Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Večné šťastie..? Nie! - 1. časť

04.01.2011 (17:00) • BlackRosexq • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1626×

Večné šťastie..? Nie! - 1.časť

Isabella Cullen

Naše telá sa preplietli v jedno a ja som aj napriek všetkému, čo sa doposiaľ stalo, pochybovala o tom, či je všetko naokolo pravda. Či to nie je len naozaj pekný a vydarený sen, z ktorého sa čochvíľa preberiem. Naozaj môžem byť tak bezpodmienečne šťastná a užívať si večný život bez problémov väčších, ako sú malé hádky s Edwardom alebo hašterky s mojou už takmer vyspelou dcérou? Je niečo takéto v tomto svete, ktorý ma skoro obral o všetko, možné? Možno som paranoidná, no niekedy sa vážne čudujem pocitu, že toto je pravda. Že už na nás nič nestriehne. Nechcem na nás nič privolávať – to určite nie, ale predsa, vŕta mi to v hlave už dlhší čas. Môže byť moje šťastie a radosť z upírskeho života taká trvalá?

Prešlo už skoro osem rokov odkedy sme čelili svojej najhoršej hrozbe, mojej nočnej more a zároveň tomu najhoršiemu, čomu sa môže veľký upíry klan, ako sme boli my, postaviť.  Čelili sme starému klanu z Talianska, ktorý nazývajú aj Volturiovský klan. Teraz, po uplynutí dostatočného množstva času, sa mi táto pohroma zdala nepredstaviteľná. Ako sme to vôbec mohli dovoliť? Ako sa niečo také mohlo stať?

Hoci sa Kate a Tanya cítia už lepšie, stále sa obviňujú za to, čo nám spôsobila ich sestra. S Edwardom sme sa im to už mnohokrát snažila vytĺcť z hlavy, no napriek tomu sa nám nepodarilo zbaviť ich viny. A k tomu všetkému smútku pre mamu, smútia pre svoju, teraz už mŕtvu, sestru Irinu. Ich život nie je tak šťastný ako náš, a to jediné mi ešte stále tieni moje už aj tak dosť napumpované šťastie.

„Deje sa niečo? Pripadáš mi zamyslená,“ opýtal sa Edward a jemne pohladil môj obnažený chrbát. Vrátil ma do reality. Prečo vlastne nad niečím takým rozmýšľam? Som šťastná a to by mi malo stačiť.

Pozrela som sa do jeho zlatých očí a s neskrývanou a pravdivou radosťou som sa na neho usmiala. Ako veľmi som ho milovala. Nedalo sa to ani opísať.

„Nič. Zamýšľam sa nad minulosťou. Ešte stále ma desí to s Volturiovcami. Nezdá sa mi správne myslieť na to stále dokola a dokola, no nemôžem si pomôcť. Niečo mi nesedí. Ale už som asi paranoidná, nemusíš ma brať vážne.“ Hlas sa mi pomaly strácal a ja som si všimla tú známu ľútosť v Edwardových očiach. Znova sa ma bude snažiť chrániť, ako vždy.

„Vôbec nie si paranoidná, miláčik. Hoci zamýšľať sa nad tým až tak často mi pripadá čudné. Až sa niečo bude diať, Alice to uvidí a my sa  pripravíme. Je nás viac,“ odmlčal sa a pozrel ponad moje plece do otvorených dverí v našej spálni.

Jasne dával najavo, že to, že Nessie prespala u Jakea´, sa mu nepáči. Hoci zatiaľ len priateľsky, no blíži sa to. Obaja sme to cítili, no len neradi sa o tom rozprávali. Prišlo nám to čudné. Ako môže naša dcéra spávať s Jakeom? Však je to Jake, môj najlepší priateľ a zároveň vlkolak. Pokrútila som hlavou, ako keby som podobné myšlienky chcela vyhnať z hlavy, a ďalej som počúvala Edwarda.

„A s Tanyou a jej rodinou sme sa spriatelili až priveľmi. Určite budú stáť na našej strane.“ S týmto mal Edward pravdu, naozaj sme sa s priateľmi z Denali skamarátili ešte viac. Po našom incidente, pred pár rokmi, sa stretávame častejšie a riešime všetky problémy spoločne. Teda - skoro všetky.

„Jasné. Už na to nemyslime. Radšej sa venujme príjemnejším činnostiam,“ usmiala som sa na Edwarda a tomu nebolo treba dvakrát hovoriť. Vrhol sa na moje pery a zaryl sa do nich, ako keby ich mohol ochutnať posledný krát. Pod jeho dychtivou túžbou som sa pousmiala, no rýchlo sa naladila na jeho vlnu. Nemyslela som na nič iné, ako na Edwarda. Jeho ruky, telo, tvár, bozky. Bol môj, celú večnosť. Táto predstava ma vzrušila ešte viac a ja som znovu stratila hlavu pre toho dokonalého upíra na striebornom Volve, ktorého som stretla pred desiatimi rokmi, počas ktorých som bola ešte stále človek.

Reneesme Cullen

„Prečo práve toto?“ opýtala som sa Jakea a hodila som po ňom balíček solených čipsov. Koho baví futbal? A ešte ten americký? Len som prevrátila očami a pozrela som sa na môjho najlepšieho priateľa (alebo skôr brata, alebo niečo oveľa, oveľa, oveľa viac) smutnými očkami a prosíkala ho bez slov. Ako vždy môjmu útoku neodolal.

„Fajn, vzdávam sa. To zase ideme pozerať nejaký ten romantický film? To sa mi nepáči. A ževraj ma máš rada,“ odfrkol si Jake a ja som sa zasmiala. Vážne som ho mala veľmi rada. Rozbehla som sa a hodila sa rovno na gauč vedľa neho. Štuchla som do neho palcom a on sa „akože“ urazil. Obrátil hlavu, vystrčil nos a z očí sa mu spustili slzy. On vážne nie je kompletný.

„Jake, ty si blázon! Si ten najlepší kamarát, akého som si mohla želať. Teda, si oveľa viac, si ako môj brat,“ usmiala som sa a čakala, že Jakea to poteší, no zatváril sa nejako... smutne. Čo sa mu stalo? Poslednú dobu je nejaký čudný. Nepáči sa mi!

„Povedala som niečo zlé? Nechcela som ťa raniť, len som povedala, čo cítim,“ prosila som ho o odpustenie ani neviem začo, no to som ani nepotrebovala. Nezniesla som, keď bol Jake smutný. Potom som bola smutná aj ja. A potom boli smutní všetci. Jake pokrútil hlavou a vrhol na mňa jeden zo svojich očarujúcich úsmevov.

„Nič sa mi nestalo, Ness, neboj sa... Len som sa zamyslel. Všetko v poriadku.“ Snažil sa byť veľkým mačom a nič na sebe nedať znať, no ja som to videla. A nemohla nechať tak. Robím to už nejakú dobu a nebaví ma to.

„Jake, vyklop to. Vidím, že ti poslednú dobu niečo je. Povedz mi to, mne môžem povedať všetko.“ Vedela som, že moje strohé presviedčanie nezaberie, no na moje potešenie si vzdychol a vyzeral rezignovane.

„Mám problém...,“ nevedel, čo má povedať. Vyberal vhodné slová.

„Stalo sa niečo... Ja... Som sa zamiloval, Nessie,“ vykoktal Jake a ja som stŕpla. Nikdy som si Jakea nepredstavovala s iným dievčaťom a ani som ho s nijakým nevidela, a preto ma poriadne zaskočil s tým jeho zamilovaním. Do koho sa Jake mohol zamilovať, keď poriadne s nikým nie je?

„Jake, chápem. Musí to byť ťažké. Pokojne mi môžeš povedať, kto to je. Budem sa ti snažiť pomôcť.“ Bolo mi ho tak veľmi ľúto. Toto si nezaslúžil. Vôbec. V jeho očiach sa zaleskli slzy.

„Ness, nepochopila si ma. Vieš, je tu jedna vec, ktorú sme pred tebou tajili. No niežeby tajili, ale tvoji rodičia povedali, že to nepotrebuješ počuť. Počula si už o pripútaní sa?“ opýtal sa a ja som rozmýšľala. Premieľala som si v pamäti všetko, čo som sa doteraz naučila a hľadala.

„Mám pocit, že to Carlisle už niekedy spomínal. Prečo? Ty si sa...“ nevedela som to vysloviť nahlas. Z akéhosi dôvodu som to nevedela priať. Jake je môj a nikoho iného. Prečo mi ho berú? Je to tej najlepší kamarát, akého si vie človek priať.

„Áno, pripútal som sa,“ priznal, ako keby to bolo niečo zlé a podradné.

Hoci sa mi nepáčilo, že sa to stalo, nemohla som to nazvať zlým. Hneval ma jeho postoj. Ako mohol? Takto sa tváriť, keď hovorí o láske? To nie je správne! Prečo sa neteší? Však láska je taká pekná a dobrá. Niečo, za čo sa oplatí zomrieť.

„Ness, ja...“ Prerušila som ho.

„Jake, nie. Musíš sa usmievať, nemôžeš sa takto tváriť, keď si sa pripútal. Je to...“ Tento raz ma prerušil on. Viditeľne ho to bolelo ešte viac.

„Ness, ale...“ Nie, toto nie.

„Jake, hovorím ti. Láska je veľmi pekná a vzácna vec a...“ V jeho tvári bolo badať zúfalstvo a bolesť. Nechápala som ho.

„Ness, počúvaj ma!“ rozkázal a ja som zatvorila ústa. Napäto som čakala, čo povie.

„Ness.“ Jemne ma pohladkal po tvári.

„Ness, ja som sa pripútal už pred ôsmimi rokmi. Ja... Ja... Pripútal som sa k tebe,“ povedal a ja som nevedela, čo na to. Akú mám použiť reakciu?

„Najprv, keď si bola maličká. Chcel som, aby si bola šťastná a stačilo mi byť tvojim kamarátom, neskôr bratom. Ale ako si rástla moje pocity sa menili. Už som ťa nemiloval ako priateľku, chcel som ťa a stále chcem ako svoju partnerku,“ vysúkal zo seba a ja som na neho hľadela ako teľa na nové vráta.

„Ty... miluješ mňa.“ Rukou som pokynula smerom k mojej hlave.

„Naozaj?“

„Áno. A neviem, čo cítiš ty. Proste stále si hovorila, že som tvoj najlepší kam...“

Jake stále hovoril, no ja som ho už nepočúvala. Premýšľala som. Myslela na všetko, čo som s Jakeom zažila. Bolo toho veľa a... Viem sa s ním zasmiať a mám ho rada. Viem si s ním poplakať a mám ho rada. Viem sa s ním porozprávať a mám ho rada. Viem s ním žiť a mám ho rada. Viem s ním loviť a mám ho rada. Viem sa s ním pohádať a mám ho rada. Vždy som k nemu cítila niečo viac – nemám ho rada. Milujem ho? Bála som sa na to čo i len pomyslieť. Naozaj ho môžem milovať? Hlboko som sa zamyslela. Ako sa usmieva, ten jeho úsmev. Roztopil by aj tie najtvrdšie ľady v mojom srdci. Keď som sa s ním rozprávala, vedela som, že nikomu to nepovie. Verila som mu bezpodmienečne a bez rozmýšľania. Cítila som sa s ním v bezpečí. Áno, milovala som ho.

Ako som si to nemohla všimnúť? Zdá sa to čudné. Áno, priznávam. Sedím tu a kamoš mi povie, že ma miluje a o päť minút nato si uvedomím, že aj ja jeho. Je to možné? Pozrela som sa na jeho telo a pocítila som túžbu, rovnaký pocit, aký som pri Jakeovi cítila už dlho, no nevedela som ho pomenovať. Teraz našiel meno. Chcela som jeho, jeho dotyky. Chcela som, aby sa ma dotýkal ako ženy... Ja som ho vážne milovala...

„Vieš Ness, ja...“ Znovu som precitla a počúvala Jakeovo bľabotanie. Aká som bola šťastná? Ani si to neviete predstaviť. Našla som ho, to čo som v Jakeovi hľadala. Muža, ktorý ma miluje.

Hlavou mi preblesli moji rodičia a ich nahnevané pohľady. Oni nechceli, aby som sa o Jakeovi dozvedela pravdu. Oni nechceli, aby som vedela, že sa ku mne pripútal. Vedeli, že keby som to vedela, toto – medzi nami – by sa stalo skôr. Chceli ma chrániť. Ale prečo ma chceli chrániť pred niečím tak krásnym, ako bola láska? Potriasla som hlavou a vytlačila myšlienky z hlavy. Teraz tu nejde o mojich príliš starostlivých rodičov. Ide tu o mňa a Jakea.

„Jake, ticho,“ zašepkala som, no on aj napriek tomu stíchol.

„Chápem, Jake, chápem,“ usmiala som sa a naklonila k jeho perám. Ešte nikdy som sa nebozkávala a bála som sa, či to zvládnem, no musela som to urobiť. Inak by ma roztrhlo. Pomaly som sa naklonila a popritom hľadela Jakeovi do tváre. Cítil sa neistý, no v jeho očiach som už nevidela smútok, ale radosť. Radosť nad týmto okamihom. Prekonala som tú malú vzdialenosť a dotkla sa jeho pier. Ešte nikdy v živote som nebola takáto šťastná, ako teraz. Ešte nikdy som sa tak necítila.

Isabella Cullen

„Tvoja nálada je už viditeľne načisto preč,“ konštatoval Edward, pričom mi hladil vlasy a jednou rukou sa maznal s mojim pravým prsníkom. Usmiala som sa a vzdychla. Nikdy si nevie dať pokoj. Čo tak keby sa raz o mňa nezaujímal až tak prehnane starostlivo?

„Čo je?“ opýtal sa, keď počul, ako som sa zasmiala.

„Ty sa nepoučíš. Stále ma tak ochraňuješ a chceš vedieť, ako sa mám a čo so mnou je. Nedáš pokoj,“ karhala som ho a pritom do neho pichla prstom. Sykol a mne sa tento zvuk páčil. Ešte stále si neviem zvyknúť na to, že Edward kvôli mne prejavu bolesť. Je to také... naplňujúce.

„Som už proste taký, prehnane starostlivý, milujúci manžel. Takých, ako v romantických filmoch podvádzajú manželky na každom kroku. Dúfam, že ty niečo také nerobíš?“ opýtal sa a v jeho hlase bolo počuť, že sa usmieva. Prevrátila som oči, no naďalej hrala jeho hru.

„Na každom kroku nie, iba na každom treťom.“ Zakrýval úsmev a odtiahol moju hlavu z jeho hrude.

„Takže ty ma podvádzaš?“ opýtal sa nahnevane a ja som len ťažko zadržiavala smiech.

„Áno, pane môj. Zneuctila som už niekoľkých.“ A vtedy vyprskol do smiechu aj on.

Postavila som sa na nohy a on ma pritiahol k sebe.

„Nikdy som nebol taký šťastný ako teraz. Milujem ťa.“ Ešte aj dnes mi tieto slová pripadali ako obväz na krvavé rany. Vždy ma nimi potešil.

„Eufória, presne tak sa cítim. Šťastne. Milujem ťa.“ A vážne, táto chvíľa bola taká uvoľnená, ako ešte nikdy. Naozaj som sa práve pre nič nestresovala. Bola som ten najšťastnejší upír na celom svete, dovolím si povedať, že aj najšťastnejší človek.

Sídlo Volturiovcov

Staré dubové dvere sa pod náporom sily otvorili a Jane sa pousmiala.

„Ahoj, Aro, priniesol si nového člena,“ opýtala sa, hoci dobre vedela, že muž, ktorý sa krčí vedľa Ara, je ich nový člen. Nebol veľký, skôr by povedala, že bol malý. Mal hnedé, dlhšie vlasy, ktoré mu nepravidelne stáli všade naokolo. Mohol mať takých dvadsať. Možno menej.

„Ahoj, nováčik,“ usmiala sa škodoradostne Jane.

„Ako sa máš? Nemusíš sa nás báť,“ povedala vyrovnane, no v jej očiach bolo badať, ako veľmi sa teší.

Teší sa na to, ako roztrhne Bellu v zuboch rovno pred Edwardom. Nech si to užijú spolu. Bude ich mučiť, a hneď vedľa nich ich dcéru. Aro sa na to teší tiež, a dokonca dovolil Jane ublížiť im, ak sa nerozhodnú poslúchnuť a pridať. Zabíjať ľudí a pomáhať im. Jane si bola istá, že na niečo také určite neodpovedia kladne, ale záporne. A tento upír, ktorý sa pred ňou skláňa, má k tomu dopomôcť.

„Aro, ako dlho ste doma?“ Hlas mala zastrený radosťou a šťastím. Oči jej jagali ako hviezdičky na čistej oblohe.

„Prišli sme pred dvoma hodinami,“ oznámil Jane a usmieval sa na nového člena.

„Ako sa voláš?“ opýtala sa Jane a pokľakla k novému mužovi. Páčil sa jej, bol starší, a pritom mladší, no niečo v ňom bolo. Nejaká nevraživosť, a pritom nevinnosť. Niečo, čo Jane hľadala.

„Carl,“ vypľul a pousmial sa nad Janeným výrazom.

„Budeš mám veľmi prospešný. Tvoj dar sa nám skutočne zíde, Alice bude blokovaná a s tým vyhráme všetko.“ Aro sa škodoradostne zasmial. Jeho smiech doliehal do každého kútu veľkého sídla a usadal sa v ušiach starších členov. Nastala zmena, a oni boli nabudení a vzrušení z prichádzajúceho boja. Chceli zničiť tú rodinu, ktorá sa im vysmievala do očí. Chceli zničiť Cullenovcov.

Isabella Cullen

„Konečne ste sa tu aj ukázali,“ zahundral Emmett, no ďalej pozeral zápas. Bol to nejaký futbal, domáci prehrávali o dva body a jemu sa to viditeľne páčilo. Rose len prevrátila očami.

„Dcéra vám odíde a vy to hneď musíte rozbaliť. Prečo zanedbávate rodinu?“ opýtal sa, no vzápätí sa hurónsky zasmial. Kto má počúvať tie jeho reči? Raz ma z neho trafí šľak. Pritisla som sa bližšie k Edwardovi a čakala na jeho reakciu.

„Emmett, toto snáď nemyslíš vážne. Zase začínaš. Nechci, aby som na teba vytiahol zopár...“ Edward nedohovoril. Zasekol sa v strede vety a otvoril ústa. Vyzeral ako totálny blázon.

„Čo sa deje?“ opýtali sme sa všetci naraz a Esme s Carlislom pribehli bližšie. Emmett len pokrútil hlavou, objal Rose a ďalej hľadel na televízor.

„Edward,“ naliehala som.

Chcela som do neho strčiť, no prerušila ma Nessie.

„Ahoj,“ usmiala sa na nás a rozbehla sa ku mne. Objala ma.

„Ahoj, Nessie,“ odpovedala som, no stále sa sústredila na Edwarda. Čo sa mu stalo? Nič mi nedávalo zmysel.

„Čo sa mu stalo?“ opýtala sa Nessie a pozrela na otca bližšie. Usmiala sa, no vzápätí zbledla. Čo sa im všetkým robí?

„Ahojte, ciciaky.“ To si vážne nemôže odpustiť tie poznámky. Stále je to ten starý Jake, vôbec sa nezmenil. Jedného dňa ma z neho porazí.

„Čo sa mu stalo?“ opýtal sa Jake a pristúpil bližšie. Nessie sa na neho pozrela tými svojimi vymletými očkami a Jake pochopil, no ja som sa stále nechytala.

„Aha,“ vzdychol a veľmi jemne sa priblížil k Nessinej ruke. Chytil ju a vtedy došlo aj mne.

„Jake!“ skríkla som, no bolo to skôr rezignované skríknutie než nahnevaný krik. Už viem, čo sa stalo Edwardovi. Počul jeho myšlienky. Musí to mať ťažké, nechcela by som ich počuť. Skončilo by to veľmi zle, šťastie, že má Edward také dobré ovládanie. Inak by sa na nich dvoch vrhol.

„Bella,“ usmial sa Jake a všetci sa zbehli dookola.

„Ty psisko,“ zvrieskla Rose a vrhla na Jakea vražedný pohľad.

„Ale no, blondínka. Keby si vedela vraždiť pohľadom, už by som bol mŕtvy. Kroť sa.“ Jake si z toho viditeľne nič nerobil. Nič nedával najavo. Určite sa ale veľmi bál.

„Jake,“ ozval sa Edward a pri pohľade na ich ruky sa striasol.

„Vedel si, že raz to príde. Prepáč. To ona začala prvá.“ Pichol prstom do Nessie a tá sa len usmiala.

Ešte nikdy som ju nevidela takúto šťastnú. Všetko - jej oči, jej ruky, jej pery – celé jej telo vyžarovalo šťastie. Usmievala sa, aj napriek tomu, čo sa tu práve dialo. Na chvíľu som si predstavila, ako sa asi cíti. Ako som sa ja cítila, keď ma Edward prvýkrát pobozkal. Hoci moje spomienky boli zahmlené, nemôžem na to zabúdať. Bol to jeden z najkrajších okamihov v mojom živote. A pochopila som ju. Chápala som prečo tak srší šťastím, a tak som sa len usmiala.

„No, takže ste teraz spolu?“ opýtala som sa, hoci odpoveď som dobre poznala. Nessie sa usmiala a objala ma znovu.

„Vyzerá to tak,“ priznala. Usmievala sa od ucha k uchu.

„Ale, prosím, žiadne techtle-mechtle pokiaľ si na to nezvykneme,“ poprosila som a objala Jakea. Ten len zvraštil nos a tváril sa rezignovane.

„Prepáč, keď nie ty, tak tvoja dcéra!“

„Ty si vážne nechutný,“ vynadala som mu a buchla ho po pleci v tej istej chvíli, ako Nessie.

„Ale si dostal, kamarát,“ rozkríkol sa Emmett a sadol si naspäť k televízii. Esme a Carlislom radšej vybehli von a Rose sa išla upokojovať do svojej izby. Alice a Jasperom boli na love, takže sa to dozvedia až potom a Nessie s Jakeom?  Tí sa na seba usmiali a povedali: „Ideme k nám!“

Prevrátila som oči a chytila Edwarda za ruku.

„Ani mi nehovor, na čo mysleli, pretože ich roztrhnem na dve polky.“ Edward sa zasmial a ja tiež. Vedeli sme, že to príde, a tak sme sa na to pripravili. No myslela som si, že to bude niečo horšie. No prebehlo to v celku dobre.

„Poď,“ chytil ma za ruku a vybehol von z dverí.

„Zase?“ Emmettov hlas som počula už len slabo, keďže sme s Edwardom trielili na sever. Spolu.

Sídlo Volturiovcov

„Tak Carl, naučil si sa používať svoj dar nanajvýš dobre... Môžeme sa rozhodnúť.“ Arov hlas sa rozliehal po veľkej hale, ktorá bola zaplnená nedočkavými služobníkmi. Tešili sa a čakali na rozkazy.

„Áno, pane, naučil. A budem vám slúžiť. Budem robiť, čo poviete. Budem s vami!“ prisahal Carl a bolo na ňom vidieť, že to nemyslí až tak úprimne, ako to povedal. Ale kto to kedy myslel úprimne? Bol šťastný, že žije a ďakoval za Jane. Našiel aspoň niečo. Počas toho krátkeho času, ktorý spolu strávili, sa veľmi zblížili. Zamiloval sa do nej. Hoci bola od neho o tri roky mladšia, hodil sa k nej. Polkou oka sa pozrel na Jane a usmial sa.

„Navždy,“ dodal a pozrel na Ara.

„To som šťastný, Carl. Členovia,“ zdvihol ruku a ukazoval pred seba, „dnes sme sa tu zišli, aby sme sa dohodli na stratégií. Viete, čo sa stalo pred ôsmimi rokmi. Urobili si z nás posmech a boli sme tak blízko. Tak veľmi blízko.“ V miestnosti sa rozľahlo ticho a každý vypäto počúval Ara.

„Najprv som chcel len ich najvzácnejších. No nahnevali ma a zhodili. Bolo ich viac. Niečo také nemôžeme dovoliť. Musíme podniknúť určité riešenia. Všetkých ich sem dovedieme, každého – upozorňujem, že ich nezabijeme. Až potom sa...“ Z tichého davu sa ozval Felix: „Pane môj, a čo urobíme s tou Isabellou a s jej štítom?“ opýtal sa a viditeľne to bolo jediné, čo ho trápilo.

„Naša výhoda bude v tom, že ich prekvapíme. A unesieme jedného z členov. Najlepšie Reneesme – ich dcéru. Potom nech urobia hocičo, budeme mať v rukách to najcennejšie. Prikážeme nech Isabella stiahne štít a odvedieme ich všetkých. O to sa postaráte vy, Jane a Alec,“ ukázal sa dvojičky, ktoré sa len usmiali. Tešili sa.

„Takže prvý pôjde Carl, ktorý chytí Reneesme. Jeho ešte nepoznajú a dajú sa s ním zlákať. Keď bude Reneesme sama, alebo len s niekým málo nebezpečným, pribehne Carl a unesie ju. A potom prídeme všetci. Prinútime Isabellu k pokoju a Alec omráči všetkých. Edwarda si zoberie Felix a bude ho mať stále na očiach. Ostatní budú slepí a keby chcela Isabella niečo urobiť, pohrozíme, že zabijeme jej milého a dcéru. Poslúchne!“

Aro sa z chuti zasmial. Viditeľne sa tešil aj on.

„A ostatní budú slepí, nič nezmôžu. Dostaneme ich sem a rozdelíme do úplne iných komnát a miestností. Edwarda s Bellou dáme dokopy a ich dcéru uväzníme tak, aby sa k nej nikto nedostal. Budem to vedieť len ja...“ Nastalo dlhé ticho a potom Aro dodal: „A odplata bude sladká.“ Znovu sa zasmial a jeho smiech všetkých potešil. Rozosmiali sa a pomaly začali odchádzať. Pripravovať sa na svoje veľké víťazstvo.

„Vyrazíme zajtra v noci. Carl pôjde napred a sám, ostatní pôjdu za ním. Donesie Reneesme a vy... Už viete, čo máte robiť!“ povedal nahlas, otočil sa a zmizol v tmavom kúte miestnosti.

„Myslíš, že to vyjde?“ opýtal sa Carl  Jane, ktorá sa k nemu búrlivo pritisla.

„Musí. Neznesiem, aby ma nejakí zlatookí nakopali do zadku. Teším sa na to už osem rokov. Celých osem rokov. Vyjde to. Prisahám!“ Jane sa naklonila a pobozkala Carla vášnivo a dychtivo. Tešila sa na odplatu, tešila sa na Carla, tešila sa na všetko. Jej život sa pomaly dostával do koľají, ktoré sa jej tak veľmi páčia.

Reneesme Cullen

„Na toto sa zvyká veľmi ľahko,“ dumal Jake, no naďalej sa pohrával s mojimi prstami. Bolo to dokonalé. Vždy, keď sa ma dotkol, sa mojim telom prehnal elektrizujúci impulz, ktorý ma vnášal do extázy šťastia. Jeho jemné dlane, ktoré sú však pevné a vedeli by zabiť, sa mi nežne kĺzali z ramena až po zápästie. Dotýkal sa ma tak ako ženy, tak ako som chcela.

„Na toto ešte ľahšie.“ Obrátila som sa, sadla si na Jakea obkročmo a veľmi pomaly sa približovala k jeho perám. Veľmi, veľmi pomaly, až to nevydržal a vzdialenosť, ktorá medzi nami bol, prekonal ani nie za jednu sekundu.

Pritlačil sa na moje pery a ja som sa cítila ako kráľovná. Tak ľahko sa na niečo takéto zvyká. Vzdychla som si.

„Máš  pravdu, na toto sa zvyká ľahšie. A hoci by som tu ešte rád zostal, o chvíľu prídu tvoji rodičia a... No, vieš,“ usmial sa Jake a ja som pochopila. Keby nás tu takto našli. Na posteli, ako sedím obkročmo na Jakeovi a bozkávame sa. Poprosili ma predsa, aby sme sa krotili a musím ich poslúchnuť. Inak to s nimi nebudem mať ľahké.

„Máš pravdu,“ zodvihla som sa z neho a podala mu ruku, „ mal by si ísť. Hoci nerada, musím ťa vychodiť!“ Jake sa len zasmial a daroval mi ten najkrajší úsmev, aký som kedy videla. Divila som sa, ako som si ho nemohla všimnúť skôr.

„Už odchádzam.“ Zodvihol ruky, akože sa vzdáva a pobral sa k dverám.

Otvoril ich a otočil sa ku mne. Pozrel na mňa tým svojím verným pohľadom a ja som vedela, že s Jakeom sa nám to nikdy nepokazí. Nikdy sa nerozídeme, pretože on nevidí nikoho iného ako mňa a ani ja nikoho okrem neho nevidím. Jemne sa naklonil, objal ma a dal mi pusu na dobrú noc.

„Dobrú, moja kráska, zajtra sa uvidíme,“ povedal a hoci nerád, otočil sa.

„Jake,“ vykríkla som za ním. Hneď sa otočil a pricupital ku mne. Natiahla som sa a objala ho, vtlačila mu bozk. Trvalo asi dve minúty, kým sme sa dobozkávali a potom som ho odstrčila.

„Choď už.“ Usmial sa, otočil a odišiel. V lese som  počula  už len jeho kroky a zrýchlený beh. Zatvorila som dvere, zatiahla okná a zapla vežu. Chcela som tancovať.

Hýbala som sa v rytme hudby, tešila sa zo všetkého, čo sa mi dnes stalo. Neprešli ani tri minúty a niekto zaklopal. Niekto - kto iný ako Jake. S úsmevom som mu išla otvoriť a celá som stuhla, keď sa pred dverami nenachádzal Jake, ale nejaký iný upír.

„Prepáčte, slečna, že som vás vystrašil. Volám sa Carl. Išiel som okolo a zacítil som upírí pach a tak som sa chcel zoznámiť. Už dlho putujem sám, nejaká spoločnosť by sa mi zišla,“ hovoril milo a usmieval sa od ucha k uchu. Vzdychla som si a upokojila sa. Prečo som sa ho zľakla? Obyčajný upír, ktorý išiel okolo a zacítil pach.

„Jasné, ja sa volám Reneesme,“ podala som mu ruku a pozrela sa do jeho červených očí. No čo už, nie každý žije tak, ako moja rodina. Aj keby bol zlý, všetci ma učili, že musím byť milá. O chvíľu prídu rodičia. Báť sa nemusím. Potriasol mi rukou a usmial sa.

„Moja rodina, upíri, sú v dome neďaleko. Počkajte, zavediem vás,“ obrátila som sa, že vypnem vežu a zamknem, keď sa neznámy vrhol na môj krk a zakryl mi ústa. Bol to upír, nič som nezmohla. Zľakla som sa a chcela vymaniť jeho zovretiu, no nešlo to. Dych sa mi zrýchlil a počula som niečo rýchle. Zrazu sa okolo mňa zjavili ďalší upíri. Boli to...  v hrdle sa mi objavila guča, ktorú som nevedela prehltnúť.

„Čššš, maličká,“ hovoril Carl teraz už hnusným, drsným hlasom. Ako som sa mohla nechať tak zbalamutiť? Nemohla som tomu veriť. Prečo to Alice nevidela? Prečo nás neupozornila?

„Neboj sa. My ti neublížime!“ hovoril hlas, ktorý som nepoznala, no keď som ju uvidela, spoznala som. Jane. Bože. Okolo mňa sa objavilo asi dvadsať upírov. Ako to, že to Jake necítil? Ako to, že tu nikto nie je? Ako to, že to Alice nevidela? Prečo? Vtedy som začula ďalšie kroky, ktoré sa zrýchľovali. Mama a oco.

„Nessie,“ vykríkli, keď ma uvideli v Carlovom náručí.

„Neopovážte sa. Od seba. Inak ju zabijem.“ Carl ma chytil rukami okolo krku pevnejšie. Počula som, ako mi pukajú kosti na zápästí, ktoré mi držal ďalší upír. Bála som sa. Mama odstúpila od oca a snažila sa vystrieť svoj štít. Videla som to na nej.

„Neopováž sa vystrieť štít!“ zahundral ďalší upír a rýchlo chytil oca za ruky. Ani sa nebránil. Tak veľmi sa o mňa bál.

„Dobre, dobre!“ povedala mama a pozerala na mňa a oca. Okolo môjho otca nastúpili ďalší dvaja upíri a Jane mu uštedrila ďalšiu ranu, Alec ho zaslepil. Mama tam len stála, nemohla nič urobiť.

„Volturiovci,“ zašepkala a keby mohla, rozplakala by sa.

2.časť

Ďakujem Vám, že ste si moju poviedku prečítali a dúfam, že sa Vám páčila. Hádam som Vás neunudila a prečítate si aj ďalšie pokračovanie. Bude už iba jedno. Prosím Vás o komentáre s KRITIKOU! Rada sa poučím. Ešte raz veľmi pekne ďakujem! Vaša BlackRosexq.

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Večné šťastie..? Nie! - 1. časť :