Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Čo sa ma stať, to sa stane od Empress

21.08.2016 (19:00) • souteznipovidky, Empress • FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky • komentováno 8× • zobrazeno 3948×

EDIT: Článek neprošel korekcí.

„Mami, ale mne sa tam nechce!“ fňukla už vari po stopäťdesiaty raz Bella a s výrazom nešťastného šteniatka vrhla pohľad na zamračenú tvár svojej matky.

„Bella, preberali sme to alebo nie? Otec ťa nevidel celý rok a už sa na teba teší.“

„Mama, ak si sa v poslednom čase pozerala do mojich cestovných dokladov, tak v septembri budem mať už trinásť rokov. A otec ma aj tak bude nútiť, aby som chodila do toho predpotopného skautského tábora, či čo to je, v tom najväčšom zapadákove na svete a ty to vieš!“ Dupla si Bella nahnevane nazlostene nohou a otočila sa matke chrbtom.

„La Push nie je nijaký zapadákov. Stal sa z teba tak trošku snob, dievčatko,“ vzdychla si René a pohladila odvrátenú dcéru po vlasoch.

Bella zo seba prudkým pohybom striasla ruku, ktorá momentálne v jej mysli predstavovala obludné chápadlo nejakej príšery. René končatinu so stisnutými perami stiahla a sivé oči sa je zúžili do malých štrbiniek. Vedela, že nemá zmysel teraz do Belly rýpať a preto ju nechala v jej nadurdenosti samotnú. Zavrela dvere od dcérinej detskej izby a pomalými krôčikmi sa presunula k telefónu umiestnenom na kuchynskej linke. Uchopila slúchadlo do rúk a vyťukala snáď kilometrové telefónne číslo ku svojmu bývalému manželovi, aby potvrdila Bellinu účasť.

„Ahoj. Ako sa voláš?“ zahučal Belle do ucha malý výrastok. „Ja som Jacob a ty si tá z Floridy. Však mám pravdu?“

„Odpáľ!“ zasyčala na neho urazená Bella a znova mu ukázala chrbát.

„Vieš, Paul s Embrym sa medzi sebou stavili, že si veľkomestská horenoska, ale ja som im povedal, že to určite nie je pravda. Podľa mňa si fajn,“ nezavrel ústa čiernovlasý, na ježka ostrihaný a o pol hlavy nižší indián.

V Belle to bublalo jedna radosť a tak sa so zaťatými päsťami otočila za hlasom, čo bol otravný ako bzučanie komára. Zavŕtala pohľad do rozosmiatych tmavohnedých očí malého chlapca a výhražne zavrčala.

„Si postihnutý alebo nerozumieš reči môjho kmeňa, krpec?“ vybafla na neho  s úmyslom uraziť ho. Čakala a dúfala, že sa ho zbaví alebo minimálne, že ho rozplače, lenže nič z toho sa nestalo.

„Si zábavná,“ vyhlásil spokojne. „Páčiš sa mi.“

„Nenávidím ťa!“ zvýšila na neho hlas a zvrtla sa na opätku, lebo jej došlo, že kým ten ozembuch bude mať poslucháča, nezbaví sa ho.

Lenže čo sa nestalo. Nevšimla si, že sa pravou nohou nevdojak zaborila do bahnistej kaluže, následkom čoho sa pošmykla a natiahla sa na zem. Jej hrdosť bola v mihu zadupaná hlboko pod jej dôstojnosť a preto v prvom momente odtisla pár pomocných končatín, ktoré jej núkali pomoc. Vravela si, že ak sa kedy zemský povrch mal otvoriť a niekoho pohltiť, malo sa tak stať práve v daný moment. Také poníženie!

Okolo Belly sa zbehol hlúčik pubertiakov a čosi si začali šepkať. Jediný Jacob si k nej kľukol a nemiznúcim úsmevom jej čosi pošepkal.

„Čo odo mňa ešte chceš? Nestačí ti toto? Chceš ma vari doraziť?“ zúrila potichu a to tak, aby ju počul len on.

„Vieš, milá Bella, rozumiem ti možno viac, než by si si dokázala predstaviť,“ hlesol smerom k nej a znova natiahol pred ňu tú svoju paprču. Následkom toho sa pokúsila zaboriť ešte hlbšie a stať sa neviditeľnou.

Bol by pri nej kľačal hádam aj do súdneho dňa, no vtedy sa z diaľky ozval dupot niekoľkých párov nôh a ozveny nervóznych hlasov, ktoré patrili vedúcim tábora a bolo po srande.

Zistilo sa, že Bella má vyvrtnutý členok a tak musela pár dní ostať ležať, čo ako sama usúdila, bolo ešte otravnejšie, než by si kedy myslela. Samo o sebe ju dosť frustrovalo, že ju donútili tráviť dva týždne z vytúžených prázdnin v predpotopnom kempe, ale musieť ich znášať pripútaná k posteli, sa ukázalo nad ľudské sily. Obzvlášť keď na maródke osamela ako prst. Od otca a matky sa dočkala iba úprimného poľutovania a aj keď sa tvárila maximálne zúbožene, nebol jej v jej samote povolený ani len mobilný telefón.

„Však počkajte! Toto si všetci vypijete!“ penila prvú hodinu. „A hlavne ty, krpatý ušoplesk!“ mrmlala si popod nos.

Ďalšiu hodinu iba zamračene civela na drevený strop a počítala koľko takých „uzlov“ môže špatiť jednu hladkú dosku.

Potom sa otočila na pravý bok a na desať minút si zdriemla. Keď sa zobudila a otočila sa za svetlom, čosi ju pošteklilo na nose. Inštinkt jej velil jačať, lebo to v prvej chvíli vyzeralo ako pavúk. Lenže v živote nevidela takého mnohonožca, ktorý by sa pýšil bielo žltými odtieňmi. Na vankúši ležali sedmokrásky.

„Dobré ráno, Šípková Ruženka,“ zaševelil chlapčenský hlas veselo. „Dúfam, že sa cítiš lepšie.“

Ešte nemala ani poriadne rozlepené oči a vzkypela v nej žlč. Chytila milé kvetinky a celou silou ich šmarila po votrelcovi. Strela minula cieľ o dobrý meter a pol. Jacob sa zasmial, vystrúhal Belle ukážkovú poklonu a potom bez pozdravu zmizol za dverami.

Podobný scenár sa opakoval aj poobede a aj na ďalší deň. Čím viac ho vídala, tým zúrivejšími sa jej reakcie stávali. Pretože ako čas plynul, ona si veľmi neochotne musela pripustiť, že túto Jacobovu dotieravosť víta. A to ju prirodzene rozčuľovalo ešte viac.

Jedného dňa však neprišiel. Bolo to vtedy, keď sa po prvý raz bez bolesti prešla po izbe a robila si plány, ako sa mu za tie kvety odplatí. Lenže Jacoba nebolo. Napokon ju premohla zvedavosť a jednej z vedúcich sa na neho medzi rečou opýtala.

Jacob sa musel vrátiť domov. Jeho rodičia mali autonehodu. Jeho mama umrela.

Belle zovrelo srdce a z kútika očí si zotrela slzu. Jej pubertiacka hrdosť sa otriasla v základoch a ona neskutočne oľutovala, že sa k nemu aspoň nepokúsila správať milšie.

.....

Šesť dlhých rokov sa na Olympijský polostrov odmietla vrátiť. Posledný tábor pretrpela, posledné leto u otca ukončila predčasne a na ďalšie roky sa proste zaťala a nikto s ňou nepohol. Ale na malého ušatého Jacoba celé roky myslieť neprestala.

Teraz stála pred dôležitým rozhodnutím, vlastne si musela uvedomiť, že nemá na výber. Pred pár dňami úspešne zmaturovala. Prijali ju na vysnívanú vysokú školu v ďalekom Seattli. Jej matke a Philovi sa narodilo dieťa, jej malá sestra a ona šalela. Otec, ktorého chcela po rokoch navštíviť, sa znovu oženil. Jeho vyvolenou sa stala nejaká Sue a spoločne s ňou boli na dlho odkladanej svadobnej ceste. Kamarátky zo strednej školy, ktoré koniec koncov mohla spočítať na prstoch jednej ruky, sa rozutekali po brigádach a návštevách. No jedna z nich, sprvu tichá a pokojná Angela, jej predniesla ponuku, nad ktorou váhala len pár sekúnd.

A tak sa v rozmedzí asi dvoch dní stihla pobaliť a spoločne s ňou nasadnúť na lietadlo smerujúce do Seattlu. Vo štvrtok o druhej sa už spoločne tisli na pár metroch štvorcových v malej chatke letného tábora neďaleko La Pushskej rezervácie. Prvý táborníci mali doraziť v sobotu doobeda a všetci vedúci, brigádnici a ďalší pomocníci mali dovtedy plné ruky práce.

„Večer je veľká zoznamovacia opekačka pri hlavnom ohnisku,“ hlásila kamarátke Angela, len čo vstúpila do dverí.

„Mám si oprášiť svoje najluxusnejšie tepláky?“ Zasmiala sa Bella a lakťom drgla do Angely.

„Ako chceš, milá moja,“ odfrkla si Angela. „Pokiaľ mieniš celé leto stráviť v celibáte, obleč si na hlavu hoci aj vrece,“ podpichla Bellu. „Ale ja si mienim užiť, ako sa len bude dať!“

„Vždy si bola prehnane optimistická,“ chichotala sa Bella. „Pri materiály, čo mi v tunajších končinách doposiaľ prefrčal popod nos, som si viac než istá, že budem pannou do konca svojho biedneho života.“

Angela sa rozchichotala a potom sa tajomne usmiala. Bella tento jej úsmev dobre poznala. Značil totiž, že jej kamarátka má niečo za lubom.

„Angie?!“

„Bella?“

„No hovor!“ vyzvala ju a Angela si teatrálne vzdychla.

„Volá sa Eric,“ prezradila Belle napokon. „Eric Yorkie. Má dvoch kamarátov. Edwarda a Jacoba. Vravím ti, zabudni na tepláky, Bella a vyhrab z toho tvojho ruksaku to najsexy, čo tam máš.“

„Nepreháňaš trošku?“ podpichla Bella Angelu a pritom sa pokúšala zahnať zvláštny bodavý pocit, ktorý sa rozlial uprostred jej hrudi, keď začula meno posledne menovaného. „Povedala by som, že moje staré rifle a biele tričko s mikinou budú bohato stačiť.“

„Ako chceš.“ Mykla Angela plecami a nasledovne zaborila ruky do svojej skromnej batožiny. „Ja som ťa varovala. No ja mienim dosiahnuť, aby sa o mňa títo chlapci pobili.“

„Angela Weberová!!!“ skríkla Bella pohoršene. „Čo by na to...“

„...povedal môj otec?“ skočila jej do reči Angela. „ Poviem ti to presne, milá kamarátka. Môj otec, ctihodný pastor Weber, na to nepovie nič, lebo je stovky míľ vzdialený od tohto Bohom zabudnutého miesta.“

„Preto si ma vytiahla tráviť leto v La Push? Lebo sem hrozivý vplyv pána pastora nedosiahne?“ skonštatovala Bella a so smiechom pokrútila hlavou.

Angela sa usmiala a s výrazom najväčšieho neviniatka na svetlo sveta vytiahla taštičku s kozmetikou.

Bella, ktorá sa aj napriek tomu nemienila na tú opekačku nijako špeciálne pripravovať, bola až do večera veľmi nervózna. Márne si vravela, že po Spojených štátoch behajú milióny Jacobov a je len veľká náhoda, že jeden exemplár s tým menom, sa ocitol práve na tomto mieste. Večer sa však predsa len nechala svojou kamarátkou presvedčiť a ku svojim obyčajným rifľom si vzala tielko s hlbokým výstrihom.

Aj počasie pracovalo proti nej. V tunajšom podnebí malo pršať alebo minimálne fúkať krutý severák. Vzala si do hlavy, že pôjde k ohňu až po krk zababušená do pohodlnej mikiny, ale bolo tak horúco, že chtiac – nechtiac musela nechať ten prekliaty kus odevu v chatke. A až príliš neskoro si uvedomila, že v tom tielku od Angely vystavuje na obdiv viac, než by jej bolo milé.

„Ty si prefíkaná,“ pošepla jej nenápadne Angela. „Tvárila si sa, že budeš vo svojom osamení celý čas sedieť kdesi v rohu na pníku a pritom si spravila všetko preto, aby na tebe šli chlapi oči nechať.“

„Čo to táraš!“ skríkla Bella preľaknuto, ale odpovede sa už nedočkala.

Angela rukou ukázala k ohnisku a uvoľneným gestom obsiahla všetkých prítomných. Na prvý pohľad ich bolo asi desať, ak medzi nich počítali aj seba. Dvaja muži okolo päťdesiatky viedli zápalistý hovor s asi tromi postaršími ženami a zvyšok bol omladina približne ich veku.

Bella ostrila zrak, či zahliadne známu tvár a nevnímala nič z toho, čo jej do ucha hlásila Angela.

„Tam je!“ Drgla ju napokon nadšene a veľmi nenápadne mykla hlavou smerom k vysokej chudej postave.

„Kto?“ čudovala sa Bella a úplne bezdôvodne sa jej od krku dolu chrbtom rozlialo čudné teplo.

„Kto, kto... no predsa Eric. Ty si ma vôbec nepočúvala!“ frflala Angela a chytila Bellu pod pazuchu. „Poď a uvidíš!“ vyzvala ju napokon a dotiahla ju až k nemu.

Bella nasadila svoj najlepší úsmev a práve vtedy si všimla, že nemieria len k jednému človeku, ale ku skupinke celkom troch ľudí. Keď ich dotyční počuli prichádzať, tak sa všetci otočili a Belle zamrel úsmev na perách. Bol totiž medzi nimi aj ON! Bol to on, tým si bola istá a to aj napriek tomu, že uplynulo už toľko rokov a on sa tak zmenil. Jeho úsmev a jeho oči však ostali stále rovnako priateľské. A krásne.

Čože?

Keď ju uvidel, tak sa jeho výraz rozžiaril ako svetlá na Madison Square Garden.

„Bella!“ skríkol a už sa k nej hnal. „Kde sa tu berieš?!“

Nestačila a vlastne ani nechcela, brániť sa jeho objatiu. Všetky tie roky, čo si vyčítala svoje voľakedajšie správanie, sa rozplynuli v tomto prostom ľudskom zvyku. V mihu mala pocit, akoby to tak malo byť odjakživa. Oni dvaja. V objatí. Zalialo ju hrejivé teplo, skoro akoby objala slnko. Dotieravé otázky jej otravného podvedomia, ktoré do nej stále rýpali, potlačila veľmi, veľmi hlboko.

„Black nám tu chce súkromníčiť!“ rozohnil sa dunivý bas za ich chrbtami.

Objatie povolilo a Bellu v mihu zaliala horúčava od hlavy až po päty, lebo celé ohniskové spoločenstvo na nich dvoch zízalo. Avšak zo všetkých prítomnývh bola prekvapená najviac ona sama. A keby Jacobove uši neboli hoci len nepatrne zružoveli, myslela by si, že je mu to úplne jedno.

„Pozrimeže, hneď na začiatku tu máme dvoch holúbkov,“ podpichoval ich ďalej zelenooký ryšavec a Bella ho za to prebodla pohľadom a v duchu na ňom páchala harakiri.

„Ja som vedel, že tie hríby, čo si ráno jedol, boli pokazené,“ chechtal sa Jacob a urobil smerom k nemu nonšalantné gesto. Bela sa zasmiala, lebo tou poznámkou sa napätá atmosféra uvoľnila. Medzi táborníkmi sa rozhostil šum spoločenského hovoru a tí, čo sa ešte nestihli spoznať, sa zoznámili.

„Ty si ale pekná beťárka, Bella.“ Odviedla si ju Angela asi po hodine na stranu. „Celý čas sa tváriš ako Panna Mária Orleánska a pritom si pre seba nechávaš ten najšťavnatejší úlovok.“

„Nič a nikoho som si pre seba nenechávala. Zase v tom vidíš viac, než v tom skutočnosti je,“ durdila sa Bella. „Napríklad, doteraz som ani netušila, aké je jeho priezvisko. Čo mi odpovieš na to?“

Angela si zamyslela pošúchala bradu a potom potmehúdsky zdvihla kútiky úst. „Čoby. Proste ste doteraz nemali čas na podrobné zoznamovanie.“

„Presne tak, nemali,“ zvolala Bella víťazoslávne a až po tomto potvrdení jej došiel dvojzmysel Angeliných slov. „Si hrozná!“ Prevrátila očami a ďobla do nej prstom.

„To ja len zo samej lásky, moja,“ prisahala Angela a pravou rukou objala kamarátku a potom, ešte prv ako odišla za Ericom a tým ryšavcom, jej pošepla. „Užívaj si dokiaľ môžeš.“

Bella osamela, ale nie na dlho. V mihu sa pri nej ocitol Jacob aj s akýmsi Samom Uleym a jeho snúbenicou Emily, ktorá mala na tábore slúžiť ako zdravotnícka posila. Zamotali sa do priateľského hovoru a Bella sa konečne trochu oklepala. Začala sa cítiť veľmi dobre a to sa odrážalo aj na jej výraze. Keď muži konečne založili poriadny táborák a všetci si posadali okolo neho tak, ako im bolo najpríjemnejšie, Jacob sa akosi prirodzene ocitol vedľa nej. A ona neprotestovala, proste to nedokázala. Čosi zvláštne sa zakrádalo jej vnútrom, čo nevedela pomenovať, ale bola si istá, že sa nebude brániť tomu, čo nastane.

Sobota nastala čo nevidieť. Pri štvrtkovom táboráku, sa zoznámila s temer všetkými pomocníkmi a aj s budúcim programom. Organizačne sa trochu líšili od podobne zameraných zariadení, ale podstata sa nemenila. A to, že si všetci užijú leto na dvesto percent.

O desiatej ráno prišiel prvý autobus a v priebehu doobedia sa zhromažďovali aj ostatné deti. Bella s Angelou boli trochu stranou, pretože ich úloha mala prísť až  s prvým programom. Nič im ale neuniklo a rozhodne nestáli so založenými rukami. Každá bola pridelená k niekomu skúsenejšiemu. Bellu si pre seba ukoristil Jacob a ona sa k nemu pridala s horiacou tvárou. Angela odišla so Samom a Emily.

„Konečne sami,“ vzdychol si Bellin spoločník.

„Sami? Akože sami?“ koktala Bella a zrak uprela na opačnú stranu, než sa nachádzala jeho tvár.

Jacob sa zasmial a štuchol do nej. Bella sa naoko zamračila a vrátila mu to. Jacob sa zatackal a ešte viac sa rozosmial. Potom im už na srandičky neostal čas, toľko mali práce. Ubytovať deti, nováčikom ukázať kde je jedáleň, sprchy, hlavná budova a kde sídli zdravotník. Večer sa konala malá zoznamovacia párty, aby si tí, čo prišli na tábor po prvý raz, nepripadali ako vyvrheli. Keď sa o pol desiatej konečne všetci odobrali do svojich chatiek, Bella bola taká unavená, že ju boleli aj korienky vlasov. Jacob ju ako pravý gavalier odprevadil až ku dverám, kde chvíľočku váhavo postával a kopal do kamienka na zemi.

„Som rád, že si prišla,“ hlesol sotva počuteľne. „Nemyslel som si, že sa ešte niekedy v živote uvidíme.“

Bella sa usmiala. „Nemal po tebe kto hádzať sedmokrásky?“

„Presne tak, Bells, presne tak,“ odpovedal jej a potom si odkašľal. „Asi už chceš ísť do postele. Ja teda pôjdem.“

Podal jej ruku na rozlúčku a usmial sa, jeho oči však zvážneli. Bellou prešiel elektrický prúd, ktorý ju doslova prikoval k zemi. Stáli tam ako sochy vytesané do kameňa a boli tak ostali aj do súdneho dňa, keby ich nevyrušili rozjarená Angela s dvomi spoločníkmi.

„Ááá, naši holúbkovia!“ zvolal ryšavec.

„Cullen, ty si vtipný, ako sánky v lete,“ vrátil mu Jacob.

„Chlapci, tešilo ma,“ prerušila ich Angela a chytila Bellu pod pazuchu. „Ale sa musíme ísť vyspať do krásy.“

„Keby ste k tomu potrebovali spoločnosť, stačí povedať,“ vyslovil s nádejou Angelin druhý spoločník, ktorého si Bella zapamätala ako Erica. Angela ho varovne pleskla poza uši a so smiechom pokrútila hlavou. Potom zatiahla kamarátku dovnútra chatky, kde tie dve aj napriek únave ešte hodinu rozoberali ubehnutý deň.

V nedeľu sa konal futbalový turnaj zmiešaných družstiev, kam sa Bella prihlásila ako dobrovoľný dozor. Keďže si bola viac než dobre vedomá, aké má ľavé nohy, hry sa odmietla zúčastniť. Spolu s dvomi dievčatami z Angelinej skupiny mala na starosť občerstvenie a v prípade potreby aj ošetrovanie drobných poranení. To vtedy, keď by zdravotníčka Emily bola zamestnaná inde.

Všetko prebiehalo hladko. Nikto sa nepobil, nikto si nezlomil nohu, ani nevykrvácal a tak Bella len spokojne pozorovala dianie okolo. Vtom zrazu BUM a zadunelo jej v hlave. V mihu uvidela hviezdičky a aká dlhá, taká široká sa natiahla na trávnik.

Keď prišla k sebe, tak ju hlava bolela až tak, že sa nebola schopná posadiť. Z diaľky počula šum hlasov, vnímala, ako ňou niekto hýbe, ktosi rozdával rozkazy a ju začalo napínať na vracanie. Keď si uľavila, pričom jej bolo jedno, či ju niekto vidí alebo nie, rozostril sa jej zrak. Ležala obklopená hlúčikom ľudí. Angela jej držala vlasy, aby si ich nezašpinila a Emily jej na čelo prikladala mokrú utierku. Všimla si, že mladšie deti na ňu vystrašene zízajú, pričom sa ich starší vedúci pokúšali odviezť mimo tento dramatický obrázok.

„Mohla si hneď povedať, že si chceš zahrať,“ vyhŕkla Angela od úľavy. Bella na ňu s námahou uprela oči a márne sa pokúšala o úsmev. Do hlavy akoby jej búšili kladivá a Bella v tej chvíli zatúžila zavrieť oči a spať.

„Otvor oči, Bells! Počuješ? Nespi! Nesmieš spať!“ hučal jej niekto do ucha. Jej viečka však boli ťažké ako z olova a ona im nedokázala rozkázať.

Vtedy sa jej niečo vlhké a teplé prilepilo na pery a ona v duchu zajasala od blaženosti. Primkla sa bližšie k tomu príjemnému teplu a čosi zaševelila. Niekto jej podoprel chrbát a nedovolil jej znova sa hýbať. Rozhojdal sa jej celý svet, ale akosi vzdialene vnímala, že jej v živote nebolo tak dobre.

Pomalinky začala naozaj vnímať, ale všetko bolo zahmlené a prichádzalo k nej akoby z veľkej diaľky.

„Bella, počuješ ma?“ pýtala sa jej Emily. „Pamätáš si, čo sa stalo?“ Bella chcela pokrútiť hlavou, ale iba čo od bolesti zjojkla.

„V poriadku,“ konštatovala Emily a zomkla pery k sebe. „Jacob, zavolaj prosím doktorovi Cullenovi, nech sem pošlú sanitku.“

Jacob čosi zavrčal, ale možno sa to Belle len zdalo a bez rečí odišiel do hlavnej budovy, kde sa nachádzal telefón.

Doktor Cullen bol veľmi príjemný človek a ako sa neskôr ukázalo, bol aj adoptívnym otcom Edwarda Cullena, ktorého Bella prekrstila na Ryšavca. A keď Bella ležala príjemne omámená v nemocničnej izbe s vedomím, že jej už nič nehrozí, mala habadej času na premýšľanie. Rentgen našťastie vyvrátil vážnejšie zranenie a tak len musela pár dní ostať pod dozorom a brať utišujúce lieky. Čosi jej to pripomenulo, ale nech si mozgové závity namáhala, ako chcela, nemohla si spomenúť. Nebadane mykla plecom a usmiala sa. Zrak sa jej zastrel  a ona sa proti svojej vôli rozvzlykala. Sprievod za ňou pustili len na chvíľu a to len preto, že okamih po rengene ju chytil taký hysterický záchvat, ktorý nedokázala ovládať. Napokon jej dovolili aspoň na chvíľu zaspať.

Belline dni v nemocnici pozostávali predovšetkým zo spánku, vyšetrení a občasných návštev z kempu. Angela, Jacob, dvakrát aj Emily so Samom. Jacoba sa neopodstatnene hanbila, ako keby boli pred tou nehodou robili bohviečo. Jacob bol vždy samý vtip, ale ako nejaký školák červený až za ušami. Zo Sama mala čudný pocit. Díval sa na ňu tak zvláštne, ostražito, akoby ju nechcel spustiť z očí, akoby jej niečo hrozilo. Vždy si však nadala, že to je určite len následok úrazu a pustila to z hlavy.

Naostatok sa za ňou stavil aj Edward a veľmi vďačne jej osvetlil, čo sa dialo v osudný deň „D“. Hral sa futbal. Bellu do hlavy trafila lopta, keď akýsi Mike Newton miesto pred seba pozeral do výstrihu Jessicy Stanleyovej. Bella sa zrútila ako hnilá hruška a prv, než ju on, hrdinný Edward stihol zachrániť, tak sa Jacob Black podujal a poskytol jej umelé dýchanie. Belle zabehlo sústo, čo si práve vkladala do úst a pozrela na Ryšavca ako vyoraná myš.

Edward sa k nej naklonil a sprisahanecky jej pošepol do ucha. „Mohla si mi aspoň naznačiť, že s Blackom niečo máš, aspoň by som sa do teba nebol zaľúbil!“

„Prosím?“ skríkla Bella a lakťami sa oprela o posteľ.

„Som do teba blázon, Isabella Swanová,“ vyznával sa jej z citov, no ona sa nezmohla na nič viac, než na bezduché zízanie.

„Niečo si si šnupol, Edward?“ rypla si do neho.

„Som opitý láskou k tebe,“ táral ďalej a chcel sa priblížiť.

„Ideš, ty jeden!“ Zahnala sa po ňom. „Ak s tými hlúposťami neprestaneš, trafím ťa týmto stojanom na infúziu.“

„Si rázna, to sa mi páči,“ odpovedal namyslene, ale aspoň sa posadil naspäť na stoličku.

„Lenže ty sa nepáčiš mne,“ odvrkla Bella. „A už s tým viac nezačínaj, prosím.“

„Škoda, skúsiť som to musel,“ riekol sklamane a zvesil plecia. Jeho výraz však mal od sklamania ďaleko. Sukničkár jeden!

Ďalší deň ju konečne prepustili. No doktor Cullen jej kládol na srdce, aby to s aktivitami ešte veľmi nepreháňala. Bella sväto – sväte sľúbila, že si dá nohy na štyri uzle a bude len sedieť a všetko zo svojho stanoviska komandovať. Tak sa aj stalo. No aj keby chcela tento sľub porušiť, mala okolo seba toľko strážcov, ktorí jej neprenechali najmenšiu šancu na neposlušnosť. Samove psie oči jej síce šli na nervy, ale občasné Edwardove dramatické výlevy o zlomenom srdci, spoločne s Jacobovými vtipmi a večne rozosmiatou tvárou, ju držali nad vodou.

Angela bola stratená. Ako si na začiatku leta sľubovala, že si ho užije plnými dúškami, tak aj do poslednej bodky splnila. Skoro nemala na kamarátku čas. Ak obe neboli zaneprázdnené pridelenou prácou, kde sa nemali čas stretávať, tak Angie večne kdesi mizla s Ericom Yorkiem a Bella len bezradne krútila hlavou. A trochu jej aj závidela. Nie Erica, ale tú bezstarostnosť.

Bella netušila ako sa to stalo a boli za nimi takmer dva týždne pobytu. Pre drvivú väčšinu detí končil prvý turnus a čo nevidieť sa s nimi mali rozlúčiť. Mali síce prísť nové deti, s nimi nové tváre a nové zážitky, ale všetci pocítili aj akúsi ľútosť.

Posledný večer pred ich odchodom sa konal čosi ako maškarný karneval a Bella bola bezradná. Nevedela čo na seba. Oblečenie nikdy predtým veľmi neriešila, ale ledva nad tým stihla mávnuť rukou, pozrela sa do zrkadla. Videla v ňom bledú nevýraznú tvár a ani za ten svet nemohla pochopiť, čo sa na nej Jacobovi páči. Vzápätí očervenela. Už zase. Teraz si tým bola na milión percent istá. Páči sa mu, má ju rád a ona ho... Vždy keď ho vidí, vždy keď na neho myslí a vždy keď si ho len predstaví, tak sa jej tak silno rozbúši srdce, ako sa jej nerozbúšilo ešte nikdy predtým.

Ako teda mohla pripustiť, aby ju v ten večer videl v jej zvyčajných rifliach a bielom tričku?!

„Vezmi si moje kvietkované šaty, uviješ si veniec a máš po starostiach!“ Bella od ľaku poskočila.

„Kde sa tu preboha berieš, Angie? Myslela som, že si s Ericom,“ hlesla Bella od úľavy.

„Mala som ťa v tom vari nechať?“ Žmurkla na ňu Angela a už sa jala vyťahovať veci zo skrine. „S tými šatami to beriem späť, to by bolo tak pre Jess, tebe musíme vymyslieť niečo spešl.“

„Pokojne sa prezlečiem za veveričku z Doby ľadovej,“ vyhŕkla Bella po hodnej chvíli, keďže Angela s vyhadzovaním a prehrabovaním sa vo veciach neprestávala.

„Isteže a Jacob by išiel za Maniho alebo Diega,“ odvrkla Angela a rozosmiala sa. Vtom sa vystrela ako sviečka a tvár sa jej rozjasnila. „Mám to!“

„Čo máš?“ vyzvedala Bella a začínala sa regulérne mračiť.

„Počkaj, nehýb sa, hneď som naspäť!“ prikázala jej Angela a zdúchla ako gáfor.

Bella čakala skoro pol hodiny. Keď sa však dočkala, začala rázne protestovať, no nemala najmenšiu šancu. Angela s Emily si ju vzali do parády a tak ostala behom chvíle ponavliekaná do toho najstrašnejšieho kostýmu na svete. Okrem toho si pripadala nesmierne trápne a odmietla sa do zrkadla čo i len pozrieť.

„Musím zase za deťmi, dievčatá. O hodinku vás ale čakám pri hlavnej budove. Dobre?“ oznámila im Emily a s úsmevom na tvári potľapkala Bellu po pleci. „To zvládneš,“ povzbudila ju.

„Tým som práve nie istá,“ zašomrala Bella, no nič viac už z úst nevypustila. Pohladila si pierka zastoknuté v spletených vlasoch a ultrakrátku sukňu si čo najviac stiahla ku kolenám.

O devätnástej hodine stáli obe dievčatá v hlúčiku vedúcich a dohadovali sa na posledných detailoch programu. Vtedy Bella zbadala Jacoba a jeho urastená postava ju priťahovala ako magnet. Potom sa im stretli pohľady, ktoré sa do seba ihneď vpili. Podišiel ku nej a ústa sa mu roztiahli od ucha k uchu. Bella sa tiež nepatrne usmiala a jej ruka sa jemne dotkla kožených strapcov na jeho veste. A tiež jeho svalnatých pliec. Ktosi zapískal, ale Jacob ho gestom ruky umlčal. Na kratučký okamih sa ocitli v akomsi súkromnom mikrosvete, kam nemal prístup nikto iný.

„Nechcete si to nechať na potom?“ húkol na nich Edward a pár ľudí okolo sa zachichotalo.

Odskočili od seba, ako keby ich kopol elektrický prúd a každý neochotne odišiel za svojou prácou. Lenže po celý čas trvania karnevalu  zo seba nemohli odtrhnúť pohľady. Bella bola nepokojná. Tušila, že sa niečo stane, všetko tomu nasvedčovalo a tak, keď mala konečne voľno, lebo časť programu s ktorým pomáhala, už skončil, odišla trochu stranou. Kráčala ukrytá v tieni borovíc, nad hlavou jej svietil len mesiac a bola veľmi, veľmi nervózna. Napriek tomu, že pofukoval slabý vetrík, tak sa jej zdalo, že sa ani lístok na strome nepohne. Všetko bolo nasiaknuté zvláštnou atmosférou.

Vtedy sa pred ňou otvorilo voľné priestranstvo a naskytol sa jej výhľad na tichú, striebristým svitom zaliatu pláž. Zhlboka sa nadýchla soľou a morom presiaknutého vzduchu, vyzula si sandále a potom sa bosými nohami dotkla vlhkého piesku.

Ponevierala sa sem a tam, bola ponorená do svojich úvah o veciach budúcich, pričom všetky sa týkali jednej a tej istej osoby. Preto, keď sa vedľa nej z ničoho nič objavil a jeho pohľad bol taký rozhodný a planúci, dokázala len s potešením natiahnuť ruky a prisať sa na jeho nedočkavé pery. Hanblivosť bola zrazu preč, zdržanlivosť zabudnutá, ostali len oni dvaja s ich spoločnou vášňou, do ktorej sa ponorili so všetkým túžením a oddanosťou, čo ich sprevádzali, odkedy sa poznali. Keď sa položili do chladného piesku a ich telá splynuli v jedno, obaja mali pocit, že ich nič na svete nemôže rozlúčiť.

„Ľúbim ťa, Bells,“ šepol jej Jake do ucha a zanechal jej na ňom stopu v podobe jemného bozku.

Ležali na kôpke oblečenia, Jacob Bellu tuho objímal a Bella sa chúlila v jeho náručí. Po tomto vyznaní sa jej vnútrom rozletel roj miliónov motýľov a usmiala sa. Oprela sa bradou o jeho nahú hruď a pohľadom sa mu vpila do očí.

„Aj ja ťa ľúbim. Veľmi, veľmi ťa ľúbim,“ hlesla šťastne a pobozkala ho na usmiate pery. „A sľubujem na moje uši a na moju dušu, že sedmokrásky do tebe už v živote hádzať nebudem!“

Jacob sa zasmial, vyhupol sa nad Bellu a jej zápästia prikoval k zemi tak, aby sa nemohla brániť. „Prisahaj!“

„Prísaha je hriech,“ podpichola ho Bella a márne sa pokúšala dostať zo zovretia.

„Prisahaj, že ma naozaj ľúbiš, že ma nezradíš a neopustíš!“ trval na svojom Jacob.

Obaja zvážneli. Cítili, že tu nejde len o obyčajné žarty, či podarenú detskú hru.

„Nikdy!“ pípla Bella.

Jacob povolil zovretie jej zápästí a nežne, veľmi nežne ju pobozkal v jamôčke na krku. „Prisahaj!“

„Prisahám!“ vzdychla roztúžene a opäť sa nechala vtiahnuť do víru vášne.

Ostali spolu celú noc. A potom nepočítane nocí za sebou. Takto uplynul celý jeden nádherný mesiac, kedy si už aj vrabce na strechách čvirikali, že v kempe vznikol nový pár. Menej prajní vypúšťali z úst jedovaté poznámky, že ich nekonečná láska pominie so začiatkom nového školského roka, no tí, čo Jacoba a Bellu skutočne stihli spoznať, vedeli, že tu ide o niečo viac. Nie o krátkodobé očarenie, nie o praobyčajné užívanie si, ale o skutočnú lásku.

Verila tomu i Bella a bola tej myšlienke plne oddaná. Jedno ráno, asi v polovici augusta, keď sa dovnútra cez malé okienka chatky predralo skoré slnko, otvorila oči a s úsmevom si uvedomila, svoje príjemne ubolené končatiny. Končekmi prstov sa opatrne dotkla miesta na krku, kde jej Jacob tak rád vyznačoval svojimi perami horúce stopy.

Lenivo si natiahla údy a pozrela sa do kúta miestnosti, kde mala svoju posteľ Angela. Jej lôžko zívalo prázdnotou, čo Bella celkom uvítala. Nemusela tým pádom hneď po rozodnení opäť odpovedať na zvedavé otázky. Chcela si svoje spomienky zo včerajšej noci, ktorá bola čímsi zvláštna, uchovať ako vzácny poklad. Jacob ju nechal na tomto mieste len s veľkým sebazaprením a ona sama ho nechcela pustiť. Lenže obaja neochotne uznali, že to takto bude lepšie a dohodli sa, že okamžite, ako sa len trošku bude dať, sa vážne porozprávajú.

Bella si to spočítala. Raňajky mali byť o ôsmej a teraz odbíjalo sotva pol siedmej. V chatke však nedokázala obsedieť. Natiahla na seba prvé veci, čo jej prišli pod ruku, napochytro skontrolovala svoj vzhľad v zrkadle a vyšla do chladného rána. Chcela sa pomaly prejsť po areáli kempu a možno nenápadne zaklopať na dvere, kde bol ubytovaný Jacob. V miestach, kde zvykli raz za týždeň zakladať veľkú vatru, stretla Edwarda. Nedokázala sa na neho mračiť, nie dnes ráno. Teda, aspoň zatiaľ.

„Ahá, čo mi to tu svitá na obzore, či je to Luna tajomstvom opradená?“ zatrilkoval povznesene. „Znášaš to teda podivuhodne dobre, moja sladká Isabell.“

„Tiež ťa rada vidím,“ odpálkovala ho Bella. Chcela sa len prešmyknúť okolo neho a ísť ďalej.

„Počkaj, stoj, Pocahontas!“ zastavil ju a voľnou rukou ju chytil za zápästie. V druhej ruke zvieral akýsi kus papiera.

„To bolí, pusti ma!“ požiadala ho, ešte stále slušne.

„Prepáč,“ odvetil Edward vlažne a pustil ju. „Toto je pre teba.“

„Čo to je?“

„Od tvojho Johna Smitha.“

„Doprčíc, Edward, už aby boli raňajky. Z hladu táraš hlúposti!“ odbila ho Bella a otočila sa mu chrbtom.

„Ako myslíš, Bells, ako myslíš,“ povedal akoby nič.

Do Belly sťaby narazil vlak, tak ju zabolelo v hrudi. Zlé tušenie, ktoré od včerajška potláčala, ju plnou váhou zasiahlo. „Ako si mi to povedal?“ Otočila sa na neho s hrôzou v očiach.

Bells ju oslovoval vždy iba Jacob, iba on. A to, že to oslovenie teraz počula z iných úst, znelo prazvláštne, ako predzvesť niečoho.

„Má na túto prezývku monopol iba Jacob Black?“ opýtal sa Belly uštipačne a veľmi dobre si uvedomoval, že zasiahol klinec po hlavičke. „Neotvoríš to?“ Ukázal prstom na zdrap v Bellinej dlani.

„Teba je do toho veľké hubové!“ odvrkla mu a rázne odkráčala preč.

Edward ju už nenasledoval a ona mu za to bola hádam aj vďačná. Nepozerala napravo ani naľavo, iba trielila vpred. Jej nohy ju akosi automaticky dotiahli do miest, na ktoré mala zo včerajška také krásne spomienky. Keď konečne polapila dych, odvážila sa nazrieť do odkazu, ktorý niekto očividne načarbal vo veľkej rýchlosti.

Zlá predtucha sa vyplnila.

Jacob ju opustil.

Oči jej zaliali slzy a v trhaných vzlykoch padla na kolená.

Správa o odchode Jacoba Blacka sa táborom rozšírila ako oheň. Nikto jeho odchodu nerozumel, nikto ho nechápal. Bella bola zdrvená, nedokázala ho ani len nenávidieť. Mohla vedieť, že všetko je príliš krásne a dokonalé, jeho sľuby príliš sladké a odvážne.

Nedlho po Jacobovi Blackovi zmizol aj Edward Cullen a spolu s ním aj jeho otec, ale to Bella akosi pustila jedným uchom dnu a druhým von. Rázne odmietla Samovu neohrabanú ponuku o pomoc a podporu. Pomaly v nej dozrievalo presvedčenie, že sa vráti domov. Ale kam by sa mala vrátiť? Kto ju príjme aj s jej malým tajomstvom?

Zrazu pocítila nechuť bývať znovu s mamou a Philom. Lenže nemohla ísť ani k otcovi, nezniesla by to. Jessica Stanleyová uštipačne poznamenala, že to Bella prežíva príliš dramaticky a chce len pripútať pozornosť.

S východiskom z tejto zamotanej situácie prišla Angela s Ericom a ona súhlasila. Na nič nečakali a začali konať. Kým sa začal prvý semester na istej vysokej škole v Seattli, mali títo traja zariadený malý útulný byt na okraji mesta.

Jeho čokoládové oči smutne pozerali ako odchádza a jeho vlčie srdce sa mu rozpadalo na kusy, že tomu nijako nemôže zabrániť. Nie, ak ju nechcel ohroziť na živote. Vedel, že ak sa viac priblíži, zaútočia na ňu. Zúrivo hrabol labou do čerstvo orosenej trávy a preklínal Jane s Alecom, že si na útok vybrali práve ich malú bezvýznamnú rezerváciu. A práve teraz. Kým ich stihli zahnať na ústup, tak sa zmocnili mladšieho aj staršieho Cullena a premenili ich. On so Samom a Embrym im boli na stope, ale všetkým štyrom sa stále darilo unikať a nechávať za sebou stopy v podobe obetí. Ledva to všetko zvládli utajiť pred táborníkmi.

Tábory aj leto však skončili, kemp osirel a členovia rozrastajúcej sa vlčej svorky neboli útočníkom na stope o nič bližšie než na začiatku. Jacob sem tam zachytil Edwardov zvláštny sladký pach, skoro by mohol povedať, že sa mu tým mladý Cullen snaží niečo naznačiť.

Jedného dňa, keď na zem padol prvý nestály sneh, si ho Edward našiel a jeho krvavé oči svietili pomedzi čerstvo pocukrované stromy ako majáky. Jake opatrne našľapoval, aby sa k nemu priblížil, no zároveň si mienil zachovať relatívne bezpečnú vzdialenosť. Edward sotva pohol perami, ale Jacob ho počul celkom zreteľne.

„Tak vidíš, Jacob, nakoniec nepatrí ani jednému z nás,“ hovoril pokojne a usmieval sa. Lenže z toho úsmevu Jacoba temer zamrazilo v kostiach.

„Povedal by som, že pre teba by bola len ďalšou trofejou, Cullen,“ odvrkol mu Jacob.

„Vy psíkovia si vždy všetko bez hanby nárokujete, ale ja ti niečo poviem,“ vyriekol Edward s ľadovým pokojom. „Tým časom urobím prietrž!“

„Vždy si bol prehnane sebavedomý a tomu mienim urobiť koniec ja,“ vrčal Jake a telo sa mu začalo triasť.

„Kamarát, ako malý osamelý vlk nemáš proti novorodenému šancu,“ vysmieval sa mu Edward. „Okrem toho, ja viem niečo, o čom ty nemáš ani poňatia.“

„Nebudem s tebou vyjednávať. Povedz, čo chceš a potom to skončíme!“ ukončil naoko zdvorilostnú debatu Jacob.

„Nuž, keď inak nedáš. Ale ľutujem Isabellu, naozaj ju ľutujem, stane sa mladou skoro vdovou. Ale nič sa neboj, uteším ju, stane sa mojou družkou,“ hovoril Edward s neotrasiteľným sebavedomím. „Jane! Alec! Otec! Môžete...“ V lese zrazu červených očí akosi pribudlo.

„Dočerta!“ zaklial Jacob v duchu a v mihu sa premenil na obrovského červeného vlka. „Sam! Embry! Seth! Rýchlo!“ zvolával svojich súkmeňovcov a ďakoval tomu hore, že ho pijavice nemôžu počuť.

Potom sa všetko zbehlo tak rýchlo, že sa zúčastnení nestačili čudovať. Keď bolo po všetkom, tak na zemi ležali tri obete, traja upíry, roztrhaní na kusy. Niekto škrtol zápalkou a vysoko k oblohe vyšľahol omračujúci plameň. Nebol to veselý pohľad, ale Jacobovi sa uľavilo. Bol koniec. 

Carlisle Cullen prežil, ale len vďaka tomu, že na synovo volanie nepribehol. Neskôr sa zasvätení Quileťania dozvedeli, že si k sebe pripútal zdrvenú Esmé Cullenovú a spoločne sa vrátili na Aljašku.

Vlčia svorka fungovala ešte niekoľko rokov, až nakoniec po dlhom čase nečinnosti zanikla. Rezervácii už nehrozili útoky a tak sa jednotlivý členovia prestali meniť. Vtedy si Jacob stanovil cieľ. Aj keby mu to malo trvať zvyšok života, nájde Isabellu Swanovú. Nájde ju a už ju nikdy neopustí. Jeho srdce a akýsi pozostatok z vlčích čias, jeden zo zásadných vlčích zákonov by mu to nikdy nedovolili.

....

„Mami! Ale ja tam ísť nechcem! Všetci tam isto – iste bývajú vo vigvamoch bez elektriny!“ zúrilo malé čiernovlasé dievčatko a na dôvažok si duplo nohou.

„Milá moja, nemienim o tom s tebou diskutovať!“ trvala si na svojom dáma s orieškovými očami a na mladú slečnu sa zamračila. „Stal sa z teba krpatý snob.“

Sarah Swanová sa na smrť urazila a ohla pery do tvaru podkovy. Je vari jej mama tak bezcitná, že ju neobmäkčí ani slzavé údolie? Hútala márne a keď videla, že všetka námaha je márna, znovu dupla nohou a s hlasným tresknutím dverí sa zavrela vo svojej izbe.

Bella si po tomto malom výstupe svojej dcéry sťažka vzdychla, no vzápätí v telefóne vyhľadala číslo na Charlieho Swana.

„Oci? Áno, potvrď to. Nie, momentálne trucuje,“ vzdychla Bella. „Viem a som si istá. Nebojím sa toho, prečo by som mala, už som veľké dievča,“ oponovala Bella otcovi a po chvíľkovej výmene názorov položila.

Ani trochu si tým, čo tvrdila do telefónu, nebola istá. Forks, Quileťanom a kempu sa už chcela doživotne vyhýbať. Myslela si, že časom na Jacobovu zradu zabudne, lenže z jedného prostého dôvodu to nešlo. A ten dôvod sa momentálne v detskej izbe nafukoval ako moriak. Ale čím bola staršia, tým častejšie si vravievala, že by Sarah mala poznať miesto, kde sa spoznali s jej otcom. A trvalo jej to šesť rokov, kým sa na to skutočne odhodlala.

Piatok poobede, keď prázdniny boli na spadnutie a ona dostala v práci dovolenku, nasadli so Sarah na lietadlo, ktoré smerovalo do Port Angeles. Tam ich vyzdvihol Charlie Swan a vzal ich k sebe domov.

Bella v noci nezažmúrila oka. V sobotu ráno naložila svoju dcéru a jej batožinu do auta. Vnučka sa rozlúčila so starým otcom trochu namrzene, lebo ani jej milovaný starký nebol ochotný odradiť mamu od úmyslu zavrieť ju do chatrčí v tom zapadákove.

„Bella, je ti dobre?“ opýtal sa jej otec.

„Myslíš, že by mi nemalo byť?“ odpovedala mu Bella otázkou. „Tá história je stará ako Matuzalem, som s ňou dávno zmierená.“

„Vieš, že sa Billy Black vrátil do La Push?“

V Belle len tak hrklo. „Neviem a nezaujíma ma to.“

„Ja si myslím, že by mal Sarah spoznať. On nemôže za to, čo sa stalo medzi tebou a jeho synom. Navyše, Jacob ťa...“

„Oci, prosím, netráp ma spomienkami na neho,“ požiadala ho Bella a dúfala, že to znelo povznesene. „Keby som tušila, že mi o tom budeš neustále kikiríkať, nikdy by som ti o tom nepodala.“

„Bells, myslíš, že si bola jediná kto...“

„Oci, už dosť!“ poprosila napokon rázne. „Stačilo! Prosím.“

„Fajn, ako chceš,“ pripustil Charlie neochotne. Mal toho toľko na srdci, ale múdro sa rozhodol aspoň pre tento raz prestať. „Daj za mňa ešte jednu pusu tej opici.“ Usmial sa napokon a zamával malej Sarah, ktorá ho po očku sledovala. Bella prikývla na súhlas, sadla si za volant a vyrazila v ústrety minulosti.

Jacob postával na hranici medzi lesom a kempom a neveriacky zízal na zoznam pridelených detí.

Sarah Swanová, Sarah Swanová, Sarah... opakoval si stále dokola a zahmlilo sa mu pred očami. Áno, ONA síce mala malú sestru, ale tá by určite nenosila ono priezvisko. Nakoniec to neochotne uzavrel len ako velikánsku náhodu, no jeho srdce pritom robilo divoké kotrmelce. Nikdy sa mu ju nepodarilo nájsť. Nevzdával sa, ale už prestával veriť. Občas sa vídal s Charlie Swanom, ale ten o jej pobyte nevedel o nič viac. A potom sa do rezervácie vrátil jeho ťažko chorý otec, takže mu povinnosť velila, aby sa o neho postaral. Preto bol teraz tu, preto na leto vzal prácu vedúceho, aj keď to bola posledná robota, ktorej sa kedy plánoval venovať.

Lenže teraz mal dávať pozor aj na malú menovkyňu milovanej Isabelly. Vzal to ako výzvu a tých sa on nikdy nebál, bol presvedčený, že to zvládne.

Deti postupne prichádzali a čoskoro sa aj on ujal svojej skupinky, aby ich zoznámil s prostredím. Pohľadom pátral po známej tvári, ale nakoniec musel od sklamania vydýchnuť. Mohol si myslieť, že len zbytočne dúfa. Zverenci sa mu na jeho žiadosť postupne predstavovali a keď prišlo na radu živé čiernovlasé stvorenie, zarazene stŕpol. Zazdalo sa mu, že sa pozerá do vlastného odrazu v zrkadle, no možno si to len namýšľal.

Najmenší táborníci mali chatky najbližšie pri chatkách vedúcich.  Jacobova skupinka pozostávala zo šiestich detí. Na prvý deň bolo plánované hlavne zoznamovanie a odpočinok. Krpci tu boli prvý raz a tak by nebolo bývalo dobré, hneď ich príliš unaviť. Keď však malá Sarah zo seba otrepala prvotnú hanblivosť, bolo jej všade plno a on mal čo robiť, aby ju ustrážil. No páčila sa mu. Bola mu čímsi veľmi blízka.

Na tretí, či štvrtý deň usporiadali s vedúcim zo skupinky o niečo starších detí malý výlet do prírody, na akúsi poznávaciu túru tunajších lesov. Sarah sa prikmotrila k druhému vedúcemu, lebo jej veľmi imponovalo jeho tetovanie. Jacob ju nestrácal z očí, až kým dvaja chlapci od neho kvôli bezvýznamnej šarvátke za všetkými nezaostali. Vtedy ju stratil z dohľadu a práve ten moment si tá malá vybrala na to, aby bez stopy zmizla.

Keď Bella položila telefón, bola zelená od hrôzy. Vzala zo stolíka kľúče od auta, ale tie jej vzápätí spadli na zem z toho, ako sa jej triasli ruky. Charlie nebol doma, Sue bola v práci, nebol tu nikto, na koho by sa mohla obrátiť. No neexistovalo, aby tu sedela ako päť peňazí, kým sa jej všetečná dcérka túla sama kdesi v lapushskej divočine. Zhlboka sa nadýchla a podarilo sa jej uchopiť kľúče. Vyšla von a bleskurýchle naštartovala.

K hlavnému stanovisku vletela pološialená a strapatá. Všetko tam bolo hore nohami, no možno sa jej to len marilo, keďže v nej samotnej zúrila taká stiesnenosť. Vtedy uvidela JEHO a zamdlela.

Jednalo sa len o kratučký moment, kedy bola mimo seba, ale ledva rozlepila oči, tak sa jej pohľad stretol s tým Jacobovým. Vystrelila ako šíp a kŕčovito sa chytila goliera na jeho tričku.

„Kde je?! Kam si ju dal???“ zvrieskla zúfalo a triasla ním tak silno, ako sa len dalo.

„Sarah je...“ hlesol tíško, ale Bella mu hneď skočila do reči.

„Ako si sa opovážil stratiť moju dcéru!“ Zavzlykala a priblížila svoju tvár k tej Jacobovej.

„Bells...“

„Nehovor mi tak! Pre teba som slečna Swanová, rozumieš!“ Z očí jej šľahali plamene a on len nemo prikývol.

„Vážená slečna,“ odvetil Jacob meravo. „Vašu dcéru hľadajú, sú jej na stope, určite sa nájde, nebojte sa.“

„A ty nič? Ty si tu pokojne trkoceš so žabami a je ti úplne jedno, že je kdesi sama a opustená, že sa bojí!“ odvrkla mu a nahla sa nad neho tak, až sa končeky ich nosov dotýkali.

„Sarah hľadajú tí najpovolanejší, určite ju nájdu,“ snažil sa Bellu upokojiť, no sám bol k pokojnej mysli na míle vzdialený.

„Ty nič?“ zopakovala Bella svoju otázku a začala sa dvíhať. „Fajn, keď jej vlastný otec sa k tomu stavia takto, pôjdem si ju nájsť sama!!!“ vpálila mu medzi oči a otočila sa na opätku.

„Čo si to práve povedala?“ volal za ňou, lenže ona nevnímala nič a nikoho. Utekala vpred, lenže sama nevedela, kam presne mieri.

Dobehol ju až na kraji lesa, presne v mieste, kde začínala pláž. Chytil ju za plecia a zatriasol ňou. Otočila sa k nemu a venovala mu ublížený pohľad plný sĺz.

„Sarah Swanová je to tvoja dcéra, Jacob,“ šepla pomedzi vzlyky. „Je to tvoja dcéra!“

„To predsa nie je možné,“ oponoval jej, ale konal tak skôr preto, aby sa mu dostalo uistenia.

„Prečo by nemalo byť? A prečo by ťa to malo zaujímať? Myslel si si, že som úbohá naivka z mesta, ktorá tvojim opáleným svalom neodolá a tak si s ňou budeš môcť robiť čo chceš? Si horší, ako býval Edward Cullen. O ňom som aspoň vedela, že je sukničkár. S ním by som aspoň vedela, na čom som!“

Ten šíp Jacoba zasiahol rovno doprostred srdca. Trafil ho do najboľavejšieho miesta a on sa začal triasť. Chcel ten tras zastaviť, myslel si, že už ho nikdy nezažije, ale Bella do neho naďalej triafala bolestné šípy. Nahlas preglgol obrovskú hrču, ktorá mu navrela v hrdle a zaryl si nechty hlboko do dlaní, aby tak odolal pokušeniu Bellou zatriasť.

„Bež preč!“ požiadal ju náhle, lebo už vedel, že sa premene nevyhne. „Nájdem ju, ale bež preboha preč! Prosím ťa o to.“

„Mám ti po tom všetkom ešte veriť?! Nikam nejdem. Nie si hodný byť Sarahiným otcom, Jacob Black!“ fľochla mu do tváre.

„Vypadni, Bella, nebudem ti to viackrát opakovať!!!“ skríkol na ňu chladne a Belle sa zrazu zdalo, že narástol do dvojnásobnej veľkosti.

Keď videla, ako sa nekontrolovateľne trasie, nechápavo sa mu otočila chrbtom. Prešla však iba toľko krokov, aby si bola istá, že na ňu Jacob nedovidí a schovala sa za mohutný strom. Sotva vystrčila hlavu a našla ho svojim nazlosteným pohľadom, zbadala, ako sa na ňom začína trhať oblečenie. Od ohromenia vyvalila oči a rukami si napochytro zakrylo ústa. Uchvátene zažmurkala a vtedy zistila, že Jacoba už niet. Miesto jeho urastenej mladej postavy sa tam v obludných rozmeroch vynímal ozrutný vlk.

„No doprdele,“ ušla jej  z úst nadávka, ale ani nepredpokladala, že by ju to monštrum mohlo začuť.

Vlk – Jacob – sa otočil jej smerom a nešťastne zakňučal. Vykročil k nej a ona sťa v tranze urobila to isté. So slzami v očiach sa mu zahľadela do tých jeho a odrazu vedela, že sa nemusí báť. Načiahla za ním ruku a dotkla sa jeho červenej srsti, ktorá bola na počudovanie veľmi hebká.

Potom ale odvrátil hlavu smerom k lesu, naznačujúc, že Sarah určite vypátra a Bella prikývla.

„Nájdi ju.“ Vzlykla Bella tíško a pozrela za Jacobom, ako rýchlo mizne v húštine.

Bella na tom mieste stála ďalšie dve hodiny a takto ju našiel Sam Uley. Nemusela nič vysvetľovať a on sa dovtípil. Zbadal, že padá od únavy a prinútil ju, aby išla s ním. Bella neznášala, keď jej niekto rozkazoval alebo jej niečo prikazoval, lenže tento raz bez rečí poslúchla.

Sam ju priviedol do domu Billyho Blacka, kde spoločne vyčkali až do súmraku. Bella celý čas sedela na hojdacej lavici na verande a v očakávaní zízala do hlbín lesa. Keď sa konečne s prvým hviezdami spomedzi stromov vynoril Jacob s ich dcérou v náručí, nohy – nenohy, rozbehla sa k nim, aby ich mohla objať a vybozkávať. Niečo ťažké spadlo z jej srdca, strach v podobe hrôzostrašnej príšery a ona sa odrazu cítila šťastná a ľahká ako pierko.

Bella mu dojato poďakovala a potom bezo slov vošli do domu, kde uložili malú tuláčku do postele. Chytili sa za ruky a obaja vedeli, že ich ešte čaká dlhá predlhá noc, počas ktorej si budú musieť mnoho vecí vysvetliť. Spolu vyšli na verandu a posadili sa tam, kde predtým sedela a čakala Bella.

Krátky okamih len ticho sedeli a zhlboka nasávali prítomnosť jeden druhého. Obaja vnímali nesmiernu úľavu, ako i pocit vzájomného porozumenia.

„To, čo sa ti stalo v tom lese... Preto si vtedy zmizol?“ položila Bellu prvú otázku, ktorá ju najviac trápila.

Jacob však uhol pohľadom a prikývol. „Nechcel som ťa opustiť, ľúbil som ťa a nikdy som ťa neprestal ľúbiť, to mi musíš veriť. Vieš, ďakujem onej vyššej moci, že som ťa znovu stretol. Hľadal som ťa a neprestal som dúfať, že ťa budem môcť požiadať o odpustenie. A keby som k tomu všetkému čo i len tušil, že mám dcéru, nič by ma nemohlo zadržať,“ vyznával sa Belle a potom ju s oduševnením nedočkavo uchopil za ruky.

Bella v sebe cítila osteň výčitky, no nik sa jej nemohol čudovať. „Jake, ja som si myslela, že ma nemiluješ, že si si so mnou len zahrával, tak prečo by si bol chcel moje dieťa...“

„Je to aj moje dieťa, Bells,“ šepol jemne. „Dúfam, že mi dáš ešte šancu. Nič si neželám viac, ako byť súčasťou vašich životov. Odpustíš mi?“

Belle sa oči poznove zaliali slzami, ale jednako sa musela usmiať. Potom kývla hlavou a dala tým Jacobovi znamenie, že nič si nepraje viac. Ich bozk, ktorým konečne spečatili vzájomnú lásku, bol plný bolesti a šťastia zároveň.

V družnom rozhovore tak sedeli až do skorých ranných hodín, kedy temnú oblohu ožiarili prvé slnečné lúče. Z izby, kde odpočívala malá Sarah, zamrnčal slabý hlások a dožadoval sa svojej mami. Obaja vyskočili na rovné nohy a ruka v ruke sa vybrali za svojou dcérou a ich spoločnou budúcnosťou.

Autor: souteznipovidky, Empress, v rubrice: FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky

Sdílet

Diskuse pro článek Čo sa ma stať, to sa stane od Empress: