Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Správne rozhodnutie

18.04.2012 (15:00) • Jessy • FanFiction jednodílné • komentováno 13× • zobrazeno 3174×

Správne rozhodnutie

„Edward,“ oslovila ma Alice, za tento deň už asi stýkrát. Potichu otvorila dvere do mojej izby a vstúpila dnu. Nepáčilo sa jej, že som ju ignoroval. Robilo jej to starosti. Lenže ja som nemal náladu sa s ňou baviť. Rovnako, ako som sa nechcel baviť s nikým iným.

„Hm,“ zamručal som s pohľadom stále upretým na vysoké stromy, ktoré sa vlnili v zvláštnom tanci, ktorý v nich rozpútal vietor.

„Mal by si ísť na lov,“ povedala a sadla si vedľa mňa na pohovku. Neprítomne som prikývol. Na lov sa mi nechcelo ani len pomyslieť. Smäd, ktorý som pociťoval sa dal ignorovať a upokojoval som sa myšlienkou, že to stále môže byť aj horšie.

Edward, prestaň! Nakázala mi v duchu Alice. Viem, že to bolí, ale musíš sa cez to preniesť. Už je to mesiac, čo si nelovil a čo si nevypadol z tejto izby.

Alicine myšlienky vo mne vyvolali zlosť.

„Nie, Alice, ty nič nevieš! Vôbec nemáš poňatia, ako sa cítim,“ skríkol som na ňu, ale po chvíli som svoje správanie oľutoval. Alice predsa za nič nemohla. Nemohla za to, že mi Bella, pekne povedané, dala kopačky. Nemohla za to, že sa pred šestnástimi rokmi narobil ten sebecký indián Jacob Black a už vôbec nemohla za to, že ho Bella uprednostnila predo mnou.

„Prepáč,“ zašepkal som.

„V poriadku,“ odvetila a objala ma okolo ramien. „Ale ja by som sa ti mala ospravedlniť. Máš pravdu. Neviem, aký to je pocit, keď ťa opustí niekto, koho si miloval.“

„Myslel som si, že ma ľúbi, Alice.“ Pozrel som sa na ňu.

„Ale veď, Bella ťa ľúbila.“

Ľúbila. Presne tak, v minulosti. Teraz už nie.

Sklonil som hlavu. „Bolí to,“ zašepkal som. „Je pravda, že som chcel, aby mala život s niekým ľudským, ale v kútiku duše som vždy veril, že si vyberie mňa.“ Povzdychol som si. „No nevybrala.“

Alice nechápavo pokrútila hlavou. „Nechápem to. Veď predsa... Ty si bol pre ňu všetkým. Ako ťa mohla tak ľahko opustiť a dať šancu tomu smradľavému psisku? To mi je záhadou.“

„Asi som pre ňu nebol dostatočne dobrý,“ šepol som. Bola to pravda. Bol som upír a Bella bola obyčajné, nevinné, osemnásťročné dievča, ktoré chcelo od života viac. Veľakrát ma presviedčala, že som pre ňu to najlepšie, že chce byť so mnou naveky a ja som tomu začínal veriť. Lenže, asi to nemohla byť pravda, pretože inak si neviem vysvetliť to, ako sa zachovala. A znova som sa v myšlienkach vrátil k tomu momentu spred mesiaca, keď sa to všetko udialo. 

Práve som nastupoval do svojho auta. Smer mojej cesty bol jasný, šiel som po Bellu. Plánovali sme stráviť dnešný – výnimočne neupršaný – deň na našej lúke. Neboli sme tam už ani nepamätám, a tak mi prišlo ako dobrý nápad ju prekvapiť a spraviť si piknik. Ja by som, samozrejme, nejedol, ale Bella by mohla byť hladná. A potom som mal ešte jeden dôvod, kvôli ktorému som tam chcel ísť. Mal som v pláne Bellu požiadať o ruku. Vedel som, že je láskou môjho života, alebo lepšie povedané, mojej existencie a nič by ma neurobilo šťastnejším, keby som ju mohol stráviť s ňou. Kúpil by som nám dom, kde by sme boli len my dvaja. Dokonca som jej pripravil ešte jedno prekvapenie – bol som ochotný ju premeniť, čo bol z mojej strany obrovský ústupok. Ale kvôli nej spravím čokoľvek.

Keď som vošiel na ulicu, kde Bella býva, a pred jej domom zbadal Jacobovo auto, dostal som zvláštny pocit. Zaparkoval som vedľa neho a vystúpil z auta. Možno Jacob len prišiel na návštevu. Zazvonil som a netrpezlivo som čakal, kedy mi príde moja láska otvoriť. Počul som, ako sa jej srdce divoko rozbúchalo, až mi napokon po minúte a šiestich sekundách otvorila dvere.

„Ahoj,“ pozdravil som ju.

„Ahoj.“

Usmial som sa a chytil ju okolo pása, pripravený pobozkať ju. Avšak odtiahla sa odo mňa.

„Deje sa niečo?“ spýtal som sa a poriadne si ju začal prezerať, či náhodou nie je zranená, alebo ju niečo nebolí. Cítil som, že je nervózna. Na čele sa jej leskli malé kvapôčky potu a zrýchlene dýchala.

„Nie,“ povedala nakoniec.

„Určite?“

„Samozrejme.“

Avšak vtedy som započul myšlienky Jacoba Blacka a tie veru nezdieľali Bellin názor. V myšlienkach si vybavoval, ako sa s ňou bozkával, ako si ju pritláčal k svojmu telu... ako spolu spali...

Pozrel som sa na Bellu a tá sa na mňa dívala s vyplašeným výrazom.

„Prečo?“ šepol som bezmocne. Chvíľu na mňa len hľadela, ale potom jej doplo, že o čom hovorím.

„Edward, prepáč, ja... Neviem, čo sa to so mnou stalo. Ja...“ koktala. 

„Ale ja ti poviem, čo sa s ňou stalo,“ ozval sa Jacob, ktorý práve schádzal zo schodov. „Zamilovala sa do mňa.“ Postavil sa k nej a chytil ju okolo pása. Usmial sa a pobozkal ju do vlasov. Čakal som od Belly hocijakú inú reakciu, len nie takú, akú spravila. Pritlačila sa k nemu ešte tesnejšie a pobozkala ho na bradu.

„Bella?“ zamrmlal som a moje mŕtve srdce sa rozbilo na milión kúskov. Dokopy sa ho nikomu a nikdy nepodarí zlepiť.

„Prepáč, chcela som ti to povedať. Edward, ja som sa rozhodla, že zostanem s Jacobom. Zaľúbila som sa doňho a chcem byť s ním. Len prosím, nehnevaj sa na mňa,“ povedala Bella naliehavo. Jej slová mi pomaly prenikali do mysle, v ktorej som medzitým počúval aj Jacobove myšlienky: Už ťa nemiluje, už jej na tebe nezáleží, vybrala si mňa. Rešpektuj to, že som jednoducho lepší než ty.

„Rob to, čo chceš,“ precedil som pomedzi zuby a vybehol som von z toho hnusného domu.

„Edward,“ kričala za mnou Bella, „stoj! No tak, počkaj!“

Nečakal som. A na čo? Aby mi mohla ešte viac ublížiť? Ak mala byť toto odplata za to, že som ju aj ja raz opustil, tak sa jej to podarilo. Lenže ona nebola voči mne férová. Ja som ju neopustil kvôli inej ženskej, ale kvôli jej dobru. Môj sen, že ju jedného dňa uvidím, ako kráča uličkou v kostole ku mne, keď sa budeme brať, sa nadobro rozpadol. Nasadol som do auta a len tak, ako to bolo možné, som šiel preč, rozhodnutý už nikdy sa nevrátiť.

A predsa som šiel domov. Aj keď Bellu som odvtedy nevidel a ani som stretnutie s ňou v najbližšej dobe neplánoval. Po počiatočnom hneve, ktorý som pociťoval, sa dostavil smútok, ale hlavne bolesť, ktorá ma zožierala stále. Nebolo to, ako keď som ju opustil vtedy pred rokom, toto bolo ešte horšie, nakoľko som vedel, že to všetko spravila kvôli tomu prašivému psisku. Ale pre ňu znamenal veľa.  

Prial som si Bellu nikdy nestretnúť. Nikdy sa nezahľadieť do tých krásnych čokoládových očí, čo ma od prvého dňa prenasledovali na každom kroku. Nikdy neucítiť teplo jej tela, keď som ju objímal. Nikdy necítiť vôňu jej vlasov, keď som do nich zaboril nos... A nikdy, nikdy nepocítiť dotyk jej pier na mojich. Teraz už však bolo neskoro. Všetky tieto pocity som mal vryté hlboko v pamäti a najhoršie na tom bolo, že sa ich už nikdy nezbavím. Stále tam budú sliediť a čakať, kedy na mňa budú môcť opäť vyskočiť.

„Znova nad ňou premýšľaš?“ vyrušil ma z myšlienok Alicin hlas. Prikývol som.

„Nemôžem myslieť na nič iné,“ priznal som. Alice ma objala a ja som bol v tej chvíli rád, že mám za sestru niekoho takého ako je ona. Alice vždy stála pri mne. Aj keď sme sa veľakrát hádali, vždy bola tá, čo mi pomohla v hocijakej situácii a preskákala ju spoločne so mnou. A teraz tomu nebolo inak. Prekvapilo ma aj to, keď sa s Bellou prestala tiež priateliť. Považovala ju za najlepšiu priateľku a vedel som, že muselo byť pre ňu ťažké sa na ňu vykašľať. Avšak Alice to spravila. Nenútil som ju k tomu, nepovedal som jej o tom jediné slovo. Ona sa tak rozhodla sama.  Upokojujúco ma pohladila po vlasoch a vtisla mi súrodenecký bozk na líce.

„Vďaka, že si tu, Alice,“ povedal som. Vždy tu budem pre teba. Na to nezabudni. Uistila ma v myšlienkach.

„Vďaka.“

„Poďme na lov. Musíš sa posilniť,“ navrhla Alice a nakoniec som predsa len súhlasil.

Keď som odhodil aj druhú pumu, sadol som si na skalu stojacu obďaleč. Alice ku mne po chvíli pritancovala. „No čo? Ako si si zalovil?“

„Ušlo to.“

„Fajn... Edward?“

„Hm?“

Ty od nás odchádzaš?

Zhlboka som sa nadýchol. Premýšľal som nad odchodom z Forks, to bola pravda. Už ma tu nič nedržalo.

„Premýšľal som, že pôjdem do Denali.“

„Ale vrátiš sa, či?“

Mykol som ramenami. „Neviem, Alice. Popravde, asi sa do Forks už nechcem vrátiť. V Denali síce asi nezostanem navždy, ale na začiatok mi postačí aj to. Možno prídem na nejaké iné myšlienky a nebudem stále premýšľať o nej.“

„Za normálnych okolností by som asi namietala, ale teraz ťa chápem,“ poznamenala Alice.

„To som rád.“ A skutočne som bol. Pretože, keď ma mohol niekto skutočne pochopiť, bola to práve Alice.

Budeš mi chýbať, poslala mi v myšlienkach. Nechápavo som na ňu zazrel, pretože som si ešte nebol istý, či vôbec odídem. Avšak, Alice mi ukázala víziu, v ktorej som sedel v kope snehu a okolo mňa sa obšmietala Tanya so sestrami. Smiali sme sa.

Vyzeral som spokojne, a preto som sa rozhodol, že toto sebatrýznenie, ktoré pociťujem vo Forks, hodím za hlavu a jednoducho sa vo svojej existencii pohnem ďalej. Musím sa zmieriť s faktom, že Bella už do môjho života viac nepatrí. Náš spoločný čas už vypršal, proste nám nebolo súdené byť spolu.

„Aj ty mi budeš chýbať,“ odvetil som a objal svoju milovanú malú sestričku. „Alice, mohla by si odkázať aj ostatným, že mi budú veľmi chýbať? Nechcem sa s nimi lúčiť osobne, pretože viem, že Esme by robila drahoty. Povedz im, že ich mám rád a keď na tom budem o niečo lepšie, prídem.“

Alice ma s ťažkým srdcom po niekoľko minútovom presviedčaní poslúchla, a tak som len zbehol domov po auto a pár vecí. Ostatní členovia mojej rodiny boli na niekoľko dňovom love, a preto to šlo ľahko. Vedel som, že mi budú chýbať, ale potreba odtiaľto odísť niekam ďaleko, bola väčšia.

Na druhý deň nadránom som prišiel do Denali. Tanya, Irina a Kate nemali ani najmenšie potuchy o mojom príchode, ale vedel som, že im moja návšteva nebude vadiť. Boli pre nás ako rodina a vždy sme si navzájom pomáhali.

„Edward,“ vypískla Tanya z dverí, ešte som ani nestihol vystúpiť z auta. Zachechtal som sa a pomaly vystúpil.

„Čau,“ pozdravil som ju.

„Teda, to sú k nám ale hostia,“ zasmiala sa a priateľsky ma objala. Dúfam, že sa hodláš zdržať dlhšie, Eddie, zasmiala sa v duchu.

„Môžem ťa uistiť, že sa nikam neponáhľam.“ Tanya bola oboznámená s tým, čo sa mi prihodilo. Bol som rád, že sa na to snažila nemyslieť a zbytočne ma s tým neotravovala. Správala sa, ako skutočná priateľka, ktorej záleží na citoch svojho dlhoročného kamaráta.

„Poď ďalej,“ povedala a doslova ma strkala do dverí. V obývačke sedeli Irina a Kate, a hneď, ako ma zbadali sa so mnou šli privítať. Pre istotu som sa ich spýtal, či im moja návšteva nebude prekážať, ale uistili ma, že rozhodne nie.  Poďakoval som im a Tanya ma odprevadila do mojej novej izby. Trafil by som do nej aj sám, pretože vždy, keď som sem prišiel, to bola tá istá. Aj vtedy, keď som sem pred rokom a pol, z hodiny biológie „utiekol“. Vtedy, keď som sa spoznal s Bellou a zistil, čo je to láska... A neskôr aj to, čo je zlomené srdce. A ako bolí. Vošiel som dnu, hneď za mnou šla Tanya a zatvorila za sebou dvere. Edward, vidím na tebe, že nie si vo svojej koži.

„Tan, nerob si o mňa starosti.“ Snažil som sa o úsmev, ktorému sa však na mojej tvári veľmi nepáčilo, pretože sa tam nezdržiaval často.

„Edward,“ začala váhavo, „veľmi ma mrzí to, čo sa stalo medzi tebou a Bellou. Chcem, aby si vedel, že sa na mňa môžeš vždy spoľahnúť, nech budeš potrebovať hocičo.“

A už to bolo tu. Ľútosť. Od každého som ju dostával, aj keď som o ňu nestál. Ale vedel som, že to Tanya myslí dobre a úprimne.

„Vďaka,“ odvetil som po chvíli. Tan sa usmiala a objala ma. Bella nevie, čoho sa vzdala. Ale neboj sa, jej príde, že akú chybu spravila, a potom ťa bude chcieť naspäť.

Tanyin názor som nezdieľal. Bella si vždy dokonale premyslela všetko a nemal som obavy, že aj vzťah s Jacobom si premyslela dostatočne na to, aby vedela, do čoho sa pustila. Nezazlieval som je to. S ním ju možno čakala lepšia budúcnosť. Ona bola človek, on bol človek – no, ako sa to vezme, ale proste bol smrteľný – a tak nemuseli mať strach, ako to s nimi dopadne. Ale aj tak som ho nenávidel za to, že mi ju ukradol. Miloval som ju viac ako svoj vlastný život. Keby ste sa ma boli pred mesiacom spýtali, čo by som spravil pre Bellu, moja odpoveď mi bola jednoduchá: Všetko. Spravil by som pre ňu všetko, čo by som jej len na očiach uvidel. Avšak teraz, už som si nebol úplne istý. Áno, ešte stále som ju miloval. Dokonca tak silno ako aj predtým – a navždy aj budem –, ale situácia sa zmenila.

***

V Denali som bol už dva mesiace. Nakoniec sa môj plán aj podaril; prišiel som na iné myšlienky. Tan a jej sestry ma vždy rozosmievali, zabávali sme sa, alebo sme sa jednoducho rozprávali. Neplánoval som, že moja návšteva bude trvať tak dlho, ale zistil som, že sa mi odtiaľto ani nechcelo odísť. Nikdy pred tým som si neuvedomil, aké sú tieto sestry v pohode.

Samozrejme, svoju rodinu som o sebe pravidelne informoval. Oni mi tiež vždy vraveli novinky, ktoré sa udiali vo Forks, alebo Emmetove trapasy a vtipy, čo stihol narobiť. O Belle sa ani raz nezmienili a bol som za to aj rád. Skutočne som nepotreboval počuť o tom, kedy a kde sa bozkávala s tým svojím chlapčekom. Mal som pocit, že som sa z toho pomaly dostával. Avšak, predsa len ma niekedy napadli myšlienky typu, čo asi robí, alebo ako sa má. Tie sa však postupom času míňali.

„Ed, ideme na lov,“ zvolala Kate.

„Čakajte, idem s vami,“ zakričal som a vyskočil z okna do snehu. Túto zimu ho napadalo dosť. Kate a Irina už na mňa čakali.

„Dobre, môžeš ísť, ale upozorňujem ťa, že všetky pumy sú moje,“ zasmiala sa Tanya, keď sa zjavila vo dverách a rozutekala sa smerom do lesa.

„To iste,“ zašomral som a rozbehol som sa za ňou. Dobehnúť ju pre mňa nebol problém. Vždy som bol rýchly. Zhlboka som sa nadýchol a keď som zacítil tú lahodnú vôňu pumy, rozbehol som sa ešte rýchlejšie. Tanya nemala šancu ma dobehnúť. Keď som zbadal dve pumy, rozhodol som sa, že nechám aj pre Tan. Vďačil som jej za veľa. Za tie dva mesiace bola stále so mnou, a vďaka nej som sa začal cítiť lepšie. Toto bola aspoň aká–taká šanca sa jej poďakovať. Samozrejme, zaslúžila by si oveľa viac, ale s niečím začať musím.

Môj vzťah k Tanyi sa zmenil. Vždy som ju mal rád, ale nikdy som si neuvedomil, že aká je skvelá. Teraz, keď som to už vedel, som si ju obľúbil oveľa viac.

„Jéj, ty si mi predsa len niečo nechal?“ Usmiala sa Tanya.  

„Hej, rád sa s tebou podelím,“ odvetil som. Tan sa pustila do pumy a ja som je len sledoval. Svoju porciu som si už „zjedol“.

„Mám niekde nejakú špinu?“ spýtala sa, keď si všimla môj skúmavý pohľad. Zasmial som sa.

„Nie, nemáš.“

„Tak prečo na mňa tak hľadíš?“ Sadla si vedľa mňa do snehu. Dúfam, že si zo mňa nerobí srandu a nemám na tričku odtlačok laby medveďa. Nenápadne si začala prezerať tričko.

„Neboj sa, fakt nie si špinavá,“ uistil som ju. Pozrela sa na mňa a zasmiala sa. Sadol som si do snehu a Tanya môj pohyb napodobnila.

„Edward?“ ozvala sa po chvíli ticha.

„Áno?“

„Vieš, niežeby som nebola rada, že si tu, ale kedy sa chceš vrátiť domov? Teda, Bože, to muselo vyznieť, akoby som ťa chcela od nás vyhodiť... Ale to nie je pravda, ja som rada, že si tu, len...“ koktala. Zachichotal som sa. Nemyslela to zle, len aj jej prišlo zvláštne, že som u nich dokázal vydržať tak dlho, keď som to nezvykol robievať.

„Chápem, ako to myslíš,“ povedal som. „Popravde, neviem, kedy sa vrátim domov. Nechce sa mi tam vracať.“

„A nechýba ti tvoja rodina?“

„Áno, chýba, ale...“ nedokončil som. Nevedel som, ani ja sám dôvod, prečo som vlastne ešte stále tu. Plánoval som cesty po svete. Chcel som navštíviť Európu, Áziu... Možno aj Austráliu.. .Nie, tú radšej nie. Tam stále a všade svieti slnko, bol by som príliš nápadný. A v roláku by som tam nemohol chodiť, lebo by ľuďom prišlo čudné, že niekto nosí rolák v štyridsať stupňových horúčavách.

„Ale?“ nabádala ma Tanya.

„Chýbala by si mi,“ priznal som. Vtedy mi to docvaklo. Tanyu som si obľúbil natoľko, že som si život bez nej nevedel predstaviť. Neľúbil som ju, ale mal som ju rád. Nie ako sestru, ale ako kamarátku, alebo priateľku.

Na moje prekvapenie sa Tanya zasmiala. „Myslela som si, že práve ja ti leziem na nervy.“

Zavrtel som hlavou. „Aj ty by si mi chýbal, Edward. Ale ty predsa vieš, čo k tebe cítim.“

Áno, vedel som to. Tanya ma ľúbila. Nebola to nejaká ohromne veľká láska, ale bola dosť silná.

Nikdy som si to nevážil a boli časy, keď som do Denali kvôli tomu nikdy nechodil. Liezlo mi to na nervy. Teraz som sa však na to pozeral z iného pohľadu. Teraz som si to vážil. Tanya ma dokázala ľúbiť sedemdesiat rokov a nikdy ju to neomrzelo. Bella ma ľúbila rok. Čo je to oproti Tanyi? V porovnaní s tým - nič. 

„Prepáč,“ ospravedlnil som sa. Tanya pochopila, čo tým myslím.

„Edward,“ povzdychla si. „Viem, že nikdy ku mne nebudeš cítiť to isté. City sa nedajú ovládať, preto ti nemám za čo odpúšťať.“

Pousmial som sa a objal som ju. „Vďaka ti za všetko, Tan.“ Keď som ju objímal, cítil som sa dobre. Potom som ju pobozkal na líce. „Obdivujem ťa za to, že máš so mnou toľko trpezlivosti. Som nemožný.“

„To nie je pravda,“ nesúhlasila, „ale stále ti Bella chýba, čo?“

Mykol som plecami. „Ani neviem. Samozrejme, že mi bude stále svojím spôsobom chýbať, ale už ma to nebolí až tak, ako na začiatku.“

„Máš pravdu, neprejde to nikdy. Napriek tomu som rada, že si už na tom lepšie. Možno si pomyslíš, že ti poviem tú otrepanú frázu, ale neodpustím si to,“ zasmiala sa, „ona si ťa nezaslúžila.“

Neodpovedal som, ale začal som nad tým premýšľať. Možnože to aj bola pravda. Ona si ma nezaslúžila a ona nebola pre mňa dosť dobrá.

***

O pár mesiacov neskôr

„Myslíš, že skutočne nebude vadiť, že som s tebou prišla aj ja?“ pýtala sa Tanya, keď som odbočil na príjazdovú cestu, ktorá viedla k mojej rodine. Vracal som sa domov a chcel som, aby šla Tan so mnou. Chuderka, celú cestu bola ako ihlách. Alice už rodinu určite o všetkom informovala.

„Už stokrát som ti povedal, že nie. Všetci ťa majú radi,“ uistil som ju. Zrazu som stuhol. Pred domom stál Bellin pick up.

„Kto to je?“ ozvala sa Tanya. Po dlhej chvíli som odvetil: „Bella.“

„Čo chce?“

„Nemám ani poňatia.“

Zastavil som v garáži a vystúpil z auta. S Tanyou sme pomaly prešli do obývačky. Celý dom bol presiaknutý Bellinou vôňou. Vôňu, pre ktorú by som pred pár mesiacmi dokázal vraždiť. Teraz ma však zanechala chladným.

A vtedy som ju zazrel. Sedela na pohovke vedľa Carlislea a Esme. Vôbec sa nezmenila. Čokoládové oči ma začali prepaľovať a líca sa jej začali sfarbovať do ružova. Srdce jej bilo ako splašené.

„Edward,“ vypískla Alice, ktorá sa zjavila ani neviem odkiaľ a hodila sa mi okolo krku.

„Ahoj,“ zasmial som sa a vo vzduchu som sa s ňou zatočil. 

„Som rada, že si tu.“

„Aj ja,“ odvetil som. Cítil som na sebe Bellin pohľad, ale snažil som sa ho ignorovať.

Po Alice sa so mnou privítala celá rodina. S rovnakou radosťou privítali aj Tanyu. Potom som zrak upriamil na Bellu.

„Ahoj,“ ozvala sa nesmelým hláskom a ja som sa zachvel. Myslel som si, že to už zvládnem, ale teraz, keď som po takej dlhej dobe počul jej hlas, všetky naše spoločné chvíle sa mi opäť vybavili.

„Ahoj,“ odvetil som. „Na čo si prišla?“

„Chcela som s tebou hovoriť.“

„Môžeš,“ povzdychol som si. „Povedz, čo máš na srdci.“ Je možné, aby sa ľudské správanie k druhému človeku dokázalo tak zmeniť za pár mesiacov? Mal som pocit, že sa mohlo. Pretože, moje sa zmenilo.

„Nešlo by to osamote?“ spýtala sa Bella. Vedel som, že je nervózna, bolo to počuť z jej hlasu.

Prikývol som. Keď chce osamote, tak osamote.

„Poď za mnou.“ Bella sa postavila z pohovky, významne sa na všetkých pozrela, a potom šla za mnou. Nevedel som si predstaviť, čo by mohla chcieť. Snažil som sa to vyčítať v myšlienkach mojej rodiny, no zistil som, že to nevedeli ani oni. Tiež premýšľali nad Belliným chovaním. Aj im prišlo zvláštne, že sa tu odrazu zjavila. Nikdy počas mojej neprítomnosti neprišla, ani sa s nikým nekontaktovala.

Dokonca ani Alice nevedela povedať, čo prinesie budúcnosť. Všetko bolo hmlisté a zdalo sa, že to závisí na nejakom veľkom rozhodnutí.

Vyšiel som pred dom, kde som počkal na Bellu. Pomalým, neistým krokom zišla po schodoch a postavila sa predo mňa.

„Tak, čo si chcela?“ spýtal som sa. Môj hlas nebol tvrdý, ani nepríjemný.

„Edward... ja,“ zakoktala sa, „v prvom rade sa ti chcem za všetko ospravedlniť.“

„Fajn.“

Bella sa na mňa pozrela ako na zjavenie. „Fajn? Nič viac k tomu nepovieš?“

„Neviem, čo viac by si chcela počuť. Čo sa stalo, stalo sa a už sa neodstane,“ konštatoval som.

„Chýbaš mi, Edward,“ priznala Bella a pristúpila bližšie ku mne. „Kvôli tomu som prišla. Chcela som ti navrhnúť, či by sme to nemohli skúsiť znova. Viem, že to, čo som spravila bolo zlé a nechutné a som si vedomá toho, že mi možno neodpustíš, ale...“ Začala si hrýzť do pery, pričom jej srdce šialene bilo. Pozeral som sa jej do očí a vedel som, že všetko, čo povedala, bola pravda. Na jednej strane som bol rád, že ma ešte stále ľúbi a nezabudla na mňa, ale tá druhá strana zastávala názor, že keď ma podviedla jedenkrát, spraví to aj druhýkrát.

„A čo Jacob?“

„Rozišli sme sa ešte pred troma mesiacmi. Nemohla som byť s ním, Edward. Stále som na teba myslela. Vždy, keď ma pobozkal som si spomenula na teba. Vtedy som zistila, že to všetko bola chyba a nikdy som si s Jacobom nemala začať,“ šepkala a v očiach sa jej zaleskli slzy.

„Ale začala si si.“

„Prosím, odpusť mi to.“

„Vieš, Bella. V ten deň, keď som sa to dozvedel, zrútil sa mi celý svet, pretože som s tebou chcel prežiť svoju existenciu. Chcel som byť stále s tebou, zdieľať s tebou všetky zážitky... Vtedy som si najviac na svete želal, aby si sa bola ku mne vrátila. Odpustil by som ti to a všetko by sa vrátilo do starých koľají. Ale po čase som si začal uvedomovať, že je možno dobré, že už nie sme spolu. Ty si môžeš žiť ľudský život, ja si budem žiť ten svoj. A teraz už viem, že je to tak lepšie,“ povedal som.

„Takže je koniec?“ Bella sa rozplakala. Teraz plače, je jej to ľúto, ale to, že aj ja som trpel ako kôň, ju vtedy vôbec nezaujímalo. Myslela si, že nemám žiadne city? Že mi to bolo, nebodaj, jedno? Že som ju dostatočne nemiloval?

„Koniec bol už pred pol rokom. Ale keď chceš, aby som ti to potvrdil, tak áno. Je definitívny koniec.“

„Nerob to. Prosím. Sľubujem ti, že už niečo podobné nikdy nespravím. Edward, milujem ťa,“ vzlykala.

„Aj  ja teba, Bella,“ šepol som. Pozrela sa na mňa s nádejou, tak som rýchlo dodal: „Ale na mojom rozhodnutí sa nič nemení. Aj keď ťa budem vždy ľúbiť, už nechcem, aby sme boli spolu.“

„Je to kvôli Tanyi?“ zamrmlala a zotrela si slzy.

„Nie, s Tanyou nič nemám. Sme len priatelia.“

„Tak potom prečo?“

„Pretože som si uvedomil isté veci, Bella. My dvaja k sebe nepatríme a musíš pochopiť, že ja tu nie som, ako tá druhá možnosť. Že tu nie som na to, aby si sa ku mne, keď ťa omrzí Jacob, alebo niekto iný, mohla vrátiť. Vždy si si myslela, že ťa budem čakať do nekonečna. Ale to nie je pravda a ty to musíš pochopiť,“ odvetil som pevným hlasom.

„Ja som si to nikdy nemyslela,“ vychrlila zo seba a chcela ma objať. Chytil som jej ruky a zadržal ju. „Nie, nerob to,“ povedal som.

„Prosím,“ prosila, a pritom sa jej z očí kotúľali slzy. Slzy, ktoré by som bol pre ňu vtedy vyplakal aj ja, no nebolo mi to umožnené. Slzy, ktoré by mi nezotrela.

„Choď domov, Bells. Nevravím, že nemôžeme byť priateľmi, ale nič viac odo mňa nechci.“

„Ja, dobre, chápem ťa. Budem to rešpektovať,“ dostala zo seba medzi vzlykmi. „Ale chcem, aby si vedel, že ťa budem vždy milovať.“

Len som prikývol. Keď chcú byť dvaja ľudia, alebo upíri spolu, je dôležité, aby si dôverovali. Nezáleží len na láske. A ja som už Belle nedôveroval. Síce ju budem aj ja milovať ešte veľmi dlho, vedel som, že moje rozhodnutie bolo správne. Nemohol som s istotou povedať, čo prinesie čas. Jediné, čo mi ostávalo bolo dúfať, že to bude už len vždy niečo dobré.

Tak dúfam, že sa niekomu bude páčiť aj takýto koniec. Ale aj keby nie, bola by som rada, keby ste mi zanechali svoj názor. Či už kladný, alebo záporný. ;)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Správne rozhodnutie: