Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Ži pre život a zomri pre lásku

26.07.2010 (17:00) • BlackRosexq • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1309×

Ži pre život a zomri pre lásku

Ži pre život a zomri pre lásku. Zamatové slová sa ešte stále držali prachom nasiaknutého vzduchu a ja som len čakala. Možno na záchranu, možno na nový život alebo smrť. Vykúpenie? Mojou záchranou počas 124 rytín na stene bolo jedno malé, špinavé okno. Jeho rámy z dubového dreva už dávno podľahli hnilobe a sklo nevydržalo náporu brečtanu, ktorý sa ako lokomotíva tlačil dnu. Pravdu povediac, visel až po jednu tretinu steny a dodával mi slabú iskierku nádeje, že možno raz... Ale čo? Príde niekto a vyslobodí ma z mojich múk? Len tak náhodou ma nájdu mŕtvu? Však ani neviem kde som.

Nemôžem povedať, že žiť sa oplatí. Už nie. Veľká zástankyňa života, ktorou som bola počas mojich krásnych šestnástich rokov už dávno zostarla a jej sny sa vytratili ako dym. Už po nich nie je ani zápach a ani vidiny. Dokonca aj oheň dohorel. Ale prečo to jeho ži pre život a zomri pre lásku? Nikdy som tomu nechápala a nemám veľkú šancu, tu v mokrej a klzkej komore, pochopiť to. Má mi k tomu pomôcť to malé svetielko, ktoré mi dodáva okno alebo ten závan, ktorý prilieta z mne neznámeho smeru? Neviem.

Presne v takýchto situáciách, kedy neviem kde ísť, ako sa tam dostať, a čo ďalej, vyťahujem list, ktorý som tu našla už pred 73 rytinami na stene. Je mokrý a trošku rozmazaný, no  písmo na ňom priam žiari, tak ako slová a zmysel. Oprela som sa, tentoraz pri okne, a začítala.

Drahá, milovaná Bella.

Viem, že to čo som urobil bol veľký omyl. Viem, už to viem. Myslel som si svoje a povedzme si, skús upírovi vytĺcť niečo z hlavy. Nepomôže. No teraz to už viem na sto percent. Chcem sa vrátiť a byť s tebou. Chrániť ťa a splniť ti všetko. Áno, Bella, všetko.

Možno si myslíš, že som odišiel preto, že som ťa nemiloval a nectil, no pravdu v tom nehľadaj. Zmocnil sa ma pocit, aký ešte nikdy, tá najväčšia bolesť, práve vo chvíli, ako sa z mojich úst dralo to slovo – nie. Nemilujem ťa a nechcem ťa. Plakal by som, rinul slzy zo svojich očí, keby som mohol, no zostal som iba pri vážnom a nezainteresovanom výraze. Prečo? Moje vnútro nedokázala pochopiť to najpochopiteľnejšie a pritom najvzdialenejšie pochopenie, a to lásku.

Čo k nej povedať. Pozná ju každý, no nik ju nevie odôvodniť. Neveril som sebe, že moja láska je taká silná, že to prekoná a neveril som ani svojej rodine. Nemusel som byť tak rýchly a Jasper mohol zaútočiť a bolo by... Keby bolo keby.

Som šťastný a vždy šťastným aj budem, že som ťa stretol moja pani a budem dúfať, že mojim slovám, hoci len napísaným uveríš. Ako inak som tomu mal učiniť? Zavolať ti? Navštíviť ťa? Nebola by to až veľká bezočivosť? Dávam ti teda moju lásku a ospravedlnenie na papier. Hoci moja láska k tebe sa na jeden zdrap papiera nezmestí.

Už tomu chápem.

Milujem ťa, Bella.

Ži pre život a zomri pre lásku. Edward

Moje oči zvlhli tak ako vždy, keď som čítala tento list. Neviem, či z dôvodu, že bol tak precítený, alebo z dôvodu toho, že nič iné tu nemôžem čítať, no dojal ma. Ležal tu, v komore za skriňou, a čakal na svoju budúcnosť. Ale čo s ním?

Veľakrát som počas svojho živorenia v komore rozmýšľa či mu odpísala. Odpísala mu? Tá Bella, ktorá tu žila pre sedemdesiatimi rokmi? Keďže aj napriek tomu, že som tu a nemohla som vedieť pravdu, rada som si domýšľala. Ako sa dali do kopy, ako spolu prežili dlhý, pekný život. Nezaujímalo ma ani to slovíčko upír, ktoré Edward použil na začiatku listu. Určite to je metafora, známa iba im. Metafora, ktorá ich rozosmeje a zároveň rozplače. A vtedy ,neviem z akého dôvodu či príčiny, sa dvere rozleteli. Podskočila som, no vstať som nemohla, moje nohy už dávno neboli také, ako predtým.

„Rose? Rose Kentak?“ ozval sa hlas a ja som zaraz poznala a zacítila nádej. Prišli po mňa. Prišli. Moje oči zvlhli a ja som sa zmohla iba na kývnutie hlavou. Celá roztrasená, ubolená som sa snažila postaviť, keď v tom ku mne pribehla žena s dekou a zabalila ma do nej.

„Ste v poriadku? Netreba vás odniesť?“ určite si uvedomila, akú otázku mi dala, no viac som sa nad ňou nezamýšľala. Podoprela ma a niesla von z dverí.

Zacítila som vánok, čerstvý vánok a vtedy som si spomenula. Zastala som a dievčina sa na mňa pozrela nechápavým výrazom.

„List,“ vyriekla som a natiahla sa po list, ktorý pomocou vetru nebol až tak ďaleko od mojej ruky. Žena sa iba usmiala a pokračovala v mojom podopieraní. Vyšla som schodmi, pričom som sa držala zábradlia, a pozerala na svoj domov, ktorý bol plný neporiadku. Ako že na to neprišli skôr? Ako im nenapadlo, že ma uniesol a zavrel práve môj otec? Inokedy by som plakala, no teraz som už dosť vyplakaná a stála žena.

„Ako sa máte?“ začula som hlas doktora a vtedy padla na zem.

„Konečne,“ vzdychla som si, keď som konečne domaľovala, doupratovala a doumývala celý dom, v ktorom som prežila to najkrajšie a zároveň najhoršie. Hoci ani môj život predtým nebol ružový, niečo takéto by som si o ocovi, ktorý mimochodom už sedí v base, nepomyslela. Bolelo to, no boh mi dal vlastnosť, aby som sa cez to dokázala preniesť. Som tu a idem žiť ďalej.

Rádio hralo a mne sa naskytol čas pozrieť si staré fotky. Nikdy som nikoho zo svojej rodiny nepoznala. Ani starkú, starkého či mamu. Žiadne fotky sme nemali mať, no otec ma viditeľne klamal. Sadla som si a zahrabala sa do zaujímavosti minulosti. Prezerala som si fotky so záujmom a ponachádzala celú svoju rodinu. Celú. Bola tam mama, volala sa Alice a bola krásna. Boli tam aj jej rodičia Esme a Carlisle a bola tam aj... Nechcela som veriť očiam, keď som otočila fotku, na ktorej bola moja prababka. Volala sa Bella. Ja som rodina s...

Chcela som sa zamyslieť, no vtedy niekto zazvonil. Postavila som sa a usmiala. Tak to je tá Bella.

„Prosím?“ otvorila som dvere a usmiala sa na poštára, ktorý stál pred mnou.

„Dobrý deň. Doniesol som vám poštu a je tu aj jeden list, ktorý sa stratil. Poslala ho istá Isabella, ktorá v tomto dome žila a bohužiaľ, adresa príjmateľa sa rozmazala, a tak sme uznali za vhodné vrátiť vám ten list.“ Poštárova dlhá reč ma prekvapila, no bola som zvedavá. Rýchlo som zhabala to, čo mal v rukách, a pozdravila som. Chcem to vidieť, chcem to prečítať.

Drahý, navždy milovaný Edward.

Tvoj list ma prekvapil, zarmútil, no najmä potešil. Tvoje slová, slová, že naša láska ešte žije, že žije stále a navždy ma dojala a dosť dlho som tomu nechcela uveriť. Ale prečo by si to po sedemdesiatich rokoch vôbec písal, keby si to nemyslel vážne?

Verím ti, vždy si bol moje všetko. Jedlo, vzduch, voda boli nič, keď som nemala teba. Vždy som ťa milovala a nikdy som nezabudla na moje najkrajšie mesiace života, nikdy a vždy.

Prečo si sa neozval skôr? Prečo? Nevieš si prestaviť, aké ťažké bolo bez teba žiť, nájsť si manžela a založiť rodinu s pocitom, že človek, za ktorého by som dala všetko, nie je ich otcom.

Milujem ťa, tak ako ty mňa, milujem ťa, tak ako ešte nikto nikoho nemiloval. Som už stará. Moje vrásky to prezrádzajú aj bezo mňa. A čo teraz? Ty stále vyzeráš na sedemnásť, no aj tak, napriek tomuto rozdielu, by som ťa ešte rada videla. Milujem ťa a dôverujem ti, že prídeš. Budem o dva týždne čakať na našom mieste. Príď a ďakujem, že si to pochopil: Ži pre život a zomri pre lásku.

Zbohom môj milovaný Edward, navždy ťa budem milovať

Bella

PS: List nikdy neprišiel.

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Ži pre život a zomri pre lásku :