Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » To nemyslíš vážne, mami!

02.05.2011 (18:00) • Janeline • FanFiction jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 1606×

Cez zaseknuté, pootvorené okienko na mňa vial horúci vzduch zvonka. Autobus letel cez cestu sedemdesiatkou, ale to nebolo nič platné. Na arizonské horúčavy je každá rýchlosť krátka. Sem-tam sa mi zjavil kaktus stojaci osamote. Rovnako ako samotne som sedela ja. Ľudia sa sťažovali na horúčavu, rovnako ako aj z princípu ja. Pravda bola taká, že som ju však milovala. To, že na sebe nemusím mať nič iné ako krátke biele nohavice a tričko so špagetovými ramienkami, mi dodávalo pocit slobody.

„Bella? Bella!“ Otočila som hlavu.

„Hm?“

„Už si doma, zase si sa zasnívala?!“ smiala sa mi vodička autobusu.

„Asi áno. Vďaka, Diana. Ahoj,“ povedala som. Nahmatala som svoj batoh a už som vyskočila z autobusu. Horúce slnko oblialo moje ramená. Chvíľku som si ho užívala, ale bola som rada, že sa čoskoro schovám do tieňa. Na verande som si zložila batoh a vošla dnu, pozdraviť Renée.

„Mami?“

„Tu som, Bella!“ ozvalo sa z kúpeľne. Prekvapene som sa zvrtla na päte v obývačke a šla ta.

„Ahoj, ehm...“ odmlčala som sa a obzrela si Renée. V kvietkovanej minisukni stála pred zrkadlom a vylepšovala svoj outfit o šminky.

„Ehm... kamže?“ poopravila som sa. Renée sa v zrkadle pozrela na moju tvár.

„Bella, zlatko. Viem, že sme boli dohodnuté, ale... prepáč mi to. Niečo mi do toho prišlo,“ vysvetľovala moja nervózna, nezodpovedná mama.

„Fajn, to nevadí. A o čo ide?“ spýtala som sa. Renée klesla ruka so špirálou a nápadne prevrátila oči. Rozmýšľala.

„Vieš, mám niečo dohodnuté,“ pozrela na mňa previnilo. Skoro vyzerala, ako keby čakala, či jej to nezatrhnem.

„Hm, dobre,“ prikývla som a odišla som do obývačky. Klepot podpätkov sa ozval za mnou a ja som sa zastavila pred gaučom, aby som sa obzrela. Renée mala na sebe elegantné, špicaté, biele lodičky na vysokom podpätku. Zdvihla som obočie.

„Nikdy som ťa nevidela inak ako v žabkách,“ nadhodila som.

„Áno, ale je čas na zmenu, Bella!“ vyhlásila sebaisto. Tón jej hlasu mal v sebe akýsi dvojzmysel.

„Fajn,“ povedala som milo a posadila som sa. Vzala som do ruky rozčítané Búrlivé výšiny a hľadala som stranu, na ktorej som prestala čítať včera. Renée stála predo mnou. Po chvíli som jej pozrela do tváre. Nestihla schovať ten svoj ľútostivý výraz. Možno, že ani nechcela stihnúť. Zložila som si otvorenú knihu na brucho a pohodlne som si vyložila nohy na televízny stolík.

„Pokojne choď. Mám veľa úloh do školy. Urobím si ich teraz,“ hovorila som presvedčivo.

„Bella?“ vypadlo z Renée.

„Áno?“

„Prišlo to tak náhle. Nemala som čas ani pripraviť večeru, zlatko. Nechám ti peniaze, objednaj si napríklad pizzu,“ vravela. Pritom nevyrovnane pobehovala po izbe v šteklách a vytiahla pätnásť dolárov z peňaženky. Hľadala miesto, kam ich vhodne uložiť.

„Nie, mami, nemusíš, ja si niečo vymyslím,“ povedala som jej.

„Nie, Bella. Zanedbala som ťa, trvám na tom,“ krútila divoko hlavou. Začínala byť mierne hysterická.

„Mami,“ postavila som sa, „prestaň s tým.“

„Nie, Bella, musíš jesť teplú večeru. Je to zdravé. Ako sa budeš cítiť, že ti tvoja matka nič nepripravila?“ mudrovala Renée.

„Ako sa budem cítiť, keď si budem v noci objednávať celú pizzu sama pre seba?“ vrátila som jej to a postavila sa jej do cesty. Plecia jej poklesli.

„Je mi to ľúto,“ zafňukala.

„Nemusí. Ja som spokojná, Renée. Bež a bav sa.“ Bránila som sa jej ruke, ktorá sa mi snažila zastrčiť peniaze do vrecka. Po chvíli sa vzdala.

„Dobre, idem.“ Vzala si kabelku. Na chodbe sa zastavila a pozrela sa do zrkadla. Zrejme spokojná vydala zvláštny zvuk.

„Bella? Vrátim sa do desiatej. Dúfam,“ zachichotala sa.

„Dobre, mami, maj sa pekne. A dávaj si pozor!“ Ale jej už nebolo. Vybehla von a nastúpila do auta. To po chvíľke odišlo.

Posadila som sa a opäť si vyložila nohy.

„Ach, bože,“ vzdychla som. S Renée to bolo ťažké. Dalo mi vždy veľa práce zastaviť včas jej hysterické prejavy. Mala som ich z časti rada, nevadili mi až na to, že boli strašne zdĺhavé. Veľmi ma nebavili, pretože som svojej mame vôbec nerozumela. Prečo má rada také veci ako má, prečo sú pre ňu problémy také, aké sú. Ja som bola úplne iná.

Samozrejme som žiadne veľké domáce úlohy nemala. Pustila som sa do napísania si tých, ktoré sa mi chceli. O ôsmej som skončila a pustila sa do prípravy večere. Keďže som nemala čo robiť, upratala som kuchyňu, ktorá bola len na oko upravená. Poumývala som drobný riad, odložila všetok riad z priehradky na schnutie. Potom som poutierala fŕkance vody a utrela linku od omrviniek. Upravila som obrus na stole a pomaly sa pustila do prípravy večere. Našúpané zemiaky som hodila do rúry a kuracie mäso som pripravila na panvici. Keď boli zemiaky upečené, vymenila som plechy a nechala som kura zapiecť s ovocím a syrom. Sadla som si za stôl a pozrela na hodinky. Bolo skoro pol desiatej. Renée by sa za chvíľu mala vrátiť. Možno sa poteší, že som uvarila.

Keď sa ozval zvonček, ktorý ohlásil, že je kura hotové, vypla som rúru. Opäť som umyla riad a uložila ho na miesto. Presne o desiatej som začula dvere a ozval sa prenikavý smiech Renée. Vybrala som sa jej naproti. Vošla som do obývačky a zostala stáť na mieste. Nejaký vysoký, chudý chlap si poskočil na našej pohovke. Renée sa zase afektovane zasmiala. Potom ma však zbadala a zmĺkla.

„Bella?“ hlesla. Chlap pred ňou sa otočil a vyskočil na nohy. Pozrel na Renée a ona nervózne na neho.

„Čo tu robíš?“ spýtala sa ma. Trochu sa ma to dotklo.

„Ja... som ťa čakala,“ odvetila som. Renée preglgla a pozrela na muža.

„Ehm, no. Peter, toto je Bella, moja dcéra. A Bella – môj kolega Peter,“ povedala a podišla o kúsok k mne. Peter predstúpil pokojne a natiahol ku mne ruku. Podala som mu tú svoju a rýchlo som sa obrátila zase na Renée. Všetci traja sme hlúpo mlčali.

„Absurdne trápna chvíľa,“ ozývalo sa mi hlavou. Ten Peter mi vôbec nebol sympatický. Bol to taký dlháň, mal nudný účes a jednoducho mi prišiel divný.

„No, môžem ti niečo ponúknuť?“ chytila sa Renée.

„Nie, vďaka,“ odbil ju Peter. Jasné. Vzal jej tú jedinú šancu, ktorou by mohla zachrániť túto situáciu. Ona si to určite uvedomovala tiež, lebo bojovala ďalej.

„Vážne? Vravel si, že miluješ džúsy. Máme skvelý hruškoví džús, chceš?“ Iba pokrútil hlavou.

„A nie si ešte hladný, Bella robila...“ pozrela spýtavo na mňa.

„Kura,“ hlesla som.

„Kura?“ pozrela sa na mňa nechápavo. Prikývla som. „No vidíš, kuriatko. Nedal by si si? Ale myslím, že máme ešte koláč, čo povieš? Dezert sme ešte nemali,“ zasmiala sa. Prívetivo sa usmial´, ale nepovedal nič. Renée však bežala do kuchyne a buchotala tak nahlas, ako len vládala.

„Tak, kde ste boli?“ spýtala som sa. Obaja sme stáli rovnako. Ruky v rifliach, zhrbený a oproti sebe.

„Boli sme v reštaurácií,“ povedal ledva počuteľne. Prikývla som. Renée neuveriteľne zatresla dvere na špajzy. Zvrtla som sa a šla za ňou do kuchyne. Krájala konský kus koláča a pokladala ho ma ozdobný tanier.

„Hm, pekný tanier,“ podpichla som ju.

„Taniere pre návštevy,“ povedala prísne.

„Myslela som, že tie používame len pri slávnostných obedoch,“ pokračovala som. Vtedy však vošiel Peter do kuchyne a ja som od Renée odstúpila.

„No nič, dobrú noc,“ povedala som nahlas, vybehla na chodbu a potom do svojej izby.

Pol hodiny potom som začula odchádzať aj Petra. Keď zaklapli dvere, ozvalo sa jemné ťukanie na moje dvere. Nič som nevravela. Dvere sa otvorili a v škáre sa zjavilo Renéeino oko. Potom strčila dnu celú hlavu.

„Nespíš?“ spýtala sa šeptom.

„Nie,“ povedala som a zložila som knihu. René prešla k posteli a posadila sa.

„Počuj, Bella. Myslela som si, že už budeš spať,“ ospravedlňovala sa. Hovorila o tom, čo sa stalo predtým.

„O desiatej? Mami... a prečo, zavadzala som vám?“ spýtala som sa. Možno, že som neovládla svoj tón tak, ako som si predstavovala.

„Nie, to nie. Ale keby som vedela, že na mňa čakáš, nevodila by som ho sem,“ rýchlo vysvetľovala.

„A on je tvoj...?“ nechala som otvorenú otázku. Renée si vzdychla. Zdvihla som obočie.

„Peter je môj priateľ, Bella. Ale nechcela som ti to hovoriť takto. Zajtra príde na obed a pozhovárame sa všetci.“ Vytreštila som oči.

„Na obed?“ Renée si ma premerala.

„Viem, že sa ti možno nepáči, že som si niekoho našla, ale Peter je...“

„Nie, mami. Počkaj. Ako dlho sa poznáte? Nikdy si mi ho nespomínala,“ posadila som sa na posteli krútiac hlavou.

„No, my... poznáme sa z práce, je tam nový. Obedovali sme spolu každý deň, celý týždeň,“ rozplývala sa.

„Takže vy sa poznáte jeden týždeň, však?“

„Ehm,“ prikývla.

„Super,“ hlesla som a zaklonila som hlavu.

„Čo je, Bella?“

„Ale... nič. Ja len, že chodíš s niekým, koho ani nepoznáš,“ krútila som neustále hlavou. Ten pohyb bol jediné, čo mi teraz dávalo zmysel.

„Ale Bella... Nejako predsa začať musíme,“ bránila sa Renée.

„Tak spolu začnete okamžite randiť. Dobre. No, ja by som to asi urobila inak,“ povedala som jej. Pozerala ale preč, nie na mňa.

„Ach, Bella, zlatko. A kedy si ty bola zaľúbená? Nemôžeš to chápať.“

„Ty si do neho zaľúbená?“ mračila som sa. Konečne Renée otočila hlavu ku mne.

„Hm, možno. Je naozaj skvelý, musíš ho spoznať, zlatko!“ dohovárala mi.

„Pche, to je absurdné!“ postavila som sa z postele a založila si ruky na hrudi.

„Prečo?“ povedala tónom dieťaťa, ktoré má vždy po ruke túto otázku.

„Ľúbiš ho. Za týždeň. Máš pravdu, nebola som zaľúbená, ale pochybujem, že sa môžeš zaľúbiť tak rýchlo.“ Vzala som si knihu a odišla do obývačky.

Narazila som do stola a nešikovne som sa usadila na gauč. Videla som, ako ma Renée prenasleduje, tak som si na zvyšok gauča vyložila nohy a chytila som do ruky ovládač. Zapla som telku a keď Renée prišla a otvorila ústa, stlačila som číslo 14 a pridala som hlas. Obývačkou sa rozletel zvuk baseballového zápasu. Renée sa na mňa nechápavo pozrela. Pochopila. Otočila sa a vyšla poslušne hore schodmi. Baseball ma nebavil, tak som po pol hodine, keď som to už považovala za bezpečné, telku vypla a šla som späť.

Ach Renée – ty večná puberťáčka!

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek To nemyslíš vážne, mami!: