred nosom a potom ich šmaril nazad na stôl. Nechápal, ako mohol znovu naletieť. Už raz sa mu to stalo. Nedôveroval ženám, dokiaľ mu nevstúpila do cesty Bella. Ukradla mu srdce a miesto toho, aby ho opatrovala tak, ako on chcel opatrovať to jej, zlomila mu ho. Rozdrvila ho na tisíc kúskov a ani pritom nemrkla.

Bella toho mala dosť. Jacob sa správal ako tvrdohlavý baran a nechcel ju počúvať. „Ja si ho ale nechcem vziať!“ vykríkla nasrdene a on spozornel. Zmĺkol a Bella využila príležitosť a všetko mu povedala. Prosila ho, aby ju pochopil, ale keď stále zaryto mlčal, pozbierala všetku hrdosť, ktorá v nej ostala a otočila sa k dverám. Predtým, ako ich otvorila, sa na neho ešte ohliadla a sotva počuteľne prehovorila.

„Ver, že som ti nikdy nechcela ublížiť. Milujem ťa, ale ty si tvrdohlavý. Nebudem ťa ďalej presviedčať o tom, že ti hovorím čistú pravdu. Kiežby si sa vtedy v lese pri mne nezastavil, všetko by bolo jednoduchšie. Zbohom, Jake."

Jacob stál na mieste a hľadel na dvere, ktorými Bella odišla z jeho bytu a z jeho života.

„Sakra!“ Rozzúrene tresol päsťou do steny, potom schmatol kľúče od auta a vybehol von. Musel nájsť miesto, kde by mohol v pokoji premýšľať.

•••

V momente, keď bola Bella na ceste domov a pre slzy nevidela, jej zazvonil telefón...

Do nemocnice sa dostala tak rýchlo, ako sa dalo a keď zbadala zroneného Edwarda, ako sa celý trasie, podlomili sa jej kolená.

„Rose?“ Lapala po dychu.

Akonáhle ju zaregistroval, postavil sa a objal ju. „Ďakujem, že si prišla!“

„Čo sa deje? Čo je s Rose?“ Zatriasla ním.

„Je na sále,“ vzlykol do jej vlasov. „Nechcú ma tam pustiť. Ona umiera a ja nemôže nič robiť!“

Pokúsila sa ho upokojiť, ale pritom sama vedela, že Rose nemá šancu. Musela by zasiahnuť vyššia moc, aby prežila.

Po hodinách nervového vypätia sa otvorili dvere operačky. Vyšiel z nich lekár a oznámil, radostnú novinu, ale zároveň im povedal, že Rose je na tom veľmi zle. Všetko im vysvetlil a neboli to vôbec veselé správy. Dieťa bude žiť, ale Rose ostane napojená na prístroje, až kým jej srdce nevypovie službu. Edward sa zaknísal, zrútil sa na stoličku a tvár si zakryl dlaňami.

„Chcete vidieť svojho syna?“ oslovil ho lekár, no Edward nevnímal.

Bella, aj keď tiež zronená, sa ujala slova a požiadala doktora, či by im malého nedoniesli. Dvere sa behom pár minút opäť otvorili a vyšla sestrička s malým modrým uzlíkom v náručí. Bella si ho vzala k sebe a šla s ním k Edwardovi.

„Malý Anthony, pozri, toto je tvoj ocko,“ prihovárala sa mu tíško a pri tom pozerala na Edwarda. A v ten moment, ešte prv, než si čerstvý otec vzal svojho malinkého do náruče, si spomenula na Emmetta. Sledovala, ako Edward pestuje svoje dieťa a s láskou a bolesťou v očiach ho pozoruje a hovorí na neho. Trhalo jej to srdce. Ako môže byť Boh tak nespravodlivý a vziať tak malému bezbrannému tvorčekovi matku, ktorú tak veľmi potrebuje? Čím ďalej, tým viac bola rozhodnutá požiadať Emmetta o pomoc.

Zavolala mu a zišla sa s ním, až keď sa vyparila z oddelenia do blízkeho bufetu. Čakala ho tam, neprítomne popíjajúc kávu. Len čo vošiel, nechala kávu kávou a rozbehla sa k nemu. So zdráhaním mu pár vetami načrtla svoj plán a dúfala, že bude súhlasiť.

„Musím ťa varovať, Bella. Ak urobím to, čo odo mňa žiadaš, Rose už nikdy nebude taká, ako predtým,“ vysvetľoval jej smutno vážnym hlasom.

„Pokiaľ sa ty dokážeš ovládať a neubližovať ľuďom, dokáže to i Rose. Ty jej v tom pomôžeš!“ odvetila pevne.

„Trvalo to ale niekoľko mesiacov, než než sa naučil sebekázni,“ prel sa Emmett.

„Je mi jedno, či to bude trvať mesiace alebo roky. Chcem len, aby jedného dňa mohla Rose vidieť svojho syna a on svoju matku. Sľúb mi, že keď bude dostatočne pripravená, privedieš ju za nami. Do tej doby budem na Tonyho dohliadať, ako by bol môj vlastný. Sľúb mi to Emmett!“

Po pár sekundách mlčania prikývol na súhlas. Nemal proti jej návrhu najmenšie námietky...

•••

Jacob bol vo svojom byte a práve nemo zízal na list, odoslaný istou právnickou inštitúciou. Bolo to predvolanie ohľadom dedičstva pána Evensona Platta. Po chvíli neveriaceho úžasu sa spamätal a zavolal do školy, že si berie deň voľna. Nasadol do auta a vybral sa do kancelárie, odkiaľ prišlo oznámenie. To čo sa dozvedel na mieste, ho omráčilo. Spoločne s Edwardom Cullenom, snúbencom Belly a zároveň jeho pokrvným bratrancom, sa stali jedinými dedičmi majetku jeho nikdy nepoznaného deda. Uvedomil si, aký je život nevyspytateľný a aký je svet malý. Bolo naozaj možné, že žena, ktorá mu vstúpila do života tak nečakane, ho mohla priviezť k rodine, o ktorej nemal ani tušenia? Aj keď si sprvu hovoril, že to neurobí, jeho city mu to nedovolili. Musel ju vidieť, musel ju zovrieť v náručí. Tak hrozne mu chýbala, až ho bolelo dýchať. Možno, že keď ju vtedy nechal odísť z bytu, urobil tú najväčšiu chybu a teraz bude neskoro a ona už trebárs bude hľadať útechu v náručí jeho bratranca. Avšak nezistí to, pokiaľ sa za ňou nevyberie. Potlačil zvyšky hrdosti a vyrazil za hlasom svojho srdca.

•••

Vonku panovala tma a Bella, už niekoľko hodín sedela v triede bez pohnutia. Myslela na Rose, na matku i otca, na svadbu, ale hlavne na Jakea. Cítila sa nanič. Zúfalo zložila hlavu do dlaní a rozplakala sa, keď v tom sa od dverí rozoznel hlas krajší od rajskej hudby.

„Jacob...“ zašepkala jeho meno. Postavila sa a sledovala, ako sa k nej pomaly blíži, s pohľadom plným nehy. Zastavil sa tesne pred ňou. Tak tesne, až ju jeho dych pošteklil na tvári. Potom spustil.

„Bells, odpusti mi prosím! Choval som sa ako kretén, ale mal som ti veriť, nikdy by si mi neklamala. Pochopím ak... Viem, že ma miluješ a ja... Milujem ťa!“ Bella mu priložila prst na pery a tým ho umlčala.

„Ja viem,“ šepla ticho. Dlaňou sa dotkla jeho tváre, palcom pohladila bronzovú pokožku jeho líc a uslzenými očami k nemu vzhliadla. „Jake...“

„Ššš,“ prerušil ju, sklonil sa k jej perám a pobozkal ju.

Otrel sa o ne len zľahka a potom sa odtiahol. „Bells, okrem iného som ti prišiel povedať, že si Edwarda brať nemusíš, pretože s tým, čo budeš potrebovať, ti pomôžem ja!“ vyhlásil sebavedome.

„Ty blázonko! Nepripustím, aby si sa kvôli mne uvrhol do víru dlžôb! Za tvoj dobrý úmysel ťa milujem snáď ešte viac, ak je to vôbec možné, ale sám dobre vieš, že by to nešlo. Ani spoločnými silami, by sa nám nepodarilo pokryť všetky náklady a aj keby si potrebné peniaze mal, neprijala by som ich!“ povedala Bella pevným a ráznym hlasom a odtiahla sa od neho.

„Takže hovoríš, že od priateľa ich neprijmeš?“ Pousmial sa na ňu.

„Nie!“ odpovedala rozhodne a on roztiahol pery do širokého úsmevu. Chytil jej ľavú ruku a priložil si ju na hrudník, tam, kde tĺklo jeho srdce.

„A prijala by si ich od manžela?“

„Zbláznil si sa!“ obvinila ho neveriaco.

„Nie, nezbláznil, ale zamiloval,“ vyvrátil jej pochyby a bez ďalších slov ju k sebe privinul. Pobozkal ju. Nebol to už nevinný priateľský bozk, ale akt plný túžby, vášne a lásky.

„Už nikdy ťa nenechám odísť. Ďalší deň bez tvojej blízkosti by som už nezvládol. Ty a ja, Bells. Nikto iný, len my dvaja a ja ti prisahám, že sa o teba budem starať, dokiaľ budem dýchať!“

•••

„Edward, chcem zrušiť zasnúbenie!“

Bella sedela v kresle naproti svojmu snúbencovi a upierala naňho pohľad, zatiaľ čo Jacob stál pri okne s rukami prekríženými na hrudi a sledoval v odraze skla svojho bratranca. Edward sa na nich len nešťastne pozrel.

„Bella, vieš, že ihneď, ako by sa to otec dozvedel, zničil by nás,“ hlesol nervózne.

„Nemáš sa čoho báť. Demetri predsa hovoril, že onedlho bude po všetkom a sudca Cullen bude odhalený.“ Pomrvila sa Bella.

„Dobre, v tom sa asi nemýliš, ale čo keď...“ nedal sa Edward.

„Nie je žiadne KEĎ! O pár dní už tvoj otecko nebude mať na naše životy žiadny vplyv,“ vložil sa do hovoru Jacob. Edward poznal pravdu od svojej matky, vedel kto je Jacob a bol rád, že sa po prvom stretnutí medzi nimi nerozpútala rivalita.

„Iste, ale aj tak to len tak nepôjde,“ konštatoval mrzuto. „Dnes ráno sem prišiel Demetri s notárom a prečítali mi poslednú vôľu Rosalie. Či už chcela alebo nie, postavila nám do cesty ďalšiu prekážku.“ Podal Belle kus papiera, na ktorom stálo, že Anthonyho zverí Edwardovi len pod podmienkou, že sa ožení s Bellou.

„Musí tu byť možnosť, ako by sa to dalo obísť!“ Pozrela sa na Edwarda a potom na Jakea.

„Zavoláme tvojmu právnikovi a poradíme sa s ním,“ vložil sa do toho Jacob.

„Dobre. Samozrejme nemám nič proti, aby sme skúsili nájsť riešenie, ale mám jednu neskromnú prosbu,“ odpovedal im obom Edward a uprene sa zahľadel na Bellu.

„Počúvam.“ Založila si ruky na prsiach a pozorne ho sledovala.

„Ak sa nám spoločnými silami predsa len podarí nájsť spôsob, ako obísť Roseinu poslednú vôľu, prosím ťa o jedno. Pomôž mi s výchovou Tonyho. Bola si pre neho dôležitá, ešte než sa narodil a ja si prajem, aby to tak zostalo i naďalej,“ vyslovil Edward svoju žiadosť a Bella sa usmiala.

„Tonymu nebude nič chýbať. Má otca, má mňa, babičku, ktorá ho miluje a teraz má aj novopečeného uja. Prisahám na všetko, čo mi je drahé, že Tony bude mať toľko lásky, až ho to bude desiť,“ sľubovala.

Po týchto jej slovách spadol Edwardovi zo srdca obrovský kameň a on sa rozhodol, že bezodkladne zavolá svojmu advokátovi. Keď pán v rokoch dorazil, začali všetci spoločne premýšľať, ako vyviaznuť zo situácie, ktorá bola tak komplikovaná. Nakoniec si Bella s Edwardom neochotne pripustili, že zo svadby sa len tak nevykrútia, ale potom…

„Čo keby sme sa vzali a hneď, ako to bude prípustné, sobáš anulovali?“ spýtala sa Bella právnika.

„No, v podstate by sa tým závet naplnil a Anthony by nemusel putovať do náhradnej rodiny,“ odpovedal jej. Bella sa usmiala na Jakea a on na ňu.

„Dobre, takže už viem, čo urobíme.“ Edward stál mlčky pri pracovnom stole a pozorne počúval, s čím Bella vyrukuje. „Vezmeme sa. Pokojne hneď zajtra. Tým sa dajú veci do pohybu a akonáhle nám bude Tony zverený do starostlivosti, sobáš anulujeme, pretože podmienky zverenia budú splnené.“

„Ale to môže trvať niekoľko týždňov, možno aj mesiacov, Bella. Nebude vám to vadiť?“ Edward se pozrel na Bellu a Jacoba.

„Pokým je to pre dobro toho malého, nebudem proti, aby Bella na pár týždňov hral tvoju manželku. Ale jedine pod podmienkou, že na ten čas budem môcť bývať v tom istom dome, ako ona. Už nikdy totiž nepripustím, aby sme boli odlúčení čo i len jeden jediný deň!“ ozval sa Jacob.

Edward sa usmial a napriahol k nemu pravicu. Jacob urobil rovnaký pohyb a potom sa vymenili spokojné úsmevy.

„Tak vidím, že chlapci sa už dohovorili. Pán Stone, pripravte teda všetko potrebné, zajtra sa totiž vydávam,“ ozvala sa nanajvýš spokojná Bella. Advokát prikývol, rozlúčil sa so všetkými v miestnosti a so slovami, že sa hneď pustí do práce, odišiel.

„No, myslím, že už by sme tiež mali ísť,“ navrhol Jacob. Bella prikývla na súhlas. Chytila Jakea za ruku, rozlúčili sa s Edwardom a pomaly sa dali k odchodu.

Keď konečne vyšli z kancelárie, zastavil ju, vzal jej tvár do dlaní a s potmehúdskym úsmevom jej povedal. „Bella, naozaj nebudem proti tomu, keď si ho vezmeš, aby získal chlapca. Lenže ihneď, ako svitne ten deň, budeš len moja a už ťa nikomu nedám!“

„S tým naplno súhlasím,“ odvetila mu s úsmevom a na pery mu vtisla horúci bozk.

•••

Všetci boli šokovaní, keď sa v dennej tlači objavila správa o drastickej smrti vrchného sudcu Cullena. A aby sa odhalili všetky špinavosti, čo mal na rováši, tak Demetri pritlačil na všetky policajné oddelenia vo Forks a Seattli. Charlieho odviedli do vyšetrovacej väzby a Renée hospitalizovali, aby sa jej po týchto krušných chvíľach uľavilo. Bella, dočasne Cullenová, stála v hosťovskej izbe v dome Cullenovcov, oblečená do kostýmku krémovej farby a v ruke stískala lístok, ktorý našla u sebe doma položený v kuchyni na stole a na ktorom stálo:

„Drahá Bella, moja najlepšia priateľka.

Nikdy nezabudnem, čo si urobila pre môjho syna a tiež čím si bola mne, keď som to potrebovala. Budem ti vďačná po celý zvyšok svojho bytia. A chcem ti poďakovať ešte za jedno. Ďakujem, že si do môjho života priviedla Emmetta. On je druhá polovica môjho ja. Rovnako, ako je pre teba tou polovicou  Jacob. Emmett zaplnil vo mne to prázdno, ktoré zostalo po mojom synovi a po Edwardovi. Viem, že vieš pravdu o smrti Carlislea Cullena a ver, že polícia sa nikdy nedopátra toho, kto bol jeho vrahom. Snáď mi odpustíš, ale toto som musela urobiť, aby som si mohla byť istá, že vás viac nebude môcť ohrozovať. Odkáž prosím môjmu synovi, že ho milujem a keď príde správny čas, vyhľadám ho. A Edwardovi… Edwardovi prosím odkáž, že mu ďakujem za všetko, čo sme spolu prežili a za jeho lásku. Mám vás veľmi rada a snáď sa čoskoro budeme môcť stretnúť.

Vaša Rosalie.“

Bella sa strhla na zaklopanie na dverách a Jacobov hlas za nimi. Zotrela si slzy, otvorila zásuvku na nočnom stolíku a vložila do nej lístok. Vzdychla si. Zásluhou Rose a všetkému, čo sa odohralo, si uvedomila jednu vec. Všetko, čo sa jej stalo a všetky rozhodnutia, ktoré vo svojom živote urobila, neboli až tak dôležité. Vždy bolo najdôležitejšie vybrať si správnu voľbu.

Koniec

Autor: Empress (Shrnutí povídek), maryblack, v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Správna voľba - 3. časť: