Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Tak ako to malo byť, zlatko! - 1. časť

30.05.2010 (20:15) • DarkPassion • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1604×

"Ak je toto otázka
Je to možno lož?
Ak áno neznamená áno,
Tak sa znižujem k „prečo“?"

Tak, ako sa to stalo

hudba

Sedela som za stolom v riaditeľni a myslela na neho. Znovu som rozmýšľala, ako ho vrátiť späť. Bola som tak hlúpa, že som sa plietla do jeho rodiny. Niekedy si pripadám ako Júlia a on bol môj Romeo. Milovala som naše rýchle jazdy na motorke. Milovala som, keď sme sa spoločne pozerali na hviezdy. Na ten pocit uvoľnenia, keď som sedela v jeho náruči, na ten nikdy nezabudnem. Och, môj milovaný Demether. Jeho nezabudnuteľné a hlboké oči ma vedeli vždy dostať do iného sveta. Do sveta, kde bol iba on a ja. Mal krásne modré oči, ktoré patrili iba mne. Neustále som sa v nich topila. Bol to môj šašo... myšlienka na jeho úsmev, hlas a vôňu ma bolela, no časy sa zmenili. Ja som sa zmenila. Naše rodiny nechceli aby sme boli spolu. Chceli silou mocou rozdeliť naše srdcia, podarilo sa im to, no za cenu toho najvzácnejšieho života. Vzali život mojej láske, svojmu synovi. Zničila ma moja rodina, no i tá jeho. Nenávidím ich...  utečiem. Viem, že utečiem.  Ukradnem peniaze a pôjdem za tebou láska. Jeho pohreb sa konal... konal sa vo Volterre. Samozrejme, čo najďalej odo mňa. Jeho rodina si myslí, že nás rozdelí, láska. No, moje myšlienky patria navždy tebe a srdce bude naveky zapletené v tvojej sieti.

„Slečna Hudson. Ste si vedomá, že ste znovu porušili školský poriadok? Hrozí vám vylúčenie zo školy!“

„No, konečne. Už som sa sama seba pýtala, čo k tomu treba,“ zasmiala som sa a nafúkla veľkú žuvačkovú bublinu.

„To je snáď vrchol!“

„Vrchol čoho? Ale pán riaditeľ, snáď mi tu nevybuchnete. Pani Sawinowá po vás upratovať nebude.“ Moje oči sa mu vysmievali a on praskal zlosťou.

„Von! Ihneď! A už sa sem nevracajte!“ Praskla som ďalšiu žuvačkovú bublinu, schmatla školskú tašku spod stola a navliekla si jeho bundu. Demi ju najradšej nosil na motorke, na našom šrotíku, ktorý si s nami prežil veľa.

„Bolo mi potešením!“ zasmiala som sa a zabuchla dvere. Nikdy by ma nenapadlo, že to pôjde takto ľahko. Zaťala som päsť a búchala do skriniek na chodbe. Smiala som sa a kývala tým chudákom, čo musia ešte tri roky chodiť do tejto srákoriny. Vyrazila som nohou dvere školy a šla proti svetu. Vonku pršalo a ja som nasadla na naše ho chrobáčika.

„A do Volterry!“ skríkla som a zošliapla plyn. Studený dážď mi zmáčal tvár a jeho bunda začala presakovať. Lepila sa mi na pokožku, chladila moje horúce telo od vzrušenia. Tešilo ma, že budem znovu sním.

Zastavila som pred našou “chatrčou“ a rýchlosťou blesku som vletela dnu. Veci som už mala dávno  zbalené. Ešte som si zobrala auto, na jeho korbu som dala chrobáka a na zadné sedadlá tašky. Pustila som si nahlas hudbu a pospevovala si do rytmu. Budem tam, miláčik! Na tvári sa mi rozlieval úsmev. Som možno blázon, ale nie som smutná. Už nie... prešla som si smútkom, no posadla ma zlosť a nevraživosť. Zazvonil mi mobil, priala by som si myslieť, čo keď je to on? No, on mi už nikdy nezavolá. Nezasmeje sa mi do telefónu, nikdy už nebudem počuť jeho rozhnevaný tón, keď mu uchmatnem kúsok pizze. Buchla som do volantu a zodvihla ten prekliaty telefón.

„Čo je?“ zarevala som do neho a z druhej strany sa ozýval hlas mojej upiatej matky.

„Kde do pekla si? A ako to, že ťa vyhodili zo školy? Vieš koľko peňazí sme na teba utratili? Okamžite sa do nej vrátiš a...“

„Choď do riti, mami.“ To oslovenie som vypľula s takou nechuťou.

„Prosím?“

„Počula si dobre a inak. Požičala som si trochu peniažkov. Dúfam, že ti to nebude vadiť. A ešte prepáč za tu vázu v obývačke, držala som veľa tašiek.“

„Jane...“ Pípla som ju a bola celá šťastná. Zničili mi všetko šťastie, len nevraživosť medzi našimi rodinami nám zakazovala stretávať sa. No, vždy sme našli spôsob, ako im utiecť. Ešte som vám nestihla povedať, ako som o môjho anjela prišla. Za akých okolností, prišiel o svoje telo len kvôli našej láske. Verím, že jeho duša je hore a dáva na mňa pozor. Otvorila som okienko, vystrčila hlavu do dažďa a čo najhlasnejšie zakričala:

„Milujem ťa, Demi!“ dúfam, že si to počul, láska.

***

hudba

Sedela som pri okne... na sebe som mala pyžamo, no tvár som mala upravenú. Vedela som, že dnes príde. Sľúbil mi to... jeho rodičia odišli do divadla a on ostal pre mňa. Chcem si dnes vychutnať každý kúsok jeho tela. Och, Demethri, kde si?

Prechádzali hodiny, minúty, sekundy, stotiny a on nikde nebol. Nebol pri mne, zabudol? Nie! To by on nikdy neurobil. Dostávala som zlý pocit, čo keď sa mu niečo stalo?! Rýchlo som sa prezliekla do každodenného oblečenia, odomkla dvere od mojej izby a zoskákala schody.

„Kam si sa vybrala mladá dáma?“ opýtal sa môj otec od stola. Práve si čítal noviny a pil silnú, čiernu kávu.

„Otec, ja musím ísť za Demim.“

„V žiadnom prípade!“ Buchol novinami o stôl a už stál na nohách. Kráčal ku mne, no ja som nemala čas. Rýchlo som konala. Otvorila som dvere a utekala k autu. Roztrasenými rukami som naštartovala a snažila sa nevnímať otcov krik. Vyrazila som na hlavnú cestu a šla smerom k jeho domu. Bolo mi jedno, či na mňa pustia psy. Bolo mi jedno, či mi jeho mama bude nadávať do štetiek. Milujem ho a potrebujem vedieť, čo s ním je.

Prechádzala som cez križovatku a uvidela policajné autá. Všade boli svetlá a sanitky. Uvidela som jeho motorku... už sa to motorkou však nazvať nedalo. Ani som nestihla zabrzdiť a vyskočila som z auta.  Utekala som až k žltej páske, kde stáli samí policajti. Pri sanitke som videla jeho mamu, ktorá sa chúlila v manželovej náruči. Plakala a kričala... vylievala si zlosť...

Otáčala som sa okolo seba a hľadala ho. Uvidela som lekára, ktorý stál nad telom mladého chlapca, nie! To nemôže byť on. Mal zavreté oči a na tvári mu však pohrával úsmev. Nie! Preliezla som žltú pásku a utekala k tomu chlapcovi. To nemôže byť on, on je teraz na ceste ku mne a toto je len zlý sen! Prosím ťa, Bože!

„Slečna, tam nemôžete ísť!“ kričal na mňa jeden z policajtov a vyšetrujúcich, no mňa to nezaujímalo. Surovo som odsotila lekára a padla na kolená.

„Nie! Vstaň, Demi! Milujem ťa, ale toto mi nerob!“ Chytila som ho za ľadovú ruku. Zdalo sa mi, ako keby sebou pohol, ako  keby dostal kŕč. On žije!

„Nech ide preč!“ Počula som jej hlas. Hlas jeho mami, no teraz mi bola ukradnutá. Musím byť pri mojej láske. Nesmú mi ju ukradnúť, vziať. Chcem s ním ostať navždy! Povedal mi to aj on prečo mi však neodpovedá?

„Demi...“ šepla som a zdalo sa mi alebo sa znovu pohol? To nikto nevidí? Zrazu ma niekto chytil okolo pása a ja som sa začala trhať, kričala som.

„On, žije! Nevidíte, že sa hýbe?! Demi!“ Tvár mi zmáčali slzy a ja som nevnímala nič okolo seba. Stále som sa sústredila na jedno. Na neho. Zakryli ho plachtou a mňa oblapil pocit prázdnoty. Vytrhla som sa tomu hlupákovi a utekala k môjmu autu, musím vypadnúť. Musím... ja musím...

„Za všetko môžeš ty, ty suka!“ kričala na mňa jeho mama! Moju myseľ zahalila zlosť a v ruke sa mi nabrala sila. Otočila som sa a vrazila jej facku. Ona sa zatackala a padla na zem. Postavila som sa nad ňu a po tvári sa mi liali slzy.

„Nepoznali ste ho! Nemilovali ste ho! Vy ste ho iba ničili! To ako skončil je len a len kvôli vám! Zabili ste si syna. Je mi vás ľúto!“ Zozbierala som sliny a opľula ju do tváre. Chytila sa za tvár a ja som počula už len vzlyky, no jej vzlyky prekrývali tie moje. Celé moje vnútro sa trhalo na kúsky, vedela som jedno, že už tu nie je. Stále som však cítila, že sa jeho vôňa točí okolo mňa. Vždy, keď som mrkla cítila som jeho dotyky. Tak kde sa, do pekla, schovávaš, Demi?

Zastala som až niekde uprostred lesa, vypla som motor a vystúpila. Tackala som sa mokrým lesom až k našemu miestu. Riadila som sa v tejto tme iba dotykmi... chodili sme sem často. Bolo to jediné miesto, ktoré nikto nepoznal. Oprela som sa o náš strom a pohladila naše iniciálky. Boli vyrezané vo veľkom srdiečku. Začalo sa mi zle dýchať, pomaličky som sa zosunula a chytila sa okolo kolien. Dýchala som rýchlo a hlasne.

„Nie,“ šepla som. Nemôže to byť pravda. Zmocňoval sa ma pocit klaustrofóbie. Cítila som sa sama. Všetko sa zmenšovalo a mne bolo zle. Nikde nebol on... nebol tu.

„Nie!“ zakričala som a môj  hlas sa ozýval. Doliehal mi do uší a to upokojovalo moje telo. Celý les so mnou kričal. Nesúhlasil s jeho smrťou. Nebo začalo plakať a tým zakrývalo moje telo. Sedela som tu celý deň. Necítila som žiadnu časť svojho tela. Cítila som len svoje srdce, rozpadnuté a celé zaprášené. Už mi ten prach nikto nesfúkne. Už nepríde...

„Bohužiaľ, ale jeho pohreb sa nekoná tu,“ prskla na mňa jeho mama. Suka stará! Nenávidím ju! Mám chuť zobrať ten kuchynský nôž zo stola a prebodnúť jej to ľadové srdce.

„A kde?“

„Ale, Jane. Zlatko, nie si ani pozvaná. Nerob si starosti s výberom šiat. Pošlem ti fotky.“ Chytila som hneď prvé čo som mala po ruke a hodila jej to do hlavy. Bol to síce iba zemiak, ale aj to ma upokojilo. Hovorí o tom, ako keby šla na oslavu svojich narodenín, kde ma nepozvala. Ide predsa o jej syna, o jej krv. Splodila ho, starala sa o neho, dávala mu svoju lásku, dotyky a nehu. Kam to zmizlo? Demi mi o tom často hovorieval. Svoju matku miloval, no ako vyrastal, z jeho matky sa stávala stará harpya. Zničili ju peniaze, nevera, zlo naokolo. Stalo sa z nej mŕtve stvorenie. Stvorenie, ktoré však dalo mojej láske niečo za, čo jej musím ďakovať... dala mu osobu, ktorou by nikdy nebol. Nebol by taký láskavý, nežný a milujúci. Buchla som za sebou dverami a rútila sa domov. Teda domov... pre mňa to nebol domov. Pre mňa moje okolie nič neznamenalo. Stratila som kontakt s priateľmi, s mojou “rodinou“. Je hlúposť, že z nenávisti vzniká láska... z nenávisti vzniká ešte väčšie zlo.

***

hudba

Zabrzdila som za hranicami, usmiala sa na slnko predo  mnou. Milovala som síce dážď, no slniečko ma vedelo potešiť tiež. Zastavila som sa v meste Pomarance. Bol to ešte kus od Volterri, ale nie až tak ďaleko. Tešila som sa tak veľmi, že mi robilo problém sa niekde zastaviť. Už som sa zastavila v toľkých mestách, ale toto sa mi pozdávalo. Zaparkovala som na maličkom parkovisku a šla si sadnúť do malej kaviarničky. Objednala som si miešaný nápoj a nesmiem si zabudnúť vypýtať tri slamky. Vždy pijem z troch, bol to náš rituál. Ja som vždy pila z dvoch a on mi akože potajomky cucal z tej tretej. Najprv som sa na to vždy hnevala, ale ako išiel čas automaticky som objednávala tri slamky. Teraz to nebolo treba, ale aspoň som mala pocit, že je tu. Slušne som si objednala mojito a pohodlne sa usadila v bielom kresielku na terase. Pozerala som sa na mladých ľudí v objatí, staré dámy s košíkmi zeleniny. Deti s balónmi a bublifukom. Bolo príjemné len tak sedieť a venovať sa šťastiu druhých. Spoza rohu ulice vyletel chlapec na bycikli a rútil sa dole kopcom. Kričal a smial sa. Všade okolo seba vypúšťal radosť a voľnosť. Keď zoskočil z bycikla, priviazal ho k pouličnej lampe a utekal za starou dámou. Milo sa na ňu usmial a začal štebotať po taliansky.

„Lascia che ti aiuti? Pomôžem Vám?“ Tá stará paní sa usmiala a okolo očí sa jej vytvorili malé vejáriky.

„Grazie, ragazzo. Ďakujem, chlapče,“ pohladila ho po strapatých vlasoch a on jej vzal košík a tašky. Bolo to milé gesto, celou cestou som počúvala ich rozhovor. No, teda až po  kým nezašli za roh. Pre toho chlapca to bola úplne cudzia žena, no bol slušný a vychovaný. Vždy som si priala mať syna. Takého ako bol Demi. Presne, ako bol tento chlapček.  Zaplatila som a utekala na parkovisko. Ako som prechádzala cez cestu uvidela som niečo, čo ma úplne naštvalo. Dvaja veľký chlapci obťažovali môjho chlapčeka! Jeden ho držal za tričko vo vzduchu a opieral o chladnú a mokrú stenu. Chlapcovi stekali nevinné slzy po tvári a jeho srdiečko bilo tak hlasno. Mal strach, ktorý som ja nemohla dopustiť. Rozbehla som sa cez cestu a zakričala.

„Hej!“ Ten veľký chalanisko sa rozutekal a ten čo ho držal na mňa kričala nadával. Bol síce mladší, ale o hlavu vyšší. Postavila som sa na špičky a zabíjala ho pohľadom. Nabrala som všetku silu do pravej ruky, zaťala päsť a poriadnu mu natiahla. Chlapca pustil a ten sa rozutekal za moje nohy. Dýchala som zhlboka a snažila som sa nevnímať bolesť v zápästí. Ten chlapec sa zviechal zo zeme a samozrejme sa rozutekal preč. Otočila som sa za moje nohy a čupla si. Napravila som mu vlásky a zotrela slzy. Povzbudivo sa usmiala a on ma objal okolo krku.

„Grazie.“ Dal mi pusu na líce a ja som ostala nemo stáť. Spoza rohu vybehla jeho mama, podobali sa. Bola vystrašená a na tvári mala kvapky potu, bola udychčaná a vystrašená, no hneď ako uvidela svojho anjela, všetko bolo krajšie. I jej svet vyzeral svetlejšie. Vstala som oprášila si ruky a kolená a posledná krát sa pozrela na mamičku so synom. S ďalším anjelom. Chráň sa, drobček.

Nasadla som a pustila sa do cesty. Musím tam byť, čo najrýchlejšie. Vyrazila som plnou rýchlosťou a šmýkala mokré cesty. Pustila som si hubu na plné pecky a nechala sa unášať rýchlosťou. Otvorila som si obe okná a rozpustila vlasy. Spievala som, teda kričala slová piesne a smiala sa. Milujem ťa, Demi, milujem!

***

hudba

Stála som pred bránami Volterry a srdce mi splašene bilo. Bude tu? Kde je cintorín a vyzerám dobre? Teda, čo to trepem? Bože, teraz by som si jednu trafila! Zaparkovala som pred veľkým hotelom a zaplatila si nocľah na týždeň. Zatiaľ, do kým si nájdem prácu a nejaký lacný bytík. Vzala som nohy na ramená a pobrala sa von.

„Scusa, sai dove il cimitero? Prepáčte, viete kde je cintorín?“ Zastavovala som neznámych ľudí, pýtala sa tú istú otázku. Je možné aby som nevedela trafiť na človeka, ktorý nie je turista? Ľudia, čo tu bývajú by mali nosiť ceduľu... som obyvateľom tohto mesta, hláste sa u mňa... zazrela som na druhej strane pána, ktorý práve niečo vysvetľoval nejakej Nemke. Rozbehla som sa a zastavila ho s mojou otázkou. Milo sa na mňa usmial a poslal ma cestou k mojej láske. Pekne som mu poďakovala a bežala na cintorín.

Stála som pred cintorínom, kde sa skvel nápis. Tu kde duše odpočívajú. Usmiala som sa a rozbehla sa dnu. Behala som pomedzi hroby a hľadala ten jeho. Kde len môže byť? Kde si, láska? Och, miláčik veď som tu, tak sa mi ukáž. Pozrela som sa na nebo, slabé slnečné lúče prerazili oblaky a ja som nasledovala ich smer.

„Milovaný syn, múdry človek.

Demether Biblie

*1990  +2009“

Čítala som to na hlas. Bola som prekvapená, že sa môj hlas nechvel. Mal iba 18 rokov, keď odišiel. Milovaný syn, pche. Keby ho bola milovala, suka jedna! Bolo to moje každodenné slniečko, jeho srdce ma zohrievalo, topilo, keď bolo najhoršie. Sadla som si do trávi vedľa neho a začala si pospevovať. Niečo za mnou zašušťalo a ja som sa otočila. No to, čo som uvidela ma donútilo prestať dýchať. Stál tam on. Na tvári mal zarazený pohľad, keď som sa na neho zahľadela lepšie, uvidela som karmínové oči. Ustúpila som a pretrela si oči. No, to bola chyba. Už tu nebol, cítila som len silný vánok, ktorý mnou zamával. Bol to Demi? Alebo sa moje nočné mory vrátili. Veď to je rok po jeho smrti je rok 2010 a ja bláznim. Ale ak je to on... budem ho hľadať.

„Sladko spi.“ Pohladila som náhrobok a venovala mu posledný pohľad. Zajtra tu som tiež!

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Tak ako to malo byť, zlatko! - 1. časť: