Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Všetko zlé sa na dobré obráti

28.02.2013 (15:00) • van • FanFiction jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 2219×

„Bella, pohni si, inak zmeškáš lietadlo!" zakričala na mňa mama, ktorá bola značne rozhodená. Nikdy sme od seba neboli tak dlho preč. Teda, aspoň posledné štyri roky. 

Ešte raz som sa poobzerala po mojej izbe. Steny izby boli zelené. Táto farba ma dokázala upokojiť, ale nie dostatočne na to, čo ma čakalo. Lietanie. Lietanie samo o sebe nie je až také hrozné, ale tá výška a keď sa pozriem z okienka... Len pri tej predstave sa celá trasiem a chytám amok. 

„No tak, už poď dole, inak ti prídem pomôcť sama!" S tichým povzdychom a myšlienkou, že sa z toho už nevyvlečiem som zišla dole, kde na mňa čakala Renée. Pomohla mi naložiť kufre a išli sme na letisko. Cesta prebehla v tichosti a ani som sa nenazdala a boli sme na mieste. Ešte som sa rozlúčila a išla čakať na lietadlo.

Pri pohľade na hodinky som zistila, že mám ešte dosť času, tak som si začala hľadať miesto na sedenie, ale všade, kam som sa pozrela, už niekto sedel alebo sedadlá zaberali kufre, ktoré značili, že miesta sú už obsadené. Po piatich minútach sa mi nejakým zázrakom podarilo nájsť miesto, tak som si začala čítať časopis, ktorý som vyhrabala z tašky. Po chvíli ma to prestalo baviť. Nechápem, prečo ľudia robia také haló, ktorá celebrita s akou chodí, veď sú to tiež iba ľudia, ktorí majú právo na svoje súkromie ako každý iný človek na ich mieste.

Z toľkej nudy som sa rozhodla ísť na čaj a hamburger, aj za cenu svojho sedadla, z ktorého ma už bolel zadok. A to mám v lietadle sedieť niekoľko hodín! Neďaleko bolo niečo, čo sa aspoň podobalo na bufet, tak som tam zmierila a celú cestu som sa pozerala na nebezpečné kufre, ktoré by mi mohli nepekne ublížiť. Už keď som bola pri cieli bez škrabanca, tak som začala byť na seba hrdá, keď som zrazu narazila do steny.

Aspoň som si to chvíľu myslela, až kým som neprišla na to, že tá stena nádherne vonia a má oblečenie. Vtedy som sa odvážila zodvihnúť hlavu a... A uvidela som asi najkrajšieho chalana na Zemi. Mal bronz vlasy, telo, ktoré by mu mohli mnohí chalani závidieť. Nebol vyšportovaný ako atleti, ktorí sa pýšia iba hromadou svalov, ale bolo vidno, že sa o seba stará. Najviac zo všetkého ma na ňom zaujali jeho oči, ktoré na mňa pôsobila ako roztopené zlato so zeleným odtieňom, až som sa v nich strácala. Z rozplývania ma prebral jeho melodický hlas.

„Si v poriadku?"

„Som v pohode. Prepáč, že som do teba vrazila, ale nevšimla som si ťa," povedala som mu a červenala sa ako paradajka. Tomu sa zasmial. Ak mi doteraz pripadal jeho hlas nádherný, tak neviem, čo mám povedať o smiechu. Bolo to ako zvonkohry. Krásne a melodické zároveň.

„Skôr by som sa mal ospravedlňovať ja. Tak čo by si povedala, keby som ťa pozval na niečo?" 

„Rada, ale dnes som hrozná spoločnosť, takže ak..." Ani som nestihla dopovedať a už zareagoval.

„Mne to nevadí," povedal a šibalsky sa na mňa usmial.

„Aby si to neľutoval," upozorňovala som ho vopred. On sa len zasa zasmial.

„Neboj, tak poď! Ako vidím, mala si tu aj namierené." Iba som prikývla. Onedlho som sedela za stolom a objednávala si hamburger a čaj. Mladík si objednal to isté.

„Kam vlastne letíš?" 

„Do Seattlu a ty?"

„Ja tiež." Asi čakal, že sa ho niečo opýtam, ale nemala som chuť sa o ničom rozprávať pri predstave, čo ma o pár hodín čaká. O chvíľu sme už mali pred sebou jedlou. Išla som zaplatiť, keď ma však mladík predbehol. 

„Nemusel..."

„Ja som ťa pozval."

„Ďakujem." Prikývol. Našťastie sa ma ďalej nevypytoval, len ma nechal kľudne jesť môj hamburger. Pozrela som sa na hodiny, ktoré ukazovali, že je čas ísť na lietadlo. 

♣♣♣♣♣♣♣ 

Nik nemôže mať väčšie šťastie ako ja. Ten mladík má sedadlo hneď vedľa mňa, aj keď priznávam, mne to až tak nevadí, ale najhoršie na tom celé je, že ja sedím hneď pri okne. Ten výhľad bude určite k popukaniu. „Nezostane mi nič iné ako skúmať sedadlo pred sebou, čo ma naisto bude baviť niekoľko hodín," pomyslela som si ironicky. A ďalšia možnosť, pozerať sa, aké je všetko malé a dúfať, že lietadlo nespadne. Zbledla som a cítila sa ako ma chytá triaška. 

„Si v poriadku?" opýtal sa ma mladík ustarostene. Nepatrne som prikývla.

„Iba sa bojím výšok," dostala som zo seba.

„Ale ešte nie sme vo výške," povedal mi to, čo som si doteraz nevšimla. To je, ale chytrák.

„Ale predstaviť si to dokážem!" Zaškrípala som zubami a to indivíduum vedľa mňa sa len súcitne usmialo.

„Som Edward," predstavil sa mi. Nevraživo som naňho pozrela. Ja sa tu snažím prekonať svoj strach a on tu rieši také blbosti ako je predstavovanie. Bolo vidno, že čaká na moju odpoveď.

„Bella."

„A prečo vlastne cestuješ do Seattlu?"

„Žartuješ?" opýtala som sa ho nahnevane. Pýta sa ma hlúposti a ja sa nedokážem upokojiť.

„Prečo?" Vyzeral naozaj zmetene. Iba som zakrútila hlavou.

„Zo Seattlu budem musieť ísť do mestečka Forks, čo nie je ďaleko. Môj otec chce, aby som prišla na jeho jubileum až tak, že presvedčil mamu. Ona je nanešťastie tvrdohlavejšia ako ja, takže som nemala na výber," stručne som mu zhrnula, čo mám v pláne.

„Prečo sa správaš akoby ti na ňom nezáležalo?"

„Lebo tak to je. Keď som mala trinásť, tak mňa a moju mamu opustil so slovami, že láske sa nedá vzoprieť. A odvtedy žije s nejakou Cassie vo Forks."

„K tvojej prvej vete, že ti na ňom nezáleží, tak to nie je pravda, lebo ak áno, tak by ťa nebolel jeho odchod," povedal mi ďalšiu jeho múúdru vetu. Postupne, ale iste ma začal štvať.

„Nemyslím si, skôr ma bolelo, akú ranu zasadil mojej mame. Predo mnou to však nechcela ukázať, ale bola to podpásovka, ktorú nečakala. Večer som ju počula plakať a odvtedy sa hnevám na Charlieho a opovrhujem tou jeho priateľkou, že takto ublížili mojej mame."

„Kde sa spoznali?" 

„V Port Angeles, keď išiel navštíviť mojich starých rodičov. Mama ísť nemohla, lebo som bola chorá a bála sa ma nechať sama. A potom vieš, čo sa stalo. Po rozvode bola ďalšia svadba. Keď mi vtedy prišla pozvánka, tak som ju roztrhala a schúlila sa k mame. V ten deň sa v nej niečo zlomilo a už sa ku mne nesprávala ako k dcére, ale skôr ako k sestre. Na tú svadbu som nešla a teraz tam idem po prvýkrát, potom incidente," povedala som a cítila, ako sa mi slzy snažia predrať na povrch. To som však nedovolila, nechcela som vyzerať ako nejaký slaboch.

„Cítiš sa za to vinná, však?" Pozrela som naňho a v jeho očiach som videla ľútosť a úprimnú zvedavosť. Iba som prikývla. Kto by sa necítil vinne, keby sa kvôli nemu jeho rodičia rozviedli. A to len kvôli tomu, že som mala blbú chrípku. Nechcela som na to spomínať.

„A ty si psychológ, či čo?" opýtala som sa ho, aby som rýchlo zmenila tému. Rozosmial sa. Hoci pochybujem, lebo vyzerá sotva na osemnásť.

„Nie, ale o ľudských mysliach čo-to viem," povedal mi tajomne až mi z toho naskočili zimomriavky. Nepochopila som to, ale radšej nechala tak, než by si myslel, že som hlúpa.

„Prečo cestuješ ty?" opýtala som sa ho zo zvedavosti. Toto ma naozaj zaujalo. Ja som mu odpovedala na všetký jefo otázky, tak teraz je rad na ňom.

„Za rodinou a do Londýna som si prišiel len oddýchnuť. A aj tak, môj brat má narodeniny a zabil by ma, keby som neprišiel. Nechápem však, prečo stále z toho robí takú vec, keď už ich oslavuje neviem ani koľké," povedal Edward a zasmial sa tomu. Ale po chvíli sa na mňa opatrne pozrel, akoby sa niečoho bál. Odvtedy je nejaký napätý. Bála som sa, že mu pripadám dotieravá, ale aj jeho otázky boli podobné. Vôbec som mu nerozumela. Bol taký tajomný.

Keď som sa pozrela doprava, uvidela som, v akej výške sme. Chcela som kričať na celé lietadlo, aby sme bezpečne pristáli a nechali ma tam. To však už nebolo možné, lebo sme boli akurát nad morom a to ma vydesilo ešte viac. Keby sme spadli na zem, tak by sme pravdepodobne zhoreli, ale ak do mora, tak by sme sa asi utopili. Ktovie, čo je horšie?!

Rýchle som zatrepala hlavou a otočila sa na Edwarda, ktorý sa na mňa pozeral. Opatrne sa ma dotkol a zisťoval, či som v poriadku. Jeho dotyk u mňa vyvolával neopísateľný pocit, ktorý bol príjemný, ale zároveň ma to aj desilo. Ešte stále som mala v hlave ten výhľad, čo som videla pred pár sekundami. Rýchlo som zatrepala hlavou, aby som si tie myšlienky vyhodila, ale bohožiaľ to nešlo, tak som sa Edwarda radšej začala znova pýtať.

„Povedz mi niečo o tvojej rodine?" poprosila som ho, aby som prišla na iné myšlienky.

Začal mi rozprávať o svojich nevlastných rodičoch, ktorí ho našli v lese a akou láskou ho, ale aj súrodencov obklopujú. O krásnej Rosalie, ktorá neznáša iných ľudí okrem svojej rodiny (no dobre, tak to nepovedal, ale význam je ten istý), o shopaholičke Alice (chúďa ich rodina), Jasperovi, ktorý vyzerá divne, ale je v pohode a o vtipkárovi Emmettovi.

Všetci až na Edwarda tvoria pár, preto od nich aj na čas odišiel, urobiť si také malé prázdniny a oddýchnuť si od tých sladkýr rečičiek. Tiež mi rozprával rôzne historky. Napríklad ako si chceli s Emmetta utiahnuť, a tak sa robili, že zabudli na jeho narodeniny. Nepočítali s tým, že ten šašo sám sebe kúpi darček.

„Prišiel domov a zakričal na nás, aby sme sa prišli pozrieť, čo si kúpil, keďže je jediný, kto si spomenul na jeho narodky. Vyviedol nás na dvor a tam stál malý živý medveď. O chvíľu sme sa prebrali zo šoku, ale to už Emm držal plyšového medveďa - Béďu - a tvrdil, že to je toho zlatého, bezpbranného tvora kamarát, lebo dvoch mu už predať nechceli! Mysleli sme, že ho Esme zabije, no nakoniec toho milého a bezbranného tvora musel vrátiť ľuďom, ktorí mu ho predali," povedal mi Edward a ja som vybuchla do smiechu. Že bezbranného? Z toľkého smiechu ma až bolelo brucho, ale nešlo to zastaviť. Tomu som veriť nechcela, ale nakoniec pod jeho presvedčovacími metódami som uverila.

„Tvoja rodina musí byť super! A všetci ste spolu," povedala som mu, ale poslednú časť skôr len zašepkala.

„No, ale tie ich sladké kecy..."

„Bŕ," povedala som a otriasla sa v hranom znechutení.

„Môžem sa ťa niečo opýtať?"

„Už to robíš dlho, ale po prvýkrát si prosíš povolenie. To je divné, ale môžeš čakať kladnú odpoveď," odpovedala som mu a žmurkla na neho. Opäť sa zasmial.

„Čo si myslíš o láske?" Tak touto otázkou ma dostal. Čakala som hocičo, ale nie toto. Bolo vidno, že skoro nadskakuje ako čaká na odpoveď.

„Čo si ja myslím? Že láska je prchavá. Ako príde, tak aj odíde."

„Bojíš sa zamilovať?" Tie jeho otázky ma začínali miasť.

„Ak stretneš niekoho, kto sa ti páči a to nie len výzorovo, tak nie je až tak ťažké sa zamilovať. No, mňa skôr desí to, že by ma jedného dňa moja láska opustila, ako to urobil aj Charlie." Nechápem, prečo mu to všetko hovorím, ale keď sa pozriem do jeho očí, tak je abnormálne ťažké byť na neho protivná. Ešte sme sa chvíľu bavili, keď na mňa doľahla únava.

„Pospi si," povedal melodický hlas, ale už som nevedela rozoznať, či sa mi to sníva alebo nie.

♣♣♣♣♣♣♣ 

„Bella, zobuď sa," zašepkal mi nejaký hlas, ktorý by som dokázala počúvať veky.

„O chvíľu sme už na mieste." Tak ak som doteraz ešte spala, teraz som sa vyrovnala akoby ma niekto pichal do chrbta. Začala som sa červenať, keď som si uvedomila, že som na ňom spala. On sa iba zasmial a pokrútil hlavou, že sa nič nestalo. Večný optimista. Buď som paranoidná, alebo sa často pri Edwardovi červenám. 

Pán vševed mal ako inak pravdu. Čo nevidieť sme vystupovali. Aj keď ma musel riadne upokojovať, lebo ten pohľad... Obaja sme vedeli, čo nás čaká. Rozlúčka. Ani jeden z nás nič nehovoril. Snažila som sa čo najviac predĺžiť chvíľu strávenú s ním. Išli sme pomalým krokom, keď náhle zastal. Pozrela som sa naňho zmetene.

„O päť minút príde moja rodina a mám ich čakať tu," povedal mi. Teraz už bol jednoznačne čas na rozlúčku. Chápavo som prikývla.

„Ďakujem za všetko."

„Za čo?"

„Za jedlo, upokojovanie, a že si sa ma snažil zamestnať niečím iným ako myslením na výšku. Za toto všetko ti ďakujem," povedala som mu a skôr než som si stihla uvedomiť, čo robím som ho objala. Najprv zostal prekvapene stáť ako socha, ale potom sa aj jeho ruky obmotali okolo môjho pása.

„Ešte sa uvidíme," povedal mi so šibalským úsmevom.

„V to dúfam, tak ahoj." Ešte raz som sa na neho usmiala a zamávala mu. Začala som sa obzerať, či náhodou neuvidím nejaký taxík a výnimočne som mala šťastie.

Taxikár mi pomohol s kufrom a odviezol ma k Charliemu. Zaplatila som mu dosť tučnú sumu peňazí. Keby po mňa prišiel Charlie, tak by som nič nemusela platiť, ale chcela som sa na to ešte pripraviť. Celú cestu som rozmýšľala o čom sa asi budeme baviť, keď tam mám stráviť jeden celý týždeň. Už len to znelo ako zlý vtip. Nechcela som nad tým toľko rozmýšľať, tak som si začala obzerať prírodu. Keď som bola menšia chodila som do Forks so starými rodičmi, lebo tu mali veľa priateľov. Často som sa túlala v lese. Všetko mi pripadalo pokojné, ale zároveň aj chladné. Slnko vyjde iba zopárkrát a všetko sa to nesie v chladných farbách, dokonca aj domy. Charlie ma už čakal na dvore.

„Ahoj, Bella! Rád ťa opäť vidím. Teraz si ešte krajšia ako si ťa pamätám," povedal mi s úsmevom.

„Ahoj, Charlie! No hej, naposledy si ma videl, keď som mala trinásť. Odvtedy sa toho veľa zmenilo," odpovedala som mu, aj keď trocha z ostra. Ale ja nezabúdam. Iba si povzdychol a zobral mi kufor. Vo vnútri už čakala blondína s krátkymi vlasmi a jej postava nebola tiež k zahodeniu. Predpokladám, že má tak štyridsaťpäť. Asi Cassie.

„Som Cassie," predstavila sa mi s úsmevom a podávala mi ruku.

„Bella," povedala som, ale bez úsmevu, ale ruku som jej podala. Až taká nevychovaná zasa nie som. Videla som sklamanie v jej očiach. Nech sa nediví, keď nás kvôli nej opustil môj otec.

„Tvoja izba je na poschodí, úplne posledná. Máš prekrásny výhľad na prírodu." Prikývla som a išla som sa teda pozrieť na tú jej skvelú izbu. Aj keď musím priznať, že ten výhľad ma ohúril, ale nič to na mojom postoji voči nej nezmení.

Ľahla som si na posteľ a neskôr som aj zaspala. Keď so sa zobudila, tak som sa rozhodla ísť hľadať kúpeľňu, čo ani nebolo ťažké, lebo dom bol sám o sebe malý. Vyzeralo to, že oni ešte spia, tak som išla ešte na chvíľu do izby a až teraz som si ju poriadne pozrela. Steny boli fialové. Táto farba sa mi páčila, keď som mala dvanásť, ale aj to sa zmenilo. Bolo tu len rádio, veľká skriňa a komoda. Chcela som si ešte poobzerať dom, ale po chvíli som už nemala čo robiť, tak som urobila niečo na jedenie. Akurát som umývala riad, keď s úsmevom od ucha k uchu zišli dole. Tie ich zamilované tváričky som nemala chuť vidieť, tak som ich len pozdravila a išla naspäť do izby. Sadla som si na posteľ a napísala som Renée správu, že som v pohode. Niekto zaklopal.

„Ďalej," povedala som.

„Dúfam, že neruším? Ale prišli tvoji starí rodičia," povedala mi. Rýchle som zišla dole a už ma babka väznila v jej náruči až som skoro nemohla dýchať. Dedo iba prevrátil očami, ale aj on ma objal.

„Pripravená?" opýtala sa ma babka.

„A na čo?" Nechápavo som sa na ňu pozrela.

„Že si pôjdeš s nami kúpiť šaty na otcove narodeniny," povedala mi Cassie. Vtedy som bola mame vďačná, že ma zobrala na nákupy.

„Prepáčte, ale ja už šaty mám," odpovedala som im s veľmi falošným úsmevom. Dúfala som, že to neprekukli, ale babkin výraz mi stačil na to, aby som pochopila, že som hrozná herečka. Bolo jasné ako facka, že chceli, aby som trávila čo najviac času s Cassie. Ale ja po tom naozaj netúžim. Dedo sa snažil tváriť normálne, ale jeho kútiky úst sa vždy zdvíhali v náznaku úsmevu. Iba zodvihol palec, aby si to nik nevšimol. Pravdepodobne máme rovnaká názor na ňu.

„To je v pohode, tak neskôr," povedali. Už som im iba so šťastným úsmevom zakývala. Konečne zmizli. Aj keď babka zostať mohla...

„To ti vyšlo, slniečko," povedal mi dedo. Tiež to nebol typ človeka, ktorý sa dokáže zhovárať nejako dlho, tak sme skončili pri partií šachu, ktorú sme hrali tri hodiny. V šachu som bola naozaj dobrá a dedo vyhrával množstvo súťaži. Hra bola vyrovnána. Ani jeden z nás nechcel urobiť žiadnu chybu, ale zrazu prišiel Charlie a chcel so mnou rozprávať. Dedo nás však samých nenechal. Aspoň mám nejakú oporu.

„Chce sa s tebou iba skamarátiť," povedal mi, ale vôbec to neznelo nahnevane, skôr len zdrvene,čo ma prekvapilo. Myslela som, že bude vyšilovať, keďže jeho svet sa točí oklo slov typu: Cassie tam, Cassie tu a podobne.

„Ale ja tie šaty naozaj mám a zaujímalo ťa napríklad, že ja o to nestojím?" opýtala som sa ho a všimla som si ako sa nad tým zamyslel. O rok budem mať osemnásť, tak by som už mohla sama za seba rozhodovať!

„Asi máš pravdu. Nemôžem ťa nútiť do niečoho, čo nechceš, ale vyskúšaj jej dať šancu, prosím."

„Ako mám dať šancu žene, ktorej bolo jedno, že si ženatý a máš dieťa. Pochybujem, že si si vôbec spomenul na mňa, keď ťa teraz zamestnáva tá tvoja Cassie," povedala som mu, čo som mala na srdci už dlhšiu dobu. Ale aj tak som sa mu snažila čo najmenej ublížiť. Stále to bol otec, ktorý ma vždy podržal.

Chcela so sa ísť poprechádzať, aby som prišla na iné myšlienky, keď som si všimla Cassie a babkou ako stoja pri dverách. Pri pohľade do babkiných očí som uvidela porozumenie a súcit. Začala som sa plakať, tak som rýchlo vybehla z domu na čerstvý vzduch. Počula som ako dedo hovorí Charliemu, aby ma nechal ísť. Bola som mu za to vďačná. Bežala som ďalej s myšlienkou, že všetko bude opäť dobré, ako keď sme boli rodina. Až keď som začala normálne uvažovať a videla jasnejšie, tak som si všimla, že som hlboko v lese. 

Nevedela som, odkiaľ som prišla. Nič s mi nezdalo povedomé. Jednoducho som sa stratila. Ešte vo väčšom zúfalstve, v akom som bola, som si sadla na spadnutý strom, keď sa spoza veľkého stromu počula vrčanie. Začala som sa báť. Spoza toho stromu vyšiel medveď a onedlho stál predo mnou a ceril zubiská. Chcela som kričať, ale moje hlasivky vypovedali službu. Vedela som, čo príde a bála som sa. Nad smrťou ako takou som ešte nerozmýšľala.

Počula som nejaký zvuk, akoby krik, ale až neskôr som zistila, že som to ja. Moje hlasivky sa konečne prebrali, no bolo to na nič. Nikto tu nebol. Zavrela som oči, keď sa jeho laba naťahovala po mojej hlave. Čakala som na bolesť, ale nič neprišlo. Otvorila som oči a uvidela niekoho, ako sa snaží odtiahnúť toho medveďa odo mňa. Až keď som viac zaostrila, zistila som, že ten človek má bronzové vlasy a bledú pokožku. Edward.

Zo strachu som až vykríkla. Pochytil ma strach, že sa mu niečo stane. Začala som si uvedomovať, že na Edwardovi mi záleží viac ako som si myslela. Dotyčný sa na mňa pozrel, aby zistil, či som v poriadku a vtedy to tá chlpatá obluda využila a poškrabala ho. Aspoň sa o to pokúsila, lebo keď sa jeho pazúry dotkli Edwardovej pokožky, tak sa zbrúsili až do krvi. Medveď od bolesti zaskučal a rozbehol sa hlboko do lesa. 

„Si v poriadku?" opýtala som sa Edwarda, ale stále som sa triasla ako osika. Pozrel na mňa ako na blázna.

„Po tom všetkom, čo si videla, sa ma pýtaš, či som v pohode? To by si sa mala pýtať skôr toho medveďa," povedal dosť rozhorčene.

„Ale medveď rozprávať nevie a ty si ešte stále neodpovedal. Zranil ťa?" opýtala som sa a naozaj som sa o neho bála.

„Nie, som v poriadku. Mne tak ľahko nič neublíži, mňa môžeš len rovno zabiť," povedal mi. Nechápala som, ale cítila som ako mnou prebehla úľava, že mu nič nie je. A teraz prišla tá otázka, na ktorú jednoznačne čaká...

„Čo si zač?" opýtala som sa ho opatrne, lebo som ho nechcela odohnať, keď som si začala uvedomovať, že ho mám veľmi, až priveľmi rada.

„Asi mi neuveríš, ale... Veríš na upírov?" opýtal sa ma a čakal na moju reakciu. Zamyslene som sa naňho pozrela. Hľadala som v jeho očiach náznak nejakého výsmechu alebo niečo, ale nič. Myslel to vážne. doplo mu, že asi nezareagujem tak rýchlo.

„No... Ja som totiž niečo ako exemplár medzi nimi." Ešte som sa naspamätala z toho, že existujú upíri a on mi tu jemne naznačuje, že je exemplár? Bola som riadne zmetená. Všimol si môj nepokoj. 

„Som upír s bijúcim srdcom," povedal mi a čakal. Bola som zaskočená. Už ani neviem, v akej knižke som to čítala, ale tvory s bijúcim srdcom nie sú veľmi bezpeční.

Cítila som ako mi v krvi prúdi adrenalín z toľkého srachu. V mojom vnútri sa bili moje dva ja. Jedno mi hovorilo, aby som utiekla a to druhé, mi radilo ostať. Veď zabiť ma mohol kedykoľvek a mal už toľko príležitostí... Uvedomovala som si, že k tomu chytrákovi cítim niečo viac. Ja som sa doňho zamilovala. Znela to tak bláznivo, ale bola to pravda. Ja, ktorá som tak opovrhovala láskou som sa zamilovala. Rozhodla som. Ostanem pri ňom.

Keď zistil moje rozhodnutie, tak bol zaskočený, ale vedela som, že je rád. Poprosila som ho, aby mi niečo o sebe povedal. Mala som tak veľa otázok ohľadne jeho, ale už bolo neskoro, tak ma zobral domov. Nechcela som, aby ho niekto z rodiny videl a kládol mi otázky typu: Kto to je? Chodíš s ním? Alebo ublížil ti? Tak ma teda nechal pri lese blízko domu. Poďakovala som mu a poponáhľala som sa dovnútra. Keď som otvorila dvere, tak ma už všetci obkľúčili a zisťovali, či som v poriadku. Upokojila som ich a s tým, že som unavená sa vybrala do izby.

♣♣♣♣♣♣♣ 

„Bells, zobuď sa. Už je čas," zobúdzal ma Charlie.

„Ešte hodinu, prosím," povedala som mu. Rozosmial sa až tak, že ma to zobudilo úplne.

„To vôbec nie je vtipné," povedala som mu snažiac sa zakryť úsmev.

„Ľudia bežne hovoria päť minút, len ty hodinu." Iba som prevrátila oči. Nakoniec odišiel, tak som išla do kúpelne, ale keď som prišla na späť, tak tam stála Cassie.

„Dobré ráno. Rodinné známe prišli a vyznajú sa v účesoch, líčení a ak by si chcela, tak sa povenujú aj teba, hoci to nepotrebuješ."

„Dobré, iste ďakujem. A mrzí ma ten včerajšok," povedala som jej. Ona iba pokrútila hlavou.

„To nevadí, aspoň viem, čo si o mne myslíš. Ale ver mi, nechcela som vám zničiť rodinu. Charlie sa mi zapáčil od prvého okamihu, čo som ho videla a prosím ver mi, nechcela som vám zničiť rodinu... Ale nemohli sme tomu zabrániť a možno, ak by som mu dala pokoj, tak by ste boli spolu. Neviň ho za to, bola to skôr moja vina, ak by som toľko nedobiedzala..." povedala mi a nechala vetu splynúť zo vzduchom. Začala som rozmýšľať nad tým, aké by to bolo, keby ju tatko nestretol a naďalej by žil s nami. Bol by naozaj šťastný alebo by sa cítil, že mu chýba ešte nejaký kúsok k celkovému šťastiu? 

„Porozmýšľam o tom." Zmohla sa iba na úsmev.

Rýchlo som sa prezliekla a išla som dole zo seba robiť barbie. Tam už čakali ženy, ktoré sa volali Diana, Claire, Zoey a Lauren. Celý čas, čo na mne robili tie svoje pokusy mi nedovolili pozrieť sa do zrkadla. Až keď som bola hotová mala som tú česť vidieť sa. Keď som sa zbadala, myslela som si, že tam stojí niekto krajší s krásne urobenými vlasmi a skvelým makeupom.

„Ďakujem, je to nádherné," poďakovala som sa im. 

„Nie, ty si nádherná," povedal mi Diana, ktorá sa jediná so mnou nerozprávala ako s malým deckom. Iba som sa začervenala, čo u nej vyvolalo smiech. O chvíľu po nás prišlo auto, aby nás odviezlo na nejaké miesto v Port Angeles.

„A inak, bude tam aj miestny doktor," povedala Zoey. U mnohých žien to vyvolalo rozruch a veľkú vravu.

„Kto je ten doktor?" opýtala som sa Diany.

„Carlisle Cullen. Je pekný, ale zadaný. Má však syna v tvojom veku." Tomu som sa zasmiala. Ja som si už objekt záujmu našla, aj keď som to neplánovala. Dúfala som, že ho čo najskôr uvidím.

O chvíľu sme zastavili pred veľkou budovou. Dnu bolo všetko vyzdobené, ale nebolo to prehnané, na stole kopa jedla a veľký parket. Som zvedavá koľko ľudí sa odhodlá na tanes ešte predtým než si niečo vypijú. Od ľaku som nadskočila, keď sa vedľa mňa objavil usmiatý Charlie.

„Vyzeráš úžasne ako vždy," polichotil mi otec. 

„Ani ty nevyzeráš zle, hoci aj tá policajná uniforma, ktorú vždy nosíš, ti pristane." Tomu sa zasmial. Pamätám sa ako ma niekedy vozil na policajnom aute a to hlavne, keď som chodila na základnú a vtedy ma prezývali buď zločinec lebo policajtka. Tsss. Odvtedy neznášam policajné vozidlá.

„Poď zoznámim ťa s mojim dobrým priateľom. Nevie sadočkať, kedy ťa spozná," povedal mi a ťahal ma k stolu, zatiaľ čo ja som sa pozerala pod nohy, aby som nespadla. Skoro som do neho vrazila, keď zastal.

„Bella, toto je Carlisle, Carlisle - Bella," predstavil nás Charlie. Konečne som zdvihla hlavu a vtedy mi spadla sánka. Rýchle som ju zavrela, ale stále ma prekvapovala tá podoba medzi ním a Edwardom. Biela pokožka, zlaté oči a žiadna chybička. A až vtedy mi to doplo... Carlisle je upír. Chcela som kričať na Charlieho, aby utekal preč, keď ma prerušil Carlisle.

„Dovoľ mi, aby som ti predstavil moju rodinu: moja manželka Esme, naše adoptívne deti Alice a Jasper, Emmett a Rosalie a nakoniec Edward," povedal mi a pri tom mene mi začalo biť srdce ako splašené.

Rýchle som sa pozrela na menovaného, ktorý sa usmieval od ucha k uchu. To vyvolalo aj u mňa úsmev. Jasné, mohlo mi docvaknúť, veď Carlisle je jeho otec, ktorý ho našiel a priviedol domov.

„Rada vás všetkých spoznávam," povedala som.

„Aj my teba, Bella," povedala Esme, ktorá sa na mňa usmievala. Zrazu k nám prišla Cassie a môj úsmev trocha pohasol.

„Ahojte! Nechcem vyrušovať, ale mali by sme ísť tancovať," povedala Cassie Charliemu. On na mňa hodil výraz utrpenca. Koho si vybral toho má. Stále som sa naňho hnevala, že ma opustil. V hĺbke duši som dúfala, že nebudem sedieť pri nejakých malých deckách, ktoré sa ohadzujú jedlom. Našťastie som sedela pri Cullenovcoch a Charliemu. Hneď vedľa mňa sedel Edward. Keď skončila pesnička, tak sa Edward postavil a požiadal ma o tanec.

„Budem ti stúpať po nohách, neviem tancovať," upozornila som ho.

„Prežila si náraz do mňa. Som kus kameňa bez citov," povedal mi s úsmevom.

„Bije ti srdce," pripomenula som mu ten fakt.

„Ktovie ako dlho?"

„Ako si to myslel?"

„Buď prijmeš alebo nedostaneš ani odpoveď." Pretočila som oči a súhlasila som. Takto vydierať bezbranného človeka. 

„Si nádherná," polichotil mi a to ma nesmierne potešilo. Bolo mi jedno, či sa páčim Charliemu alebo inému, hlavne, že sa páčim Edwardovi. Zapýrila som sa, čo na jeho tvári vyvolalo úsmev.

„Odpoveď," pripomenula som mu. Iba si povzdychol, ale zasmial sa tomu.

„Nezabúdaš, čo?"

„Ak sa už idem strápniť pred niekým, kto sa mi páči, tak nech to má aj nejaký výsledok."

„To znamená, že sa ti páčim?" opýtal sa ma so šibalským úsmevom.

„Odbiehaš," povedala som karhavo. Zatiaľ, čo som sa červenala ako paradajka. Pri jeho pohľade na všetko zabúdam. Vtedy sa cítim aoby mi hľadel až do duše.

„Po osemnástom roku života sa už u mňa nič nemení a tak sa úplne premením na upíra," povedal mi.

„A vtedy budeš ako novorodený a budeš izolovaný od ľudí?" Nechcela som povedať odo mňa, aby to nevyznelo nejako sebecky. Snažila som sa o normálny hlas, ktorý by neprezrádzal akoby ma to bolelo. Zasa sa na mňa pozeral tým svojím pohľadom akoby niečo v mojich očiach hľada.l 

„Nikdy ťa neopustím. Upírska láska je večná," pošepkal mi do ucha.

„Ale ty si upír s bijúcim srdcom," rozhorčene som mu pripomenula ďalší fakt. Ako zvyčajne sa zasmial.

„Milujem ťa," povedal mi. Po týchto slovách som chcela skákať od radosti. On ma miluje!

„Aj ja ťa milujem," povedala som tú najpravdivejšiu vetu v celom mojom živote. Ničím iným som si ešte nebola istejšia ako v týchto štyroch slovách. Tak začala ďalšia kapitola môjho nového života.

Dúfam, že sa vám aspoň trocha páčila a tiež, že zanecháte nejaký komentárik, pokojne aj kritiku. Možno sa aj polepším. Toto je najdlhšia kapitola, alebo skôr jednorázovka, ktorú som napísala, tak dúfam, že vás nezmiatla. Tak sa do mňa pokojne pusťte. :D 

Autor: van (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Všetko zlé sa na dobré obráti: