Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Žid

07.07.2010 (19:45) • GIGvc • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1809×

Mám nočné mory. Nie sú tak časté ako bezsenné noci, jediné okamihy pravého spánku, ale sú tu. Stále. Čakajú na svoju chvíľu...

Začalo to už dávno. Obdobie druhej svetovej vojny, Nacistov, Židov a hlavne smrti. Tej bolo v tomto období veľa, veľmi veľa.

On býval vedľa nás. Mali nádherný dom. Jeho rodina bola židovského pôvodu, a to zavinilo ich pád. Bol ako jediný syn celkom bohatej rodiny, trochu poznačený svojskou výchovou jeho otca. Matka ho milovala, no nevedela to dať najavo. Jeho to netrápilo. Mal prekrásny úsmev, patrila mu prvá priečka môjho rebríčka, a prenikavé zelené oči s nádychom hnedej. Zdedil ich po mame. Svojím vzhľadom dostal každú ženu, ktorú chcel, bez ohľadu na vek. Rýchlo sa s tým naučil pracovať – zaisťovať výhody a odvádzať pozornosť od svojich chýb. Nedostatok materskej lásky z ranného detstva ho priviedol na zlý chodníček zneužívania dôvery dievčat a ich ponižovaním. Možno si tým vybíjal všetku zlosť na matku, alebo si matkine chyby takýmto spôsobom kompenzoval, nahrádzal. Teraz mu to môže byť maximálne jedno. A mne tiež.

Nemala som viac ako on, keď sa to stalo. Niekto ich udal. Spočiatku som tomu nechápala a pýtala som sa prečo. Nikto mi to nechcel, alebo nedokázal vysvetliť.  To podivné zmiznutie. Až o pár týždňov neskôr sa nado mnou zľutovala teta. Vyrozprávala mi čudný príbeh o takzvanej „vyvolenej rase“ nemeckého národa. Mali vyzerať asi ako ja. Rovnaké svetlé čisté blond vlasy, bledomodré oči, rovnako krásni, avšak oddaní pre nemecký národ a bez súcitu k Židom. Tam nastal nepatrný rozdiel.

Ja som Židov milovala. Ako rodičov a ako najlepšieho priateľa. Vlastne aj trochu viac. Podľahla som jeho čaru, našťastie naše rodiny mi nedovolili pochybiť. Bola som im za to vďačná.

Keď som si všetky veci spojila, prišla som na to.

Odišli. Utiekli. Dúfali, že sa tým zachránia pred nacistami. Už som tomu rozumela. Už mi to dávalo zmysel...

Jeho matka ho po dlhých rokoch nekonečného čakania na prejav náklonnosti a lásky po prvýkrát objala až na smrteľnej posteli. Nie na posteli, ale na špinavej dlážke zapadanej prachom, kúskami oblečenia a pozostatkom kníh v zbombardovanom mestečku na hranici medzi dvomi nebezpečnými časťami krajiny. V prvej časti, odkiaľ odchádzali, ich chceli zabiť nacisti šialene posadnutí svojimi predstavami o svete a svetovej špičke ľudskej rasy, nadradenej zvyšku Zeme. Avšak na druhej strane ich čakali nepriatelia s lietadlami, zbraňami a cieľom dobíjať. Nevedeli sa rozhodnúť, veď kto by vedel? Obidve strany im ukázali, čoho sú schopné, kým nedosiahnu svoj zámer. Obidve ponúkli smrť. Pre niektorých je smrť požehnanie, pre jeho rodinu prekliatie. Ich nerozhodnosť matku stála život. Boli bližšie k bombardovaniu. Tak to chcel jeho otec. On však nie. Jej smrť mu dával za vinu. Pohádali sa. Mama by to tak nechcela, snažila by sa ich zmieriť, ale oni sa rozišli v zlom. Každý svojím smerom, každý za svojou pravdou. Jeho otec k bombardérom. Neprežil. Nezahynul zbraňou cudzím zavinením, bola to jeho voľba. Jeho rozhodnutie na základe žiaľu. Zo svojej smrti vinil svoju ženu. Keby nebola umrela, žil by aj on. Neťahalo by ho srdce za ňou, netúžil by ísť aj on do neba. Jeho jediný syn však prežil.

Zatiaľ.

Jeho rozhodnutie mu privodilo o niečo dlhší život. So svojím vzhľadom sa dokázal po nociach ukrývať u žien, ale mužom sa vyhýbal. Vždy mu závideli. A v týchto časoch to bolo viac ako riskantné. Podarilo sa mu skrývať viac ako dva mesiace. Boli to najhoršie dva mesiace, aké si kto vie predstaviť.  Nejedol viac ako kúsok tvrdého starého chleba raz za dva dni a pitný režim dodržiaval tak na dvadsať percent. Nedokázal rozoznať príchuť toho, čo jedol. Zabudol ako chutí mäso alebo čokoláda. Schudol tak príšerne, že vyberavé ženy ho začali odmietať. Prepadnuté líca a vystúpené rebrá ho zrádzali. Nohy ho prestávali poslúchať. Bol príliš zoslabnutý. Ak sa chcel dostať do cieľa o ktorom vedel len on, musel sa poponáhľať. Minúty, hodiny, dni ubiehali a jemu splývali v jedno.

Až raz sa zastavil pred polorozpadnutým domom. Okná porozbíjané, dvere pomaľované, záhrada rozkopaná a bývalé okrasné malé tuje zhnili už dávno. Spoznal svoj dom. Ich bývalý majetok. Všetko bohatstvo jeho rodiny tu bolo ukryté po desiatky rokov. Teraz sa už vôbec nepodobal. Ale to už žiadny dom v tejto časti jeho rodného mesta. Ani domy okolo ich ruiny na tom neboli o nič lepšie. Najstabilnejšie vyzeral dom rodičov jeho najlepšej priateľky, mňa. Ani nedúfal, že tam niekoho stretne, ale samota mu v posledných okamihoch života umožnená nebola. Nedostatok živín spravil svoje. Zatočila sa mu hlava a omdlel. Neviem, koľko tam ležal, ale ak by som ho náhodou nenašla, zostal by navždy zabudnutý na vlastnom pozemku medzi tujami.

Najskôr som ho nespoznala. Vyzeral strašne. Vyziabnutého som ho preniesla k nám. Jediná funkčná izba bola v pivnici. Iba táto miestnosť bola bezpečná a skrytá pred očami vojakov a zvedavcov. Dala som mu najesť z toho mála, čo nám ešte ostalo a ponúkla som mu iba zopár glgov špinavej vody, viac sme nemali. Keď som sa ho spýtala, kde bol doteraz, stihol mi len rozpovedať svoj príbeh po odpadnutie. Sľúbila som, že mu splním jeho posledné želanie, to som však netušila, čo môže chcieť. Predpokladala som, že ma poprosí o posledný pohár vody. Nikdy by som nečakala, že ma poprosí o bozk. Mňa, svoju kamarátku z domu od vedľa. Bola som taká prekvapená, že tento do smrti milovník žien vydychuje svoj posledný výdych s hlavou na mojich kolenách. Keď som si to uvedomila, nemohla som už nič spraviť. Slzy si našli svoju cestu a putovali smerom dolu až k perám mŕtvoly v mojom lone. Poslednýkrát som sa odhodlane zohla splniť jeho posledné želanie. Bolo to ťažké, lebo vždy som sa mŕtvych skôr stránila. Studené biele telo stuhnuté v posmrtnom kŕči... Fialové pery, ktoré už nikdy nebudú teplé a mäkké, aké si ich pamätám z čias jeho života a ktoré už nikdy nevytvoria ten prekrásny úsmev, ktorý som na ňom milovala... A jeho nádherné zelené oči s nádychom do hneda úplne bez života a bez iskričky šibalstva, akú mal len on...

Toto všetko ma napadlo počas zohýbania sa a moja myseľ ten nápor nevydržala. Zatočila sa mi hlava a nosom som narazila na ten jeho. Bolelo to. Dotýkali sme sa nosom, bola som tak blízko, no nedokázala som to. Bolo to príliš ťažké. Nepobozkala som ho...

Nikdy som si to neodpustila. Do konca života si budem vyčítať svoju slabosť. Veď ja som ho zradila! Svojho najlepšieho priateľa, ktorého som asi milovala.

Priateľa menom Edward.

Odvtedy mám nočné mory. Nie sú tak časté ako bezsenné noci, jediné okamihy pravého spánku, ale sú tu. Stále. Čakajú na svoju chvíľu, kedy by mohli znovu udrieť na moje slabé miesto, srdce...

Autor: GIGvc (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Žid: