Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » V kaluži krvi

30.09.2009 (08:00) • BlackRosexq • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 2085×

Otočil som sa a videl ako beží, ako sa z jej vlasmi pohráva vietor a nezbedne jej ich pletie, ako beží len kvôli mne. Kvôli nikomu inému, len kvôli mne. Bol som z toho šťastný, miloval som ju ako nič na tomto svete. Bol by som ochotný dať za ňu život, ba aj život niekoho iného. Všetko len nech je šťastná.

Čo som vlastne bez nej bol?, pýtal som sa sám seba a chcel si predstaviť život bez nej, bez mojej malej Claire. Čo by som robil? Nie. Ona je tu a vždy bude. Nedovolím aby jej čo i len mravec ublížil. Ona musí byť, inak nebudem ani ja. Sme ako voda a oheň. Ako deň a noc, svetlo a tma. Sme neodlúčiteľný.

Konečne prekonala tú malú vzdialenosť, čo medzi nami bola. Konečne som ju mohol chytiť do svojich rúk a objať. Ako som ju len miloval.

„Milujem ťa. Hrozne, hrozne veľmi.“ Zašepkal som jej do uška a nedal som jej šancu odpoveď. Pritiahol som ju vyššie a pobozkal. Bože, boli sme už ako zohratý pár. Išlo nám to ako po masle. Nevedel som si predstaviť, že by som sa mal bozkávať s niekým iným. S niekým kto by nebol moja Claire.

Prešlo už trinásť rokov odkedy som sa otiskol, no stále a stále ju milujem viacej. Hoci som sa vôbec netešil na to kedy bude Claire veľké, teraz by som to nevrátil za nič. Pravdaže okrem potrieb mojej lásky. Vždy som si myslel, že mi stačí brať ju ako sestru alebo najlepšiu kamarátku. Teraz mi došlo, že to nebolo všetko. Nemohol som jej dať toľko, koľko jej dávam teraz. A ani ona mi toľko nemohla dať. Boli sme len priatelia, sem tam nejaký božtek na líca, sme tam objatie. To mi nestačí. Dakedy možno, ale teraz určite nie.

„Milujem ťa. Hrozne, hrozne veľmi.“ Zašepkala mi do ucha keď sa vymanila z mojich pier. Vzápätí sa k nim ale vrátila a mi sme mohli pokračovať. Proste sme len stáli a bozkávali sa, vychutnávali si jeden druhého. Asi po piatich minútach som ju zobral na ruky a začal s ňou utekať tak rýchlo ako mi to išlo. Chtiac-nechtiac musel ju prestať bozkávať, inak by sme asi skončili v nejakom strome. Bežal som asi päť minút, pokiaľ som neprišiel na požadovanú zastávku. Pokiaľ som neprišiel na našu lúčku, ktorú sme si vymysleli. Bolo to miesto kde sme boli len mi dvaja. S našimi chybami, starosťami a radosťami. Na miesto kde sme mohli robiť všetko, čo sa inde nepatrí. Pomaly som prešiel pod veľký dub, kde som ju jemne položil na zem. Vôbec neprotestovala, čo sa mi ohromne páčilo. Bola iba moja, nikoho iného len moja. Bol som najšťastnejší človek na zemi keď som bol s ňou.

Začal som ju bozkávať a plnými dúškami si užíval jej pery, rukami som ju hladil po celom tele a cítil som sa ako v raji. V raji za ktorý by som urobil aj nemožné. Hodiny s Claire mi prebiehali ako sekundy, nikdy som si nevedel zvyknúť, že odo mňa musí odísť, že musí ísť domov tak skoro. Ledva som ju niekedy pustil, proste som nedokázal odísť. Dneska našťastie všetko klapalo. Zaviezol som Claire domov, kde som ju na rozlúčku pobozkal len veľmi stroho. Jej rodičia ma totiž nemali veľmi v láske. Pravdu povediac, ja som im aj rozumel. Ani ja by som pre svoju dcéru nechcel niekoho ako som ja.

Ja, obyčajný a nič neznamenajúci chalan, ktorý je navyše vlkolak. To pravdaže nevedeli, no aj tak. Išiel som domov a cestou som rozmýšľal len nad mojou jedinou láskou, nad Claire. Ako veľmi som chcel aby bývala so mnou. Vedel som, že je to blbosť, má len šestnásť, no aj tak. Nevedel som odolať túžbe opýtať sa jej to.  Vtedy som začul vytie jedného z mojich priateľov a rýchlosťou blesku som vbehol do najbližšieho lesa. Premenil som sa a uháňal smerom, ktorým ma viedli myšlienky.

Myšlienky mojich bratov boli veľmi rozhárané, nič sa s nich nedalo vyčítať. Preto som sa rozbehol ešte rýchlejšie až som nakoniec dorazil na miesto činu. Všetci boli rozčúlený, všetci sa krútili a vydávali bolestivé vzlyky. Najprv som nechápal, čo vyvolalo ich reakcie. Bol som pripravený na všetko, len nie nato, čo nás čakalo.

Musíme odísť. Všetci. Hneď. Hovorili myšlienky, nášho vodcu, ktorý sa skoro položil. Nechcel odísť, nikto nechcel odísť. Každý mal dôvod prečo žiť, každý mal svoju polovičku.

Nie. Nemôže. To nezvládneme. Prehovoril som ako prvý a čakal na odpoveď.

Quil. Čuš. Myslíš, že mi to zvládneme. Vôbec, ani zďaleka. No musíme, odhalili nás. Vedia kto sme. Chceš aby nás ukameňovali, chceš aby pozabíjali naše rodiny. Chceš aby ti zabili Claire. Rozkrikoval sa na všetky strany a dal nám zabrať.

Nie. To nechcem. Ale. Snažil som sa prehovoriť, no nikto ma nepočúval. Nebol som sám, kto mal takéto myšlienky. Všetci, ich mali. Všetci chceli všetko len nie odísť. Všetci. Každý jediný.

Kedy? Opýtal som sa a dúfal som že aspoň jeden deň, až nie, tak som počítal aspoň s hodinou či dvoma.

Hneď. Hneď teraz Quil. Čo si vlastne  čakal. Čože, to nie. Ako? Iba tak bez rozlúčky. Ale to nie ... to nemôže ... Prečo?

Jasné, bez rozlúčky. Teraz o minútu. Priprav sa. Ako, prečo? Bože. Vtedy sa všetci rozbehli. Na zlomok sekundy som skamenel no potom som počul rozkaz alfy.

Chýb sa Quil. Ideš aj ty. Zareval Sam v myšlienkach a ja som musel poslúchnuť. Rozbehol som sa a hnal hustým lesom. Pozoroval som len prírodu okolo seba, nič iné. Videl som len stromy a kríky, nič iné. Nechcel som myslieť na to čo som práve urobil. Na to, že som opustil jedinú lásku môjho života. Že som opustil to, čo som zo všetkého potreboval najviac. Moju Claire. Vtedy som sa vzdal a bezmyšlienkovite som bežal dopredu. Proste som len bežal a bežal. Zastavil som až vtedy keď som  počul rázne Samovo zvolanie.

Stop. Zakričal a všetci sme zastali.

Tu končime. Sme už dosť ďaleko. Zvolal Sam a všetci si ľahli na zem, všetci dokonca aj zdatný a hlavný vodca Sam. Vtedy sa to začalo, moje utrpenie. Počúval som náreky desiatich vlkolakov  a snažil sa zmieriť s tým, že už nikdy neuvidím Claire. Že už nikdy nepocítim jej ruky na mojom tele, že nikdy nezacítim jej pery. Hoci každému boli moje myšlienky a spomienky ako na dlani začal som spomínať. Začal som si v mysli vybavovať tie najkrajšie chvíľky, ktoré som s Claire strávil. Bolo mi jedno, že každý vidí ako sme sa prvý krát bozkali, ako sme sa prvý krát milovali, ako sme sa pohádali. Bolo mi to jedno, tak ako každému v tejto svorke.

Veď mi už svorka ani nie sme, pomyslel som si  a trpko sa rozhliadol okolo seba. Mi už nikdy svorka nebudeme. Každý stratil to, čo musel mať aby žil. Každý z nás stratil vodu, slnko, svetlo, jedlo, kyslík. Potreby pre jeho život. To všetko je nič oproti Claire a druhým. To všetko je len detail, maličká škvrnka na bielom plátne. Spomínal som na jej oči, vlasy, chôdzu, na jej vnady, spomínal som na všetko. Dokonca aj na jej obľúbené tričko v ktorom vyzerala som kráľovná. Spomínal som na chvíle keď bola dieťa a hrali sme sa jej čudesné hry na pláži. Ako ľahko nám vtedy bolo. Ani som nepomyslel, že raz by som ju stratil.

Bolo to , je to a vždy to bude nezlúčiteľné zo život. Bola mi všetkým, všetkÝM, VŠETKÝM!!!! Prečo, prečo, prečo, prečo... Opakoval som si dookola a hneval sa na celý svet. Ako toto mohol niekto dovoliť. Ako sa toto mohlo stať. Kto nás prezradil, kto, kto, kto? Pýtal som sa a vydal zo seba jeden veľmi  bolestivý vzlyk. Viacej som to už nevydržal. Proste som  sa postavil a bežal. Bežal, niekde do bezpečia. Bežal som preč. Celé hodiny som sa len bezducho túlal a bolo mi jasné, že vrátiť sa nemôžem. Mám rozkaz, ktorý je dôležitejší ako čokoľvek ostatné.

Nevedel som zniesť tie myšlienky. Myšlienky, ktoré mi spolu s mojimi trhali dušu. Proste som sa premenil a zastal. Úplne nahý som sa oprel a veľký dub a plakal. Musel som. Ronil som jednu slzu za druhou a hneval so na všetkých, hneval sa na celý svet. Kto tvrdí, že láska nemôže zabiť, ten sa mýli. Pomyslel som si vo chvíli, keď to bolo na nevydržanie. Chcelo ma to zabiť, stále a stále  do mňa niečo neviditeľné bodalo tie najostrejšie čepele, a spôsobovalo mi to rany na celom tele. Tieto rany sa však nezahojili tak ako rany po súboji. Tieto rany ostávali a nedali sa zmyť.

„AKO MÁM BEZ NEJ ŽIŤ?“ vykríkol som.

Je to už päť rokov, čo sme odišli a zanechali za nami to najdôležitejšie, zanechali za sebou naše, duše, srdcia, naše všetko. Jediný liek, ktorý nám pomáhal zabudnúť bol alkohol. Preto sme sa každý deň opili do nemoty a nechali sa zabudnúť.

Ja nemôžem. Ja sa musím vrátiť. Ja nemôžem!!! Zareval Sam a rozbehol sa smerom, ktorým sme sa chceli rozbehnúť už veľakrát, no Sam nám to nedovalil. Iba vstal a odišiel. Hoci sme boli opitý a nevládali ani chodiť, museli sme ísť. Hneď v tej chvíli ako Sam zreval sa každý z nás postavil a vyštartoval domov. Jedinou hnacou silou boli spomienky na všetko čo sme zažili s našimi polovičkami. Bežal som najviac ako som vládal. Nezastal som ani na minútku, nemohol som. Moja túžba uvidieť moju lásku bola taká veľká, že fyzická sila nad ňou nemohla vyhrať. Ani som sa nenazdal a uvidel som známy les. Les, ktorý mi bol známy ako nič iné na tomto svete. Táto pozitívna myšlienka ma rozbehla ešte viacej. Vôbec som nedával pozor. Bežal som cez ulice, cez lesy. Bolo mi jedno či ma uvidia. Mal som len jedno šťastie, že bola noc.

Vtedy som ho zbadal. Dom, ktorý som túžil vidieť už päť rokov. Premenil som sa a nahý som prišiel až k dverám. Hoci sa mi to zdalo neslušné, bola už hlboká noc a tak som si otvoril sám. Vstúpil som do vnútra a pocítil som tú najkrajšiu vôňu na svete. Pocítil so Claire. Rýchlosťou blesku, no predsa potichu som vyšiel až k jej izbe a otvoril dvere.

„Vrrr.“ Vyšlo zo mňa keď som pred sebou uvidel nahú Claire v objatí nejakého zlosyna.

„Bože.“ Bola jej odpoveď na moje vrčanie a ja som sa neudržal. Prišiel som až k nej a celou silou ju chodil o stenu. Zatiaľ čo dopadla a ja som sa na ňu pozeral chcel ten chalan utiecť no zastavil so ho. Už, už som ho chcel zabiť, keď vykríkol.

„Ja som to...“ vykoktal a ja som mu vôbec nerozumel.

„Čo si jej to urobil.“ Vykríkol som na neho zúrivým hlasom a ledva som sa udržal na uzde.

„Ja... ja som ju znásilnil. Prepáčte.. Ja som... Nezabíjajte ma.“ Prosíkal hlas a mne doplo.

Pustil som ho a on utiekol preč. Bál som sa otočiť. Viac ako čokoľvek na svete som sa bál otočiť. Presvedčila ma len čistá a jediná láska. Uvidel som niečo hrozné. Uvidel som Claire vo veľkej kaluži krvi. Čo som to urobil? Ako som to mohol? Pozrel som sa na svoje ruky a rýchlo pribehol ku Claire.

„Prepáč, prepáč, prepáč, prepáč...“ opakoval som dookola a zvieral vo svojich mocných rukách jej krvavú hlavu.

„Povedz niečo?“ triasol som ňou.

„Pove..“ vtedy prehovorila.

„Milujem ťa a nehnevá...“ sklonila hlavu a zavrela oči.

„Bože... Nieéééééé... Nemôžeš zomrieť. Nie, nie, nie. Preber sa. Prosím.“ Prosíkal som a kričal hádam na celú ulicu až nie na celú osadu. Viacej som už nemohol. Premenil som sa na vlka a schúlil sa k mŕtvemu telu mojej jedinej lásky, ktorú som zabil. Ako som to mohol?, pýtal som sa  sám seba. Ešte viacej som sa schúlil ku Claire a nariekal.

Ani som si nevšimol, že začína svitať. Nevnímal som nič. Prešiel celý deň a ja som stále zmučene ležal pri mojej Claire. Stále a stále som dúfal, že sa preberie. Ubehlo viacej dní no stále nič. Len som tam tak ležala nemyslel na nič. Len na ňu a na to čo som jej urobil. Po niekoľkých dňoch, tuším po štyroch som začul vrzgot dverí.

„Haló. Je tu niekto? Haló?“ pýtali sa hlasy a volali na celý dom. Nič som nehovoril. Len som mlčal.

„Choď sa pozrieť hore.“ Povedal jeden hlas a vzápätí som počul kroky na schodoch. O malú chvíľku sa dvere pomaly otvorili a nakukla dnu Samova hlava.

„Bože môj. Bože, Quil.“ Povedal Sam a zastal vo dverách. Nevedel sa ďalej pohnúť.

„Čo, našiel si ich?“ opýtal sa druhý hlas a chcel nakuknúť dnu. Nakukol a zmeravel ako Sam. Bol to Seth. Po  niekoľkých dlhočizných minútach, ktoré sme sa ani nepohli sa Sam pohol smerom ku mne a Claire. Seth zostal stáť vo dverách.

„Vrrr.“ Zavrčal som na neho.

„Kľud Quil. Neboj sa. Musíme stadeto Claire dostať. Musíš sa postaviť.“ Hovoril mi a stále sa približoval. Čože, oni mi ju chcú zobrať? Ako to? To nemôžu.

„Vrrr.“ Znovu som zavrčal. Tento raz však Sam neodstúpil a ďalej pokračoval.

„Neboj sa Quil. Musíš nás nechať postarať sa o to. Seth zavolaj ostatných,“ prikázal mu Sam a Seth poslúchol. Zmizol z dverí a išiel pozháňať ostatných. Sam zastal. Zostal stáť a díval sa na mňa ako ležím pri nahom, krvavom tele mojej jedinej lásky. Nahom mŕtvom tele, ktoré tu už leží štyri dni. O pár minút som začul šuchot. Do izby sa nahrnuli všetci ôsmi vlkolaci a zmeraveli ako predtým Sam a Seth.

„Kľud Quil. Teraz k tebe prídem a odsunie od teba Claire dobre?“ opýtal sa ma Sam. Nie.

„Vrrr.“ Zavrčal som a premenil sa naspäť na človeka. Bol som nahý vedľa nahého tela mojej lásky.

„Nechaj ma Sam.“ Vrieskal som.

„Nechaj ma odíď. Nechaj ma. Nechcem aj vám niečo urobiť.“ Prosil som Sama, no viditeľne sa ma nehodlal poslúchať.

„Quil, počúvaj. Už len kvôli Claire. Nemôžeš ju tu nechať takto. Mala by mať slušný pohreb. Nenechaj ju tu takto hniť.“ Hovoril mi Sam a ja som to nevydržal. Postavil som sa a chodil sa na neho. Vtedy ma však chytili ruky a nemohol som sa chýbať.

„Pustite ma.“ reval som na Embryho a Leah.

„Nie Quil. Musí to takto byť.“ Povedal Sam a prišiel až úplne ku Claire.

„Vrrr.“ Znovu som zavrčal a chcel sa vymámiť zo zovretia no nedokázal som to. Mal so málo síl.

„Odveďte ho.“ Povedal  Sam a môj posledný pohľad som venoval mojej  láske, ktorú som chladnokrvne  zavraždil.

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek V kaluži krvi :