Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Stretnúť anjela

29.12.2012 (16:00) • Empress • FanFiction jednodílné • komentováno 16× • zobrazeno 2702×

Stretnúť anjela

Sedela som v čakárni nejakej súkromnej kliniky, na nepohodlnej plastovej stoličke a márne sa pokúšala splynúť s okolím. Chodbou sa šíril zápach dezinfekcie, ktorý sa mi pomaly ale isto, dostával aj do tých najhlbších pórov na mojej pokožke. Nič z toho, čo sa stalo, som v pláne nemala. Netúžila som po ničom inom, len utiecť z tohto miesta, schúliť sa niekde do klbka a umrieť.

Prečo to tak muselo byť? Prečo práve ja? Mohla som sa pýtať do nekonečna, ale otázky zostávali bez odpovede. Niekto tam hore na nebi sa prosto rozhodol napísať do knihy môjho života krutú kapitolu. Presne po vzore príslovia: „Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch".

Už od rána som vedela, že je niečo zle, že sa čosi hrozne pokazilo. Vlastne mi nič nebolo, mohla som normálne fungovať a tešiť sa na dnešnú oslavu. Dcéra sesternice Alexie práve dovŕšila vek, kedy sa z dojčaťa stáva batoľa a na jej počesť sa zišla takmer celá rodina. Nikto z nich ani len netušil, aké tajomstvo skrývam. Pestovala som si ho v sebe ako ten najväčší poklad. Bála som sa, tak strašne som sa bála, že ani môj vlastný manžel nevedel, prečo som posledný mesiac ako vymenená.

Veselie bolo v plnom prúde keď ma ochromil prvý kŕč. Au!

„To nič, veď niečo také je predsa bežné, nie!? Internet je toho plný..." chlácholila som svoje vystrašené srdce.

Rýchlo som na tento šok zabudla a vybrala sa do ďateliniska hľadať štvorlístky. Hneď na kraji políčka, som o jeden doslova zakopla. Pozrela som naň a v tom ma prepadol pocit, ako keby ma mal jeho dotyk popáliť. Vzápätí sa dostavil druhý, silnejší kŕč.

„ Len to nie, prosím ťa len to nie!" šepkala som zúfalo svoju mantru, akoby dokázala odvrátiť najhoršie.

Postavila som sa, zvierajúc štvorlístok v ruke a narovnala chrbát, aby som sa hneď potom zrútila naspäť na zem. Veselie ustalo a okolo mňa sa utvorila skupinka zvedavých tvárí. Charles medzi nimi chýbal. Kam sa doparoma vyparil, keď ho najviac potrebujem?

„Krv!" skríkol ktosi.

„To nič nie je!" snažila som sa ich presvedčiť.

Napokon som musela s pravdou von. Nechcela som, aby sa ju dozvedeli takto, ale už sa nedalo nič robiť. Kým mi pomáhali na nohy, odpovedala som na pár zvedavých otázok. Takisto som si musela vypočuť, že sprvu sa predsa bežne stáva, že sa pridružia také komplikácie. Je to teda normálne a nie je treba sa plašiť. Na môj nesmelý návrh, žeby som predsa len radšej navštívila doktora, zamietli ako hysterický. Zábava pre mňa stratila význam.

Zhoršovalo sa to. Prišli sme domov a konečne sa niekto podvolil, aby so mnou navštívil pohotovosť. Takmer ma tam vysmiali. Čo nikto nechápe, ako je pre mňa to „zrniečko prachu", ktoré vo mne rastie, dôležité? Že už teraz ho mám najradšej na celom svete?

Nerozumeli. Veď čo iné by sa dalo čakať od chlapov, doktorov. Poslali ma naspäť domov...

Neuveriteľné ako sa za deň a noc môže obrátiť váš život hore nohami. Rokmi vyšliapané cestičky sú v okamihu rozmetané na kúsky.

Objala som sa rukami a rýchlym žmurkaním začala zaháňať slzy. Niekto sa opatrne dotkol môjho pleca. Vzhliadla som nahor a zbadala anjela. Tak predsa len som sa dostala do neba? Anjel sa usmial.

„Esmé Evensonová?" Prikývla som. „Som Carlisle Cullen, poďte, prosím, so mnou." Ako v mrákotách som prijala jeho ruku a vošla s ním do ordinácie.

Až tam som sa na vlastnej koži a na vlastné uši presvedčila, že nebo je mi nekonečne míľ vzdialené. Bolo neskoro na všetko, záchrana bola takmer nemožná. Príval sĺz zmáčal doktorov plášť. Aj keď tam stále ostávala iskierka nádeje, bála som sa na ňu upnúť.

Ležala som na nemocničnej posteli a cítila, akoby z môjho tela pomaly vyprchával život. Nevládala som už ani plakať a došli mi aj sily, aby som dokázala čokoľvek predstierať. Charles sa napokon ukázal. Prišiel, aby mi vynadal a vzal ma domov. Zistil totiž, že poisťovňa pravdepodobne neuhradí môj pobyt na tejto klinike. Hneď ma nútil zbaliť si veci a nedbal na fakt, že ma čaká operácia.

Zachránil ma až doktor Cullen. Chytil Charlesa za golier a vyprevadil ho z oddelenia von. Potom sa vrátil, spýtal sa či som v poriadku a sadol si na stoličku vedľa mojej postele. Chytil ma za ruku a čakal. Neviem či chcel, aby som sa vyrozprávala, alebo mi len svojou prítomnosťou vyjadroval účasť. Každopádne, účinok sa dostavil. Upokojila som sa a vďačne na neho pozrela.

Druhý deň, skoro ráno, som už mala zákrok za sebou. Stalo sa však, čo nikto nečakal. Nastali komplikácie, ktoré ma behom chvíle pripravili o možnosť mať vlastné deti. Zo šoku som sa dostala do akéhosi tranzu a ani som nevedela, či cítim bolesť. Bola som tak otupená, že mi bolo všetko jedno.

Poobede za mnou aj napriek zákazu prišiel Charles. Nech urobil, čo urobil, túžila som po jeho objatí a podpore. Potrebovala som ich ako soľ. Oznámila som mu všetky skutočnosti, ako aj fakt, že už navždy budeme len my dvaja. Myslela som, že jeho predchádzajúce správanie bolo spôsobené akýmsi skratom. Ako veľmi som sa mýlila...

„Chvalabohu!" vydýchol, keď sa hrnul k mojej posteli. „Dnešná doba je zlá, Esmé. Nepraje ľuďom, aby mali deti. Môžeme byť radi, že sa to takto elegantne vyriešilo!" radoval sa. Myslela som, že zle počujem.

„Čo chceš povedať tým... elegantne vyriešilo...?" skríkla som, no vzápätí som sa skrútila od bolesti. „Vypadni!"

„Prosím ťa, nerob scény!" smial sa mi. Nechápal, samozrejme, že nechápal. „Vieš si predstaviť, že by to decko bolo napríklad postihnuté? V dnešnej dobe? Prepáč, ale niečo také by bolo pre mňa už príliš. Ty vari nechceš cestovať? Nechceš mať väčší dom a možnosť kúpiť si všetko, čo chceš? Túžiš sa obmedzovať len pre nejakého krikľúňa, ktorý by ti zničil postavu a náš vzťah?"

Neveriaco som počúvala. Kedy sa z neho stala taká kreatúra bez citu?

„Pred svadbou si hovoril inak," namietla som a on sa ma pokúsil objať.

„Vypadni preč!" rozzúrila som sa, krútiac sa pritom od bolesti. „Už nikdy ťa nechcem vidieť!" Kde sa vo mne nabrala taká zlosť? Nikdy som sa predsa nenechala ničím vytočiť. Vždy som bola tou, čo poslúchala rodičov, staršiu sestru a manžela na slovo.

„Si hysterická, mala by si sa upokojiť!" radil mi a ja som v tom momente uvidela pred očami červenú hmlu. Nechýbalo mi veľa do omdlenia.

Vtedy sa na scéne opäť zjavil môj osobný anjel. Odpočíval Carlisle vôbec niekedy? napadlo mi.

„Pán Evenson, myslím, že bude lepšie, ak odídete. Vaša manželka je po vážnej operácii a musí odpočívať!" hovoril mu mierne, ale pritom rázne.

Charlesovi v očiach zahorela nebezpečná iskra. „Ty s ním spíš?" obvinil ma. „Decko beztak nebolo moje..." táral úplne nezmyselne. Správal sa ako pominutý.

Videla som, že si potrebuje vybiť zlosť. Neznášal, keď sa jeho príkazy ihneď nesplnili. A doteraz sa ani nenašiel nikto, kto by si trúfol postaviť sa mu. Ak by som pominula doktora Cullena.

Zúžil oči do malých štrbiniek. Keby mohol pohľad zabíjať, boli by sme obaja mŕtvy. Netušila som, čo sa mu preháňa hlavou. Zrazu sa prosto otočil a odišiel. Pozrela som na môjho záchrancu, ktorému z pohľadu sršali blesky. Po prvýkrát som si všimla zvláštnu farbu jeho dúhoviek.

Jantárová, takú som ešte nevidela. Nepatrne som sa usmiala a jeho otázke, či som v poriadku, som prikývla.

Na klinike som strávila dlhých osem dní, o ktorých som si myslela, že budú plné smútku. Vďaka Carlisleovi však boli aspoň znesiteľné. Charles sa za mnou už viac neodvážil a dokonca sa ku mne donieslo, že odišiel z mesta a chce podať žiadosť o rozvod.

Medzitým sa všetkými oddeleniami rozniesli reči o zaľúbenom doktorovi Cullenovi. Vždy som sa proti mojej vôli začala červenať, len čo niekto spomenul jeho meno. Nepovažovala som to za správne a preto som sa tomu silou mocou bránila. Myslela som, že nemám nárok cítiť niečo také. Cítiť čokoľvek potom, čo bolo za mnou.

Napokon nastal deň, keď ma mali prepustiť. Márne som doktora od rána čakala a vyzerala. Neprišiel. Mrzelo ma to. Chcela som mu poďakovať za to, že bol celý čas pri mne a tým mi pravdepodobne zachránil zdravý rozum.

Nikto ma ani neprišiel vyzdvihnúť, a tak som si musela zavolať taxík, ktorý ma odviezol domov. Tam na mňa zase všetko padlo, ale odmietla som sa umárať výčitkami. Tie ma tak či tak neustále prenasledovali.

Stalo by sa to keby som ostala doma a nešla na oslavu? Vyvinulo by sa to tak dramaticky, keby som hneď všetkým prezradila, koho nosím pod srdcom? Ostal by môj anjelik so mnou, keby som viac odpočívala?

Nie, žiadne výčitky už nevrátia čas. Musím sa vzchopiť. Vzala som si z vešiaka sveter. Toto leto bývali večery chladné. Vybrala som sa na jedno miesto. Moje tajné útočisko v lese neďaleko mesta. Človek o ňom musel vedieť, aby ho našiel. Postavila som sa až na okraj a nechala vietor pohládzať rozpletené vlasy. Takto som tam chodila každý jeden deň, niekoľko mesiacov. Nevynechala som jediný raz. Až kým...

Bol práve predvečer Vianoc, pre väčšinu ľudí najkrajšie sviatky v roku. Blúdila som uličkami mesta, keď som ucítila neuveriteľnú vôňu.

Bellissima! Takú reštauráciu som si tu nikdy predtým nevšimla, vŕtalo mi hlavou. Premohla ma zvedavosť a vošla som. Slávnostná atmosféra na mňa dýchla z každého kúta.

„Prajete si stôl?“ oslovila ma malá, sotva sedemnásťročná, dievčina. Na menovke mala napísané Alice. Čosi na nej mi bolo hrozne povedomé.

Prikývla som a ona sa žiarivo usmiala. Strnula som. Jeho úsmev, je to určite jeho úsmev! Bola som si istá, nemohla som sa zmýliť. Srdce sa mi rozbúchalo šialeným tempom, až som si myslela, že nevydrží. Dievčina ma odviedla ku stolu. Pri chôdzi pôsobila, akoby tancovala.

Poslušne som si sadla, prijala jedálny lístok a márne nazerala do jeho ponuky. Všade som videla len jeho tvár. Zrejme som sa definitívne zbláznila.

Strhla som sa pri príchode čašníčky. Vzhliadla som a takmer onemela.

„Dobrý deň, volám sa Rosalie a dnes vás budem obsluhovať. Dnes bude pre vás variť samotná šéfkuchárka, takže budete v najlepších rukách. Prajete si niečo na pitie?“ štebotala.

Prehltla som hrču, čo mi navrela v hrdle a prikývla. O chvíľu mi priniesla pohár s vodou. Bolo mi hlúpe sedieť tu iba s tým, tak som si objednala šalát. Rosalie odišla do kuchyne a ešte než sa za ňou zavreli dvere, začula som, ako čosi kričí na „pažravca Jacoba“ a „zaľúbenca Jazza“. Nech mi bolo do tejto chvíle akokoľvek mizerne, teraz som neubránila úsmevu.

Rozhliadla som sa okolo seba. Cítila som sa ako doma. Zvláštne. Ani vo vlastnom domove som sa nikdy necítila tak pohodlne. Obsadené boli všetky stoly, z reproduktorov sa ozývali vianočné koledy. Očividne som mala šťastie, že som si mala kam sadnúť.

Znovu buchli dvere na kuchyni. Rosalie podišla k barmanovi úctyhodných rozmerov, a čosi mu pošepkala. Obaja na mňa pozreli a mne skoro zaskočilo. Sklopila som zrak a začala študovať červeno-zelené vzory na obruse. Keď som opäť vzhliadla, už za barom stál iba ten obor. Venoval sa však svojej práci a na mňa ani nepozrel. Keby som nemala objednané jedlo, asi by som sa zodvihla a odišla preč.

Cinkol zvonček pri vchodových dverách a dovnútra, spoločne so snehovými vločkami, vošli tri postavy. Jedna žena, v pokročilom štádiu tehotenstva a dvaja muži. Pri pohľade na ženu mi zvlhli oči. Po očku som pozrela na mužov, ktorí ju sprevádzali.

Tresk!

Črepiny pohára, ktorý som len pred chvíľou držala v ruke, sa rozprskli po navoskovanej podlahe. Hlava sa mi zatočila. Pohľady všetkých sa upreli na mňa, šum hlasov utíchol.

„Carlisle,“ šepla som potichu. Akoby sa vyslovením jeho mena, mal stať zázrak.

„Esmé,“ naznačil perami.

Nechal svojich spoločníkov tam kde boli a nedbajúc na črepiny sa hrnul ku mne. Ja som zmrzla a prepaľovala ho pohľadom. Podišiel, kľakol si ku mne a uväznil moje ruky v tých svojich. Druhý raz som ho videla, chovať sa takto impulzívne a vôbec mi to nevadilo. Mňa sa vždy snažili viesť k tomu, aby som sa prezentovala ako poslušná, vychovaná mladá dáma. Prejavy na verejnosti neboli dovolené.

Zosunula som sa zo stoličky a kľakla si k nemu. Z očí mi začala padať jedna slza za druhou. Márne ich zotieral, vždy si nové kvapôčky našli cestu von. Potom ma pobozkal. Ten dotyk pálil aj napriek tomu, že jeho pery boli čudne studené. Pobozkal ma znova. Už som si nemyslela, že sú studené. Potom ma objal a vo mne vybuchol ohňostroj šťastia. Hlavou mi preletela detinská myšlienka, že Santa predsa len existuje.

Tak som znovu objavila svojho strážneho anjela a po jeho boku sa mi splnili všetky sny. Prvýkrát v živote som sa cítila naozaj šťastná a voľná. Našla som druhú polovičku svojho JA. Priateľa, neskôr snúbenca a napokon manžela. A jeho... NAŠE deti! Rodinu...

Rosalie a jej Emmetta, Alice s Jasperom, Edwarda s jeho Bellou a dcérkou Renesmé. Dokonca i večne hladného Jacoba...

Nuž a verili by ste tomu, že reštaurácia, do ktorej ma vtedy pred Vianocami pravdepodobne priviedla prozreteľnosť, patrila Carlisleovej neveste Isabelle?

Pohár môjho šťastia bol vrchovato naplnený. Mohla som chcieť viac?

A predsa sa mi časom splnil ešte jeden sen. Presne dva roky po našich prvých spoločných sviatkoch, v postieľke zaplakala malá Natalie.

Naše šťastie, zázrak, naše „dieťatko Vianoc“.

* Natalie - narodená v deň Kristových narodenín; dieťa Vianoc

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Stretnúť anjela: