Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Intium novum od VictoriaJamesLaurent

02.01.2013 (08:15) • souteznipovidky, VictoriaJamesLaurent • FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky • komentováno 2× • zobrazeno 2042×

Článok je ponechaný v pôvodnej podobe, bez opráv.

VictoriaJamesLaurent - Intium novum

Teším sa na smrť. Teším sa na život po smrti. Teším sa na Anne, Heidi.

Ako na zavolanie tlak zmizol a ja som si bola istá, že som mŕtva.

Mŕtva. Ako nádherne to slovo znie. Som mŕtva a šťastná.

Avšak...

Z čisto bledej oblohy sa lenivo prevaľovali chumáčiky snehu, ktoré dopadali na zaprášené cesty, karmínové strechy, na ľudskú pokožku a na nej sa pod pulzujúcou krvou schovanou pod tenkou vrstvou zvanou koža rozpíjali a zanechávali vlhké fliačiky.

Nad ústiami zamrznutých riek a mostov ustávali v pravidelných špirálach, tvorili úchvatnú spleť vzorov, ktoré však čoskoro prešli do jednej gigantickej zmesitej kaše, ktorá sa teraz nalepila na všetko, na stromy, domy, lesy, mestá.

A presne uprostred jedného zasneženého, neveľmi známeho mestečka menom Forks som stála ja, sledovala všetky deje okolo snehu, hľadela na každodenný stereotyp rôznych ľudí okolo. Mnohí z nich sa tuhšie zabaľovali do kožušín, čo mali predstavovať módne kabáty, uhladzovali si vetrom rozfúkané vlasy, náhlili sa do tepla svojich pracovísk a škôl, ktoré som ja tak nepotrebovala, no aj tak som mala oblečený dlhší semišový kabát a módne vybíjané čižmy na vysokom plnom opätku.

Na rubínovo-červené rozcuchané vlasy mi dopadali tie isté ľadové vločky, no moja teplota bola príliš chladná, chladnejšia ako ony, a tak bola moja hriva plná oných studených krištálikov.

Stála so okolo všetkého toho chaosu, čumela do gýčových výkladov s nevkusnými vianočnými ozdobami, sladučkým imelom, sklenenými guľami v tridsať percentných zľavách, za ktorými sedeli v pokladniach obchodníci s falošnými úsmevmi a tenorovými hlasmi, ktoré prišli tak mnohím ľudom roztomilé.

Okolo mňa prešila stará ojazdená Škoda 120L, v ktorej vyhrávala stará odtrhovačka My Last Christmas. Ten veselý zvuk zremixovanej gitary ma dostal. Z hlavnej ulice som zrýchleným tempom len ťažko prirovnateľným ku tempu normálneho človeka vybehla do menej rušných, a z tých minimálne zaľudnených som vytrielila upírim tempom rovno do Forkských lesov.

Ešte chvíľu som bezútešne trierila po inak zelenom, teraz však bledastom poraste, míňala stromy, až nakoniec som zastala pri jednej menšej lúke. V zime bolo ťažké určiť, či je aj normálne pekná alebo nie, ale sneh jej dodal jemný kúzelný odlesk, ktorý jej dodával to pravé čaro.

Unavene som sa oprela o dlhý drsný strom a telo sa samovoľne šmyklo dole na nehostinnú zem, no nezastavila som to.

Nenávidela som tento prekliaty, nespravodlivý svet!!! Nenávidela som každého, kto mi ublížil...

Uprostred obrovskej vily vystrašene behalo malé červenovlasé dievčatko so starou prachovkou a snažilo sa poutierať aspoň trochu z roztrúsených prachových zrniečok usadených na starom mramorovom krbe.

„Victoria!" zakričal mužský lenivý hlas tiahnúci sa z, o niečo väčšej, obývačky. Dievčatko pri zvuku svojho mena opatrne vzhliadlo, potom zrýchlene, ako mu to len malé tenké nohy dovoľovali, prešlo do spomínanej izby, no skôr, než stihla stlačiť kľučku, znova zakričal ten istý hlas.

„Victoria!!!" zvrieskol znova jej meno podráždene.

Victoria poplašene stlačila kľučku z pozzláteného kovu, otvorila ťažké dvere a vošla do priestrannej obývačky v ktorej figuroval obrovský karmínový gauč s malinkým pozláteným stolčekom, na ktorom sa rozvaľoval pôvodca mužského hlasu... Menší muž robustnejšej postavy, čierne mastné vlasy mal uhladané za ušami a dlhé fúzy mu odstávali na všetky svetové strany. Victoria nedokázala niekedy uveriť, že práve ona bola spolu s jej setrou Anne, ktorá bola ale oveľa staršia, a krajšia, mnohokrát považovaná za anjela, nemanželským dieťaťom svojho pána. Ani jedna sa na neho totiž nepodobala. Zatiaľ čo Anne bola vysoká blondína s kobaltovo-modrými očami, Victoria bola taktiež vysoká, no bledú tvár zdobili ryšavé matierské znamienka a kučeravé vlasy farby zapadajúceho slnka. Ani jedna sa mu nepodobala.

„Želáte si?" opýtala sa placho, očami prebodávala kosoštvorce, kruhy a iné vzory vyryté na drahom zlato-karmínovom koberci z Indie.

„Upratovala si tu ty?" pán ukázal na Victoriu krátkym zakriveným prstom so zažltnutými nechtami na obrovskej plochej dlani, načo menovaná vystrašene prikývla, očami blúdila po miestnosti, dokonale čistej so zlatavo-karmínovým svetlým nádychom, do ktorého bola celá izba zladená.

„Koľkokrát som vám hovoril, aby ste nábytok nepresúvali!!!" ziapal pán nahnevane, tvár mu náhle očervenela, z úst mu lietali kúsočky slín a lietali na sklenený stolík pred ním, na ktorom bolo okrem iného aj niekoľkto fliaš vína, bieleho, červeného a  jeden vínový pohár. Pán sa napriamil, od zlosti a amoku rozhadzoval veci okolo seba. Jedna fľaša sa karmínovej tekutiny zvanej červené víno sa rozliala, zo skla rýchlo odkavpkávala a vpíjala sa do koberca pod stolom.

„Samozrejme pane, budem si to pamätať," zapriadla Victoria poslušne, no akoby ho týmto prísľubom ešte viac rozhnevala.

Pán vstal, stále červený v tvári sa začal ku nej opilecky tackať, a skôr, než by mohla Victoria niečo urobiť, vykríknuť, utiecť, ju surovo zdrapil za rameno, jej vzlyky vnímal ako povzbudenie ku štipľavej facke, ktorú jej následne vlepil na bledé líce. A to sa začalo pod nátlakom zväčšovať, puchnúť a červenať. A Victoria, moje staré ja, potichu zavzlykalo...

Zavzlykala som som aj ja, napriek tomu, že toto obdobie, čas môjho dedstva, mohlo byť hocijako zlé, hocijako drsné, terajšia doba je tisíc, ak nie milionkrát horšia, ako to bolo kedysi.

Karmínovými očami som sledovala prírodu navôkol. Snehové vločky ustali, zo záveja beloty sa stala biela mäsitá kaša, akú si ľudia veľmi radi plácajú do neforemných gúľ, ktoré po sebe následné hádžu. Nevidím v tom nijaký druh zábavy. V podstate nevidím druh zábavy v nijakej činnosti, dokonca už ani len v zabíjaní. Už nie. Predošlé spôsoby, akým som si bola schopná vychutnať moje  obete sú už dávno preč. Prestalo ma baviť počúvanie drásajúcúceho kriku, cítiť škrabot  ich jemnučkým nechtov, ako sa mi snažia odtlačiť rukami moje zuby od svojho krku, trhať im horúce vnútorností zaživa.  Odvykla som si od týchto spôsobov. Bez neho mi to prišlo ako nezáživná aktivita plná krvi, ktorú by ste zrejme u normálneho človeka nevideli.

Možno som zvláštna. Možno je tákáto silná upíria láska bežná, no veľakrát som ju nevidela. Zaslepená vlastným premýšľaním a úvahami o smtri. Neprišlo by mi dôležité sledovať práve toto.

Unesená vlastnými úvahami som sa znova ponorila do spomienok, ktoré mi zaživa mučili myseľ, znásilňovali už tak nečestné myšlienky. Spomienky na tú noc...

Potichu, bez akéhokoľvek zvuku, som tam vkĺzla rozbitým oknom, elegantnou šípkou preletela ponad zábradlie a potichu pristála na zničaných, rozpadávajúcich sa schodoch, plná očakávania, eufórie, pocitu blaženosti z toho, že ho zase, po niekoľkých týždňoch uvidím. Zastretá vlastnou bublinou radosti som zdolala tých pár smiešných schodov za niekoľko sekúnd, pristála na prízemí baletného štúdia, kde sme sa mali stretnúť.

„James?" opýtala som sa s pohrávajúim sa úsmevom na mojich perách v očakávaní, že na mňa znova zdakadiaľ vyskočí, ako bolo jeho zvykom. Až teraz som si uvedomila, že tu panuje ticho. Také ticho, v ktorom by mohli ešte aj ľudia počuť spadnúť špendlík na zem. Zarážajúce ticho, nebolo počuť absolútne nič. Ani vŕzgajúce parkety, ani potešený smiech. Nič.

„James?" ozvalo sa znova spod mojich zovretých pier meno toho, s kým som bola úplná. A znova nič. Opatrne som sa obzrela vôkol seba, plná očakávania, ktoré narastalo s narastajúcim napätím, temného očakávania, no zbadala som len svoju mŕtvu tvár so žiariacimi očami, perami a vlasmi spod bledej pokožky, ako čumí do zrkadiel, pri ktorých cvičia mladé baleríny. Okolo nôh sa mi obšmietalo kopec nepodstatných somarín, prach, kúsky dreva, popol.

Jemne som nasala arómu svojho milovaného do mŕtvych pľúch. Pohyboval sa tu, okolo zrkadiel, potom po obrovskej čiare zničeného linolea, ďalej okolo východu, z ktorého všk nevyšiel, a nakoniec so zastala pri opustenej hromádke popola. Kopírovala som jeho pohyby, ktoré aplikoval možno len pred niekoľkými hodinami, zaskočená náhlym objavom vecí. A          jeho stopa sa končila tu.

Akoby mi docvakla jedna a jedna dohromady, čísla, z ktorých mi uniklo z hrude niečo podobné zvukom, ktoré vydávajú moje obete, ktoré si vychutnávam pomaly a besniaco.

Bol to vzlyk. Jediný tichúčky vzlyk, ktorým sa mi všetko vyjasnilo, vzlyk, s ktorým som klesla ku onej hromádke popola. Kremačného popola.

Neschopná jediného slova som zobrala ten chladný kúdoľ časti môjho srdca, ktorý som ku môjmu srdcu následne priložila. Nemôžem tomu uveriť. Nechápem. Toto nemôže byť tak, ako to vyzerá. Proste nemôže!

Dopekla, stále si bol taký tvrdohlavý, no tak stávaj! No tak, nie si predsa mŕtvy. Preberieš sa, zotavíš sa z toho, nič ti predsa nie je.

„Vstávaj!" vykríkla som potichu a žalostne. Neveriacky som zaborila prsty do popola, potom ich pomaly zovrela, akoby som ho sama chcela spojiť.

No popol leží, nehýbe sa. Stále tvorí neodmysliteľnú časť zničeného štúdia, tú najvýznamnejšiu časť.

Spolu s pocitom zadosťučinenia vo mne narastal hnev, ktorý mi zatienil myseľ, ako vzdúvajúci sa obláčik agónie a následnej túžby po oživenom popole.

„Bolo ti to treba?" šepkala som môjmu popolu, následne som si priložila chvejúce sa prsty ku tvári a zvyšky usídlené na nechtoch som si jemne rozmazala po líci.

„Stále budeš so mnou," ubezpečila som ho, načo som si nabrala kúsok do streborného medailóniku, ktorý sa mi hompáľal na vyschnutom krku, medailónik zavrela a potom som sa naklonila ku zvyšku popola.

„Pomstím sa," doplnila som studenej kôpke bezvýrazne, aj keď v mojom vnútri to vrelo. Tá túžba, tá spaľujúca posadnutosť, ktorú som bezútešne zvierala v mojom tele. Napriek obrovskej agónii som sa postavila a prinútila svoje nohy rozbehnúť sa preč od smrteľného miesta svojej lásky s jedinou túžbou. Pomstiť sa.

Oko za oko, zub za zub. Bella za Jamesa. A nato pripravený nebudeš!

Ako dávno to už bolo. Ako len dávno som naposledy pobozkala popol Jamesa. Medajlónik ešte stále vysel na mojom krku, s tou istou hmotou, akou som ho posledný krát plnila, no nebola som si istá, či ešte bude požadovať rovnaký účel. Pomaly mi začal dochádzať jeho vzťah ku mne. Vždy som ho milovala, od prvého stretnutia som bola oddaná len jemu, ale... bolo to tak aj u neho. Koľkoráz sa stávali veci, kedy lov uprednostnil predo mnou...

„Ostaň. Na lov môžeš ísť aj zajtra," usmiala som sa na neho s očakávaním.

„Vicky, vieš, ako rád by som dnes ostal, ale som naozaj smädný," odpovedal mi s potemnelým ospravedlňujúcim sa úsmevom.

„Zostaň aspoň dnes," nesúhlasila som opäť, načo sa mu pochmúrne stiahnuté obočie narovnalo do mierne pobaveného.

„To bezo mňa nevydržíš jednu noc? To si na mňa až tak naviazaná?" zasmial sa tým svojim nádherným úsmevom, ktorý na mňa skoro stále zabral. Tentoraz však nie. Naoko urazená som sa mu ako naštvaný pes otočila chrbtom, podišla ku veľkej manželskej posteli vystlanej karmínovými vankúšami a sadla si na okraj.

„No tak. Vieš, ako som to myslel," objali ma zo zadu dve silné teplé paže. Svojimi prstami som mu po nich jemne prešla, potom stále vyššie ku ramenu a plná očakávania som sa mu otočila tvárou.

„Ostaneš?" Znova som sa zasmiala.

„Vicky, len jednu noc. O tri hodiny som späť," šepol ku mne potichu, rukou mi jemne prešiel po líci, načo som sa nadvihla na špičky a jemne sa mu obtrela o pery.

„Ale ponáhľaj sa." Moja ruka zišla z jeho krku dole. S jemným vďačným ďakujem vybehol do temnej noci. Tri hodiny. Niekoľko pár minút voľna, nudy a neustáleho behania od malej hŕstky kníh ku oknu. To by som mala zvládnuť, ak sa znova neopozdí s ospravedlnením, že ho to zrazu začalo nesmierne baviť.

Samozrejme, takýchto chvíľ nebolo málo, a okrem toho boli čoraz častejšie a častejšie. Možno by som na to časom prišla, no aj tak sa mi nechce veriť, že by ma nemiloval, keď ja som mu dala tú väčšiu polovicu môjho srdca, zvyšok tvoril lov a stereotyp vyžívania sa v bolesti iných. Sadista vždy, masochista nikdy. Avšak James, to bola pekná kôpka narcizmu, ktorý ostal ukotvený hlboko v jeho tele ešte z jeho predošlej ľudskej existencie.

Možno ma nemiloval, možno by bola pomsta pre niekoho, kto mi nedal ani z polovice toľko lásky, ako ja jemu, úplne nepodstatná.

Ale keď nie pre neho, keď nie pre pomstu, akú cenu má byť ešte na tomto pekelnom svete?!

Odpoveďou mi bolo zašuchotanie za mojim chrbtom, príliš tiché na to, aby to bol človek či jeleň, príliš hlasné na to, aby to bolo iné zviera. A v tú chvíľu mi bolo úplne jedno, že sa mi v hlave rozvibroval osobný alarm zvestujúci príchod tých žltookých. Chcela som zomrieť. Chcela som už odísť niekde, kde bude lepšie.

Pomaličky som sa postavila a dovzdaná smrti som sa otočila, keď ma pohľadom plným nenávisti prebodol jeden z tých Cullenov. Nebol to Edward. Tento Cullen mal jazvy pokrývajúce jeho ruky, tvár, krk, mračením sa mu zvýrazňovala jedna nad okom.

Netrvalo to ani tak dlho. Cullen sa ku mne rozbehol, z hrudi mu vyšlo jedno dlhé prenikavé zavrčanie. Na pol ceste ku mne sa prikrčil a s rozbehu na mňa skočil, ignorujúc moje nič nerobiace telo.

Len úkosom som vnímala jeho ruky zvierajúce moje ramená, dlhé nohy, ktorými ma pritláčal ku zemi. Myšlienkami som bola mŕtva, inde.

Možno mu unikol výrok, že nič nerobiaci upír je bezbranný upír. Ruka z môjho ramena sa mu automaticky presunula na môj krk, načo som napriek očakávaniu šokovane vydýchla, no nebránia som sa. Ešte aj tých prášnivých Cullenov a ich chránenkyňu zbavím starostí o jej osud. Ďalšie plus do epilógu, možno sa mi to priráta.

Vtom som na krku pocítila neuveriteľný nátlak, ktorý prerástol do bolestivého škripotu, stále väčšieho a väčšieho.

Teším sa na smrť. Teším sa na život po smrti. Teším sa na Anne, Heidi.

Ako na zavolanie tlak zmizol a ja som si bola istá, že som mŕtva.

Mŕtva. Ako nádherne to slovo znie. Som mŕtva a som šťastná.

Avšak...

Znova s obrovským šokom som otvorila oči a zažmurkala na tvár oného upíra. Tváril sa podozieravo, v očiach som mu zachytila nemú výčitku. No čo zas je?

„Prečo sa nebrániš?" zavrčal podráždene na moju šokovanú tvár, rukou mi stále oblápal krk a neveriacky na mňa pozeral,

„Ehm, mala by som?" Čo on o tom vie. Na to, že sa nebránim mám pádny dôvod a ten mu rozhodne nemienim vysvetlovať.

„No tak, zabi ma už," dodala som otrávene a frustrujúco, s nepravou letargiou. Hlas som mala úplne pokojný.

„Prečo sa nebrániš?" zopakoval otázku ako nejaký verklík, po mojom povýšeneckom pohľade zvraštil obočie a odrazu som už tie doráňané ruky necítila. Znova s obrovským šokom som sa posadila.

„Veď si chcela zabiť Bellu, nie?" pýtal sa ma nechápavo, akoby som práve vyriešila nejaký nepochopiteľný zákon relativity.

„Už nie. Možno to nepoznáš, ale dosť ma to omrzelo?" pýtala som sa sama seba.

„Ale zabili sme ho, prečo sa nechceš pomstiť?"Z tých otázok ma už bolí hlava, no teraz zasiahol moje slabé miesto. Jeho smrť bola aj napriek predošlému zisteniu veľmi citlivá téma, ktorá ma jednoducho zasiahla.

Napriek inštinktom, ktoré mi radia v žiadnom prípade neupustiť očný kontakt s nepriateľom, som v návale bolesti a agónie sklonila hlavu a rukami si bezducho objala pokrčené kolená. Taká zraniteľná a na zahryznutie...

Paže, ktorými som objímala dlhé nohy, sa mi v návale toho všetkého roztriasli, chrbát tak isto. Zradilo ma moje vlastné telo. Myšlienky sa bezodchvíľne trepotali nad vlastnou polievkou beznádeje.

Na plece mi Cullen znova opatrne položil ruku na pravé plece. Znova som šokovane mykla chrbátom, no telo mi od napätia zmeraveli a nedokázala som sa pohnúť. Ruka mi po pleci váhavo prešla, akoby ma hladila. Tak pokiaľ som pred chvíľou nechápala, teraz som už bola načisto vyjavená, vyšokovane som sa pozrela na moje plece. Naozaj ho upokojujúco pohladil. Takže teraz halucinácie. Pri mojom psychickom zdraví som to aj čakala.

„Viem, ako sa cítiš," šepol váhavo a topásovými očami prechádzal po mojej tvári.

„Keby som stratil Alice, cítil by som sa tak isto," vyšlo mu šepotavo spoza prier, na ktorých sa usadila ďalšia jazva. Koľko upírov už s ním, preboha, bojovalo? Toľko, koľko pri pokuse o jeho usmrtenie zomrelo.

„Dofrasa, nezahrávaj sa so mnou!" vykríkla som na neho podráždene, načo mu sánka poklesla viditeľne dole, ako na mňa vypúlil oči a zatváril sa šokovane. Vytrhla som sa mu, v zlomku sekundy sa napriamila a vzápätí nakrčila do bojovej pozície.

„Ja nie som zlomená, ani zničená, ani nič podobné! Keď ma chceš zabiť, urob to, dopekla, teraz!" ziapala som ďalej rozzúrene, načo mi pohľad zaztrela karmínová žiara, na znak toho, že som už nahnevaná už príliš. V sekunde sa postavil aj on, pery sa mu jemne ohrnuli a pohľad samotný nezračil nič dobré.

„Problém je v tom, že ja ťa nechcem zabiť!!! Keby si nás nechala na pokoji, ignorovali by sme ťa, tak sa, prosím ťa, ovládaj!" zvrieskol na mňa rozzúrene, načo som sa v prekvapení narovnala.

„Tak čo chceš urobiť? Tým, že ma tu necháš, nič nevyriešiš," prehlásila som už v pokojnejšiom tóne, ktorý nepožadoval ani minimálnu agresiu.

„Možno by si sa mala najprv úplne upokojiť. Moja rodina je na ceste," zapriadol chladne, potom sa len natočil smerom, ktorým zrejme návštevníkov očakával.

„Takže rodina? V škole som sa neučila význam slova rodina ako bandu upírov sajúcich bebranné zvieratká," preniesla som ironicky, načo som sa aj ja zahľadela na danú stranu, ktorá nasvedčovala príchodu zabijakov zvieratiek.

„Nemala by som tu byť." Nahnevane som preniesla s prípravou na odchod, ktorý by bol síce osloboďujúci, no zároveň by som musela byť pripravená na ďalšie nepotrebné prenasledovanie plné toho, kedy ma skoro dochytia.

 Zadržali ma blondiakove dlhé prsty obmotané okolo môjho ramena, čo vo mne vyvolalo len ďalšiu vlnu zúrivosti.

„Pusti ma!" zavrčala som na neho vytočene a všetkými mojimi silami som sa snažila vykrútiť sa mu. Nepustil ma, iba čo so mnou jemne zatriasol, na čo mi začalo nahnevane cukať sánkou.

„Pusť..." Zaprosila som zúfalo, na čo som dostala ďalší citový, rozhorčený amok, no akoby som sa začala upokojovať. Napriek zúfalému pokúšaniu sa o útek som odrazu ostala pokojná a pripravená, akoby vo mne ktosi zúrivosť vypol.

Prestala som sa snažiť utiecť, namiesto toho som úplne letargicky postávala. Cullen ma pustil, v dokonalom metrovom odstupe odo mňa vyčkával na svoju rodinu.

A rodina naozaj o chvíľu prehadzovala posledné kríky, ktoré delili nás a ich, v aróme piatich upírov som začula ich rovnomerné dýchanie, ktoré nepotrebujeme, pohybujúce sa údy a nahnevané vrčanie odrážajúce sa v ich útrobách.

.

„Nechce nám ublížiť!" zakričal Cullen stojaci popri mne na smer, skadiaľ sme ich počuli. Ako odozva mu bol rozhorčený sykot a nahnevané prašťanie kĺbov. Snáď mi títo upíri pomôžu tam, kam ma ich brat odmietal poslať.

Niekoľko posledných metrov, ktoré každý z nás prekoná v stotine sekundy a ja som znova zočila kata mojej lásky spolu s malou čiernovlasou upírkou, ktorej existencia Jamesa mrzila dlhé roky, nádhernou blondínou s neustálym povýšeneckým kamenným výrazom a obrovským svalnatým upírom, ktorý vyzeral, akoby si lov neuveriteľne užíval. Lov, v ktorom som bola korisťou ja.

„Jazz, čo to má znamenať?" opýtal sa bronzovlasý mučiteľ mojej existencie, naklonil hlavu a prenikavo na mňa zavrčal.

„Edward, počkať, vysvetlím ti to..." zadržal ho Cullen stojaci vedľa mňa.

Bezradne som sa pozerala na neviditeľnú, nepočuteľnú komunikáciu, ktorá medzi nimi v krátkosti zrejme prebehla, len som nestihla zaznamenať to, na ktorú stranu sa pridáva. Len zarazene stál, načúval nejakému náznaku mojej agresie, potom ostal zarazene stáť na mieste, pohľadom nervózne skákal zo mňa, na očividne Jazza, potom znova na mňa a nakoniec na zvyšok svojej neúplnej rodinky, no ostatným venoval ledva zlomok sekundy.

„Je to pravda?" opýtal sa ma po niekoľkých sekundách zarazene, zmätene naklonil hlavu na stranu a husté obočie sa mu nepatrne stiahlo.

„A čo?" Môj nechápavý aj tak vysoký hlas bol vďaka hysterickému poddtónu ešte o oktávu vyšší, a tak sa do neho vnieslo ešte viac deckosti a sopránu, ktorý mi tak prekážal.

„Veľmi dobre vieš čo!" zavrčal na mňa podráždene a pohol sa smerom ku mne o dobrých päť metrov dopredu, načo som okamžite automaticky ustúpila a teatrálne sa zaclonila vlastnými rukami, čo bol veľmi amatérsky, ale dosť efektný pohyb, na ktorý mi bola odozva ešte rýchlejší pohyb smerom ku mne. Ak sa nemýlim, zrejme vie čítať myšlienky, a naozaj sa mi nechcelo svoje pocity ukazovať a vravieť všetkým prítomným.

Belle ani ostatným už nechcem urobiť absolútne nič. Jediné, o čo žiadam, je smrť.

„A to už prečo?" pýtal sa ďalej s dosť agresívnym tónom, i keď už o niekoľko stupníc miernejší, aký bol pred niekoľkými sekundami.

Nič tu už nemám. Načo budem žiť pre niekoho, kto je mŕtvy? Aj keby...

„Victoria?" obrátil sa na mňa už miernejším tónom, pri ktorom som okamžite v prekvapení spozornela a svoje zrenička upriamila len na neho.

„James ťa naozaj úprimne nemiloval. Bola si pre neho iba obyčajný nástroj. Predsa si si to musela všimnúť," šepol upokojujúco, načo som v ľútosti sklonila hlavu.

Teraz už aj tak na ničom nezáleží.

„Je mi to ľúto," dokončil pomaly a zarmútene. V istom zmysle som ich chápala. Keby ho chcel niekto zabiť, bránila by som ho zubami nechtami, a to doslovne. Ale jeho nechcel nikto zabiť. On už bol mŕtvy a na tom nič nezmení. Spôsobovala som problémy, ktoré by aj tak nič nevyriešili, iba čo by priniesli ďalšiu ľudskú obeť.

„Je mi to ľúto," okopírovala som jeho slová, dokonca aj s rovnakým tónom. Pomalým, zarmúteným tónom, ktorý zračil to, čo bola pravda a on to vedel.

Pomaly som sa otočila na odchod...

„Počkať!" zakričal odrazu na môj vzďaľujúci sa chrbát, na čo som v prekvapení a v náhlom šoku ani nestihla zaznamenať moje telo, ako sa mi automaticky pobralo naspäť ku nim. A to už bolo čo povedať.

„Pomôžeme ti. Nemusíš zapredať svoj život za jeho lži," šepol znova, tentoraz povzbudzujúcim tónom. Toto je už niekoľkokrát za sebou počas jediného dňa, čo som úplne zmätená a hlavne šokovaná. On mi ponúka pomoc. On? To myslí smrteľe vážne?

„Samozrejme," odpovedal milo na nevypovedanú otázku v mojej hlave. Čiernovláska a svalovec za jeho chrbtom povzbudzujúco prikývli.

„Máš šancu na lepší život." Vľúdne šepla a znova sa povzbudzujúco usmiala, načo hlas v mojej hlave tichúčko zapriadol. Možno by sa dalo...

Nikdy som nemala skutočnú rodinu. Nikdy som nemala skutočných priateľov, pravého milenca, dokonca aj moje vlastné ja ma touto nerozhodnosťou kruto zrádzalo.

Milióny ľudí si myslia, že Vianoce sú sviatkami mieru, pokoja a hojnosti. Sviatky, ktoré tu o týždeň budú sú práve Vianoce. Doteraz som na ich kúzlo neverila. Brala som ich len ako ďalší nepodstatný sviatok, kedy si všetci vyspevujú We wish you a merry christmas, sedia pri stole a rozprávajú o dokonalom nudnom roku bez žiadnych zmien. Ale bola by tu konečne šanca na pokojný a vyrovnaný život.

Mlčky som si prikývla, potom podišla pár krokov ku svojmu ďalšiemu osudu. Všetci, dokonca ešte aj tá blondína, sa na mňa usmiali, niektorí povzbudzujúco, svalnáč mal skôr typický chlapčenský úškrn, čiernovláska a dovtedajší mučiteľ osudu spolu s oným Jazzom veľmi prívetivo. Teraz si už len stačí vypočuť reakcie ostatných...

Cítila som sa stále celá nesvoja, ako som behala rýchlosťou svetla po boku topásovo-okých upírov, ktorí mi mali predstavovať moju budúcnosť. Veď neviem ani len ich mená. Najväčšiu starosť mi robila istá ľudská členka ich rodiny, ktorej reakcia bude iste veľmi.... netypická a pre mňa vskutku alermujúca... Možno sa nechám inšpirovať blondínkinou nedostupnosťou, ktorá dokonale zneutralizovala nadšenie jej obrovského druha.

„Si si istý?" počula som ženský neistý hlas, ako sme sa ocitli pred obrovskou vilou. A to myslím naozaj obrovskou. Celý pred bol obložený drevenou stenou, zboku a južná stena domu bola cela presklenná. Na prízemí sa tiahla obrovská terasa so sklenenými dverami do domu. A presne z tej vily sa tiahli hlasy, jeden mužský a dve ženské.

„Neboj sa Bella, nič sa im nestalo," upokojoval Bellu jemnejší, sopránovejší hlas.

„Mám také tušenie, že nás čaká prekvapenie," zasmial sa mužský tenorový hlas, zrejme vodca ich klanu, potom som počula pokojné kroky dolu po schodoch a videla postupne zostupujúceho upíra stredného veku, ktorý si to s príjemným úsmevom meral cez sklenené dvere ku nám.

Aj napriek nulovej potrebe kyslíka som začala lapať po vzduchu, už tak dosť nesvoja zo všetkých tých pohľadov. Zmocnila sa ma nepríjemná nervozita a zároveň jemný kvetinová aróma krvi pochádzajúca z horného poschodia, Znova som sa nadýchla a neprirodzene sa ošila.

„Neboj sa," šepol mi Jazz, ktorý sa ale sám spolu so svalovcom napriek vkladanej dôvere postavili za mňa, pri akejkoľvek nekontrole svojho temperamentu pripravení zakročiť.

„Nezvládnem to," šepotala som si nervózne, očami skákala na horné a dolné poschodie a nechty zarývala do kamenných dlaní, ktoré v návalu tlaku mierne popukali.

„Vitajte," ozval sa milo upír, ktorý práve vyšiel vonku a namieril si to ku nám. Nervózne som prehltla.

„Smiem vedieť, prečo je s vami?" obrátil sa plný očakávania na ostatných. Čiernovláska pritancovala smerom ku nemu, radostne mu niečo šepla do ucha a pohla sa naspäť ku Jazzovi.

„To som nesmierne rád, Alice," usmial sa na ňu radostne, potom podišiel smerom ku mne. Na krku mi začali nervózne poskakovať prázdne tepny, ktoré tak urobili vždy, keď sa malo stať niečo dôležité.

„Tak ťa teda  vítam v našej rodine, Victoria," usmial sa na mňa milo a pokračoval v prednese, „dúfam, že medzi nami zapadneš. Rád by som nás oficiálne predstavil. Volám sa Carlisle, od môjho ľavého boku je Rosalie, Emmett, Jasper, Edward a Alice. Moja žena Esme je aj s Bellou vo vnútri," zasmial sa znova. Na Bellino meno všetci zpozorneli, očakávali moju reakciu. Moja jediná reakcia bola to, že som si prezrela všetkých tváre. Svalovec je Emmett, ľadová kráska Rosalie, Jazz je Jasper, potom Edward a čiernovláska Alice. Dobre, to by sme mali...

„Pôjdeme dnu?" opýtal sa sa znova s špecifickým vľúdnym podtónom Carlisle a kývol smerom ku dverám. Ostatní súhlasne prikývli, načo som sa ešte raz nervózne nadýchla, nasala chladný zimný decembrový vzduch, potom uvoľnila ruky a meravo vošla s ostatnými do vily, z ktorej sa niesol drvivý vzduch nasatý arómami krvi.

Počula som jedny jemné a plynulé, druhé menej tiché kroky, ako rýchlou ľudskou chôdzou vystupujú z jednej miestnosti, potom z chodby a nakoniec na schody, z ktorých predtým vyšiel Carlisle. To najhoršie ešte len príde.

Dolu schodmi začala zostupovať drobná upírka štíhlej postavy s veľmi vľúdnym úsmevom. Za ňou išla ťažšou a pomalšou, nie tak elegantnou chôdzou Bella.

Naprázdno som prehltla a meravo pozorovala zostupujúcu hrozbu. Esmin vľúdny úsmev vlial do miestnosti akúsi pozitívnu energiu, ale predsa nedokázala úplne odstrániť narastajúce napätie.

Potom som už len vnímala Bellinu tvár. Jemne, na človeka potichu zostupovala. Sekundy, ktoré sa zdali ako minúty predsa raz pominuli.

Očami prebehla všetky tváre, akoby sa uisťovala, že všetci sú v poriadku.

Pri mojej tvári odrazu šokovane zalapala po dychu, a v tej chvíli, ako mi hľadela do karmínových očí, zovrela okraj zábradlia a oči sa jej strachom rozšírili. V údive a psychickej bolesti pootvorila ústa a začala zrýchlene dýchať.

Edward, tuším, ku nej v zlomku sekundy pribehol a v nasledujúcej ju drvil vo svojom náručí, upokojujúco pohladil po vlasoch a do ucha jej šepol tie isté slová, čo predtým mne.

„Neboj sa. Je tu s nami," pošepkal jej do ucha. Zúst sa jej vydral jeden tichúčky vzlyk, čo by závidel ktovieaký herec, teraz sa však každý tváril absolútne vážne.

„Čo tu robí?" vydralo sa jej spoza chvejúcich sa pier, no už pevnejšom hlase. Striaslo ma od nervozity.

„Bella, neboj sa. Ona ti neublíži. Prijali sme ju," pohladil ju znova Edward po volasoch, načo šokovane vydýchla a najskôr nesmelo, potom rázne pozrela na moju tvár. Napätie vo mne bolo až príliš ohlušujúce, bolel ma každý nerv v tele, hrdlo mi zvierali bolestné kŕče.

„Takže do rodiny?" opýtala sa nesmelo, pričom hrdlo dostalo ďalší tyk.

No Bella urobila – opäť – niečo, čo by som od nej nikdy nebola čakala. Vykrútila sa Edwardovi, a nesmelými krokmi ku mne pomaly prešla. Prekvapene som na ňu hľadela, vôbec nevedomá toho, čo sa chystá urobiť.

Mlčky podišla až celkom blízko, delili nás od seba len tri stopy. Napla som svaly na rukách, no iba preto, aby som sa udržala na mieste. Už som nechcela premýšlať o tom, aké ľahké by ju bolo možné zabiť, iba o tom, čo spraví.

Opatrne natiahla ruku, najskôr ku svojej hrudi, no potom ju obrátila na mňa a v očiach sa jej zračila neviditeľná otázka.

Šokovane som hľadela na jej natiahnutú ruku, od nervozity som takmer nedýchala.

Potom som jej ju, s neuveriteľnou kontrolou vlastnej sily, jemne stisla svojimi ľadovými prstami a niekoľkokrát pohýbala obidvoma smerom skákajúcej lopty – hore a dolu, hore a dolu.

Nebolo to až také zlé, dokonca som si nepredstavovala, ako jej budem osamote lámať kosti, čo bolo v mojom prípade veľmi nezvyčajné.

Kútikom oka som pozrela na zjavne už uvoľnenú rodinu. Rodina. Ako zvláštne to slovo znie.

Možno ma čaká nový začiatok. Každopádne si dokážem predstaviť život medzi týmito upírmi.

Prvý raz za niekoľko mesiacov som bola naozaj úprimne šťastná....

--.Koniec.--

Autor: souteznipovidky, VictoriaJamesLaurent, v rubrice: FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky

Sdílet

Diskuse pro článek Intium novum od VictoriaJamesLaurent: