Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Všetko najlepšie, zlatko!

17.04.2011 (21:00) • Lauren • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 2591×

Všetko najlepšie, zlatko!

Bol raz jeden chlapec, ktorý nikomu nikdy nespravil nič zlé. Hral vždy podľa pravidiel a nikdy sa na nič nesťažoval. Trpel, no bol odmenený.

Bolo raz jedno dievča, ktoré  bolo nenávidené i milované. Ktoré nebolo ako ostatné deti, ale chcelo byť také. No potom prišiel ten chlapec a veci sa úplne zmenili. Pozreli si do očí a vedeli, že osud im doprial šťastný život po boku toho druhého. Život s rodinou, s priateľmi, so svojimi polovičkami a s večnosťou. Najmä s tou...

***

Renesmee:

Pomaly som otvorila oči a nemohla sa dočkať chvíle, kedy opäť uvidím jeho tvár. Tvár, ktorá ma neopúšťa ani v spánku a sprevádza ma aj v ríši snov. Tvár, ktorú túžim vidieť každý deň, každý okamih môjho večného života. Zaspávam s ním, zobúdzam sa s ním...

Otočila som sa, aby som sa pozrela do jeho krásnych čokoládových očí. Vždy mi do žíl vlievali nádej. Vždy mi ukazovali ako veľmi ma ľúbi a ako veľmi ľúbim ja jeho.

No teraz nebolo niečo v poriadku. Nebol tu. Priestor vedľa mňa, ktorý patril len jemu, bol prázdny. Obzrela som sa po izbe. Nebol v nej. Zľakla som sa. Nevedela som, čo sa stalo, že nie je so mnou. Že ma tu nechal samú...

Rýchlo som vstala a chcela som ho ísť hľadať, ale započula som, ako ľahučký list papiera dopadol na drevenú podlahu. Otočila som sa. Ležal pred posteľou a vedľa neho ležala červená ruža. Bol preložený v polovici a už z takejto vzdialenosti som videla jeho rozhádzané písmo. Opatrne som ho vzala do rúk a začala som čítať riadky napísané ním.

Milá Nessie,

neľakaj sa, že nie som pri Tebe. Že Ťa nedržím vo svojom náručí a neprebúdzam Ťa bozkom na Tvoje krásne pery. No to, o čo sa pokúšam, je veľmi dôležité. Nessie, zlatko, obleč sa a nasleduj stopu. Budem Ti zanechávať listy, ktoré Ťa dovedú na jedno miesto, kde sa Ti dostane vysvetlenia, prečo všetko toto. Práve v rukách držíš prvý zo šiestich. Ruže nos stále so sebou.

Prosím, nesnaž sa tomu prísť na koreň. Viem, ako nemáš rada prekvapenia, ale toto som si práve v tento deň nemohol odpustiť.

Ľúbim Ťa!

Navždy, Tvoj Jake

P.S.: Choď na miesto, ktoré je môjmu srdcu najbližšie. Ty vieš, čo myslím.

Klesla som na posteľ. Prvotný šok a obavy postupne opadli, až zostal len pocit prekvapenia. Nevedela som, čo od toho môžem očakávať. Či ma na konci tejto neuveriteľnej cesty nečaká niečo hrozné. Či si zo mňa nerobí len dobrý deň, alebo niečo podobné.

V duchu som si opakovala, že ma miluje a nikdy by mi nič také neurobil. Vnútri som na seba kričala, len aby som tomu uverila. Po chvíli to zabralo a podarilo sa mi postaviť sa. Začala som premýšľať. Čo je jeho najobľúbenejšie miesto? Niečo, čo by nevymenil?

Ani som nemusela dlho rozmýšľať a vybrala som sa dolu. No, vybrala... Skôr som utekala, bežala ako o život. Všetku svoju energiu som sústredila do svojich nôh, len aby som tam už bola.

Dorazila som na jeho najcennejšie miesto. Chytila som rúčku a otvorila som chladničku. Očami som prebehla po všetkých potravinách, až som sa zastavila pri tanieri, na ktorom bol môj obľúbený zákusok. Vedľa neho bola položená ruža a tiež sa tam nachádzal ďalší list. Zákusok som si nevšímala a okamžite som schmatla kus papiera, z ktorého mi búšilo srdce ako o závod. Otvorila som ho a čítala som.

Zlatko, dokázala si to. Ale veď každého napadne, že niečo, čo nevymením za nič na svete (okrem Teba), je chladnička. Teší ma, že ma poznáš. Myslím skutočne poznáš. Čaká nás ešte dlhý deň, takže sa naraňajkuj a pokračuj v ceste za pokladom. A nie, nesnaž sa ma oklamať. Musíš niečo zjesť, ďalšia stopa Ti predsa neunikne.

Jake

P.S.: Miesto nášho prvého bozku. Miesto, ktoré je len naše. Čakám na Teba...

Zažiarili mi oči. Čaká na mňa! Chcela som ísť okamžite za ním. Skočiť mu okolo krku a vybozkávať ho! No ešte predtým som mu to musela vytmaviť. Niečo mi však hovorilo, že tu má nejakú kameru alebo niečo podobné. Preto som do seba ten zákusok rýchlo hodila, pred zrkadlom som sa narýchlo upravila a v tielku a v teplákoch som sa vydala na naše miesto.

Ako poloupírka som nemala dokonalú upírsku rýchlosť, no bola podstatne väčšia ako tá ľudská. Počas behu som myslela len naňho. Ako tam stojí a pozerá sa na mňa. Ako nezbedné iskričky v jeho očiach a šibalský úsmev na jeho tvári žiaria. Chcela som byť pri ňom. Bola to túžba, potreba.

Dostala som sa na malý útes. Bolo to len naše miesto preto, lebo človek sa tam nemohol dostať. Bola to malá jaskynka vrytá hlboko do útesu. Skočila som dolu a za pomoci blízkych skál som sa odrazila do otvoru v útese. Normálne by tu bola tma, no teraz to tu osvetľovalo milióny sviečok. Boli na každom voľnom kameni, na každom voľnom miestečku. Na našej umelo vytvorenej lavičke bola ruža a, prekvapivo, dopis.

Nečakal som a podišla som k lavičke. Dve ruže som držala v ruke a prihodila som k nim aj tú tretiu. Opatrne som zodvihla papier a čítala som.

Nessie, láska, ak to čítaš, som rád, že si nespadla z útesu a nič sa Ti nestalo. Nechcel som Ťa vystaviť takému nebezpečenstvu, ale nemal som na výber. Dúfam, že to nehodláš zabaliť a budeš pokračovať. Tiež dúfam, že sa Ti tá výzdoba páči. Vždy si chcela vidieť svetlo toľkých sviečok pohromade. No chcela si mať pri sebe aj mňa. A ja som si nikdy nenašiel čas... No ver mi, som tam s Tebou. V Tvojom srdci a myšlienkach stojím vedľa Teba.

Hádam si nečakala, že tam naozaj budem? Načo by potom toto všetko bolo? Naozaj prepáč, ale teraz sa ešte neuvidíme. No aj tak pokračuj. Viem, že sa nikdy ničoho nevzdáš, tak sa ukáž!

Jake

P.S.: Miesto, ktoré nenávidíš. Niekde, kam chodíš s nechuťou a z donútenia. Prepáč...

Pocítila som hnev. Tak som sa tešila, že ho konečne uvidím, ale ono nič! Teraz som sa už naozaj nehodlala vzdať. Potrebujem ho nájsť a poriadne mu zakrútiť krkom. Takto ma naťahovať! Bohvie, čo má za lubom. Možno sa mu niečo stalo...

Zahnala som tie najhoršie myšlienky do hĺbky duše a snažila som sa na ne nemyslieť. Dúfala som, že ma na konci čaká on. Živý a zdravý.

Zobrala som ružu a vydala som sa naspäť do domu. Rýchlo som schmatla kľúče od prvého auta, ktoré som v garáži uvidela a dupla som na plyn. Veľmi dobre som vedela, kam mám ísť. Je len jedno miesto, kam, keby nemusím, už nevkročím. A on to veľmi dobre vedel. Bol to Alicin najobľúbenejší obchod. Miesto, ktoré je nenávidené toľkými ľuďmi. Teda aspoň čo sa týka našej rodiny. Jacob, toto ti naozaj neodpustím!

Zahla som za roh a ako profesionál som na prvýkrát vbehla medzi dve natesno zaparkované autá. Vyjsť bude problém, ale o to som sa teraz nestarala.

Znechutene som pozrela na tabuľu obchodu s kvalitným oblečením a proti svojej vôli som vkročila dnu. V obchode, v ktorom je obvykle rušno, bolo ticho. Za pokladňou bola len jedna predavačka. Zvedavo si ma prezerala. Pohľadom zaletela k mojej ruke, v ktorej boli tri ruže a okamžite sa ma spýtala: „Ste Renesmee Cullenová?“

Nevedela som, odkiaľ ma tá žena pozná, no prikývla som. Na tvári sa jej zjavil radostný úsmev a hneď ku mne priskočila. „Čakala som na vás. Veď kvôli vám máme dnes celý deň zatvorené!“ pískala.

Udivene som sa na ňu pozrela.

„Zatvorené? Kvôli mne?“ Tento obchod si nemohol dovoliť mať len tak zavreté. Na to bol až moc luxusný a populárny.

„Áno. Šéfovi volal akýsi pán, ktorý to tu na dnes celé rezervoval. Povedal, že keď dorazíte, mám vás aj násilím dostať do toho skvostu,“ hovorila, zatiaľ čo ma viedla dozadu ku kabínkam.

Nemala som absolútne slov. Ako ho toto napadlo? Čo má v pláne? To mu už naozaj preskočilo? Veľmi dobre vedel, aká som bola nerada, keď na mňa minul čo i len dolár. A nieto ešte zahovoriť celý obchod! A ešte takýto. Muselo to stáť veľmi veľa. Bože, Jake, čo to robíš?

Prišli sme ku skúšobným kabínkam a tá predavačka ma do jednej natlačila.

„Oblečte si ten model, inak vás stadiaľto nepustím,“ pohrozila mi.

Nezostávalo mi nič iné, než to na seba navliecť. Opatrne som rozopla zips na ochrannom vreci a zhodila som ho dolu. Naskytol sa mi pohľad na nádherné šaty. Doslova mi vyrazili dych. Boli akoby posplietané z prameňov nití, ktorých farby sa dokonale dopĺňali. Čierna, biela, zlatá, strieborná... Na niektorých miestach boli otvorené a tiež mali niekde čipky. Naozaj som nemohla uveriť, že si niečo také oblečiem.

Veľmi opatrne a ohľaduplne som si obliekla ten klenot a pozrela som sa do zrkadla. Moje, inokedy neposlušné, rozpustené vlasy sa jemne vlnili po ramenách a boli v dokonalej synchronizácií so šatmi. Nemyslela som, že budem niekedy takto vyzerať. Bola som... krásna.

Vyšla som von. Kráčala som pomaly; nechcela som ich poškodiť. Volala som na predavačku, no nebola tu. Prešla som teda do stredu obchodu, ale naozaj tu nebolo ani živej duše. Na stole pokladne som uvidela červenú ružu a list. Pousmiala som sa. Už som si na to aj akosi zvykla...

Podišla som k stolu a zobrala som list do ruky. Úplne uvoľnená som čítala.

Drahá, som si istý, že teraz vyzeráš naozaj prekrásne. Nie, že by si tak nevyzerala vždy. Naozaj sa teším, keď Ťa uvidím. No pred tým nás ešte čaká jedna vec. Nehnevaj sa na predavačku, že odišla. Išla len vedľa do kaviarne. Keď odídeš, príde a zamkne obchod. Hádam sa nenahneváš, že som minul viacej peňazí, než je moje obvyklé vreckové, ale verím, že je to takto najlepšie.

Prosím, ponáhľaj sa. Už sa neviem dočkať, kedy Ťa stisnem vo svojom náručí a už nikdy Ťa nepustím.

Jake

P.S.: Vyjdi von. Niekto tam na Teba čaká. A nezabudni na ruže!

Povzdychla som si. Ešte kde mám ísť? Akú dlhú cestu mám ešte podstúpiť, aby som ho mala konečne pri sebe?

Zobrala som štvrtú ružu a vyšla som pred obchod. Do očí mi okamžite okamžite udrela biela limuzína, ktorá stála na mieste, kde som nechala svoje auto. Pred dverami stál postarší pán v šoférskej uniforme. Na tvári mal úprimný úsmev a pozeral sa na mňa. Podišla som k nemu.

„Slečna Cullenová,“ povedal a otvoril mi dvere. Prekvapene som vydýchla. Ponúkol mi ruku a pomohol mi do auta.

Všetko tu bolo veľmi luxusné. Cítila som sa ako nejaký prominent. V malom bare bolo vychladené šampanské, bolo tu dokonale naaranžované jedlo, ktoré už len pri pohľade vyvolávalo chuť naň. Zaškvŕkalo mi v bruchu. Začervenala som sa a odrhla som si bobuľku hrozna. Jeho chuť bola jemne sladká, doslova hriešna. Snažila som vychutnávať si ho, no dávala som si pozor na šaty. Som totižto naozaj veľké prasiatko.

Na najvzdialenejšom sedadle ležal list papiera a ruža. Skočila som po ňom, až som skoro prevrhla tanier s jedlom. Sadla som si a privoňala som si k tej ruži. Ani som si nevšimla, že voňajú tak nádherne.

Drahá Renesmee,

už Ti môžem spokojne povedať, že sa vezieš priamo ku mne.  Nečaká nás už nijaká zastávka. Práve teraz sa vezieš na posledné miesto. Miesto, kde to všetko pochopíš. Dúfam, že na mňa nie si nahnevaná. Ja viem, som hrozný, ale hádam si si už na mňa zvykla.

Jake

P.S.: ... Ľúbim Ťa!

Sklopila som ho a pritlačila som si ho k tvári. Jeho vôňa z neho doslova sršala. Upokojovala ma a zároveň ma aj povzbudzovala k tomu, aby som okamžite nevystúpila z auta a nešla domov.

Z okna som sledovala okolitú prírodu. Už dávno sme neboli v meste. Teraz sme išli po, mne úplne neznámej, ceste, ktorá viedla kamsi do lesov. Hore na stromoch boli povešané rôzne sviečky a stuhy. Nemohla som uveriť, že niečo takéto urobil. Pre mňa...

„Slečna, sme na mieste,“ povedal mi šofér, keď auto zastalo. Vystúpil a podišiel k mojim dverám. Tiež som sa opatrne dostala z auta a uvidela som akúsi cestu. Bol to lesný chodníček, akurát boli na jeho krajoch sviečky a po bočných stromoch boli lampióny so stuhami. Naozaj som sa Jacoba nevedela dočkať a rýchlo som sa vydala tým chodníkom. Dávala som veľký pozor na tie šaty, ale moja túžba bola silnejšia. Zahla som a neďaleko som zbadala akúsi terasu. Vkročila som na drevený parket a podišla som k malému stolíku na kraji. Bola na ňom položená posledná ruža a tiež posledný dopis. Zosmutnela som. Nevravel, že je koniec?

So strachom som ho otvorila a prečítala som tie dve slová:

Otoč sa.

Rýchlosťou blesku som sa otočila a vrazila som do neho. Vzal moju tvár do dlaní a nežne, no láskyplne ma pobozkal. Jemne ochutnával moje pery a dával mi najavo, ako veľa preňho znamenám. Jeho bozky som mu s rovnakou dávkou lásky opätovala. Stáli sme tam riadnu chvíľu a len sme si užívali prítomnosť toho druhého.

„Všetko najlepšie, zlatko!“ pošepkal mi. Spozornela som.

„Prosím?“ spýtala som sa ho udivene.

Zasmial sa. „Máš predsa narodeniny, nie?“ opýtal sa ma s pobavením.

Zaletela som pohľadom na druhú stranu parketu. Bolo tu kopu darčekov rôznych velikostí. Spýtavo som sa naňho pozrela.

„Tvoja rodina by ma asi zabila, keby som ťa im na tvoje narodeniny ukradol, tak som im povolil aspoň tie darčeky," objasnil mi.

„Jacob," povedala som, „tie darčeky ma teraz zaujímajú naozaj najmenej." Usmial sa a ja som sa znova pustila do pustošenia jeho pier.

„Ďakujem za ruže," pošepkala som mu medzi bozkami. Len sa usmial a pokračoval.

Pri tom dnešnom zhone som na to úplne zabudla. Myslela som len naňho, nič iné ma nezaujímalo. Vždy som na svoje narodeniny zabudla, no vždy mi ich mal kto pripomenúť. Dnes mi ich pripomenul on. Najväčšia a jediná láska môjho života. Mojej nesmrteľnej večnosti, ktorú si neviem predstaviť s nikým iným, len s ním.

S mojim Jacobom. Mojim bláznivým Jacobom...

Tak a ste na konci. Dúfam, že ste nezaspali. Bola to naozaj tá pravá romantika, z ktorej až med tečie. A tiež dúfam, že som vám ňou nespravila toľko zubných kazov ako skutočný med. =)

Autor: Lauren (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Všetko najlepšie, zlatko!: